V dialógu Eutyfron Platón otvára ďalšiu „pandorinu skrinku“, jednu z najväčších filozofických otázok vôbec: aký je pôvod dobra? Inak povedané, čo robí veci, ktoré považujeme za dobré, naozaj dobrými? Platón v skutočnosti túto dilemu stavia trochu odlišne: v postave Sokrata sa pýta Eutyfrona, „či bohovia milujú zbožné preto, lebo je zbožné, alebo preto je zbožné, lebo ho milujú?“ (10a) Eutyfron je mladík, ktorý sa práve vracia zo súdu, kde zažaloval vlastného otca za vraždu. Jeho otec totiž hodil svojho robotníka spútaného do jamy, pretože ten v opilosti zabil iného sluhu. Ďalšieho robotníka medzičasom poslal za kňazom zistiť, čo je treba urobiť na uzmierenie bohov za vraždu. Previnilca však zabudol v jame bez jedla a vody a ten zomrel, než sa posol stihol od kňaza vrátiť.

Eutyfron teda kvôli cudziemu človeku udal vlastného otca; navyše sa jedná o človeka, ktorý je sám vrahom; a okrem toho išlo skôr o usmrtenie z nedbanlivosti než o vraždu. Je to zápletka hodná antickej tragédie a Sokrates právom poznamenáva, že v takejto situácii treba veľa múdrosti a praktickej rozumnosti, aby sa človek správne rozhodol, čo robiť. Eutyfron však ubezpečuje Sokrata, že hoci ľudia považujú za bezbožné stíhať vlastného otca za vraždu, on je v otázkach „božieho práva“ expertom (4e) a preto najlepšie vie, čo treba spraviť.

Zabitie človeka bolo v starovekých časoch považované za prehrešok proti bohom, pretože iba oni majú právo život dať či vziať. Eutyfronov otec sa tak dopustil skutku bezbožnosti – nespravodlivosti voči bohom, ktorým odoprel „to, čo im patrí“. Sokrates sa Eutyfrona pýta na pravú povahu zbožnosti práve preto, že si svojím poznaním očividne musí byť viac než istý, keď si dovolí za bezbožnosť postaviť vlastného otca pred súd.

Ako to však všetko súvisí s dobrom? Tak, že spravodlivosť všetci neoddiskutovateľne považujeme za dobrú. A to isté si myslia bohovia, pretože spravodlivosť po človeku požadujú – napríklad práve vo forme zbožnej úcty, ktorá je prejavom spravodlivosti človeka voči bohu. Tá podstatná otázka však znie: Prečo je spravodlivosť dobrá? Je dobrá preto, že to je niečo, čo bohovia chcú? Alebo ju chcú práve preto, že je dobrá? Sokratova otázka, „či bohovia milujú zbožné preto, lebo je zbožné, alebo preto je zbožné, lebo ho milujú“ (10a), preto v skutočnosti smeruje k zdroju dobra vo veciach a skutkoch.

Ak si odpovieme tak, že veci sú dobré práve preto, že ich bohovia chcú, tak je otázka po povahe dobra „vyriešená“ čisto teologickou cestou. Dobré veci sa stávajú dobrými práve tým, že ich bohovia milujú (a naopak). Dobro a zlo je teda svojvoľným rozhodnutím bohov a aby sme vedeli, čo je dobré, potrebujeme božie zjavenie. Rozum nám v tom nijako nepomôže, pretože to s (našou) racionalitou nemá nič spoločné. Má to však svoju výhodu: kto by mohol lepšie garantovať, čo je dobré a zlé, než samotní bohovia?

Naopak, ak sa k tejto dileme postavíme tak, že veci sú dobré alebo zlé samy osebe a podľa toho sú bohmi milované alebo odmietané, potom je možné poznávať dobro a zlo naším vlastným rozumom. Prijať toto stanovisko znamená prijať, že aj neveriaci človek môže poznať pravdu o povahe vecí, teda dozvedieť sa o tom, či sú dobré alebo zlé. Ak však dobro a zlo vecí spočíva v nich samých, ocitáme sa opäť na počiatku nášho hľadania: čo presne v spravodlivosti totiž robí spravodlivosť dobrou? Navyše, nie je takéto poznanie dobra a zla, ponechané iba na našu vlastnú schopnosť, príliš nebezpečné? Čo keď sa pomýlime?

V tejto zdanlivej dichotómii si kresťanstvo našlo svou vlastnú, tretiu cestu (čo koniec-koncov vôbec nie je ojedinelým javom). Podľa kresťanstva je totiž Boh tvorcom a stvoriteľom celého sveta. Preto je pravdivá prvá možnosť, že dobré veci sú dobré jednoducho preto, že ich Boh tak chcel. Pýtať sa Boha na to, či je niečo dobré, je dokonale zmysluplné, pretože svet je takpovediac „jeho projekt“, o ktorom vie prvé-posledné. No zároveň platí druhá možnosť, že dobro a zlo vecí je v nich samých a je poznateľné rozumom. Ako je to možné? Boh totiž stvoril veci tak, aby mali svoju vlastnú podstatu, ktorá „diktuje“, čo je pre ne dobré a zlé. Dobro spravodlivosti teda spočíva v nej samej, pretože to je to, čím spravodlivosť je. No pôvodný zdroj tejto dobroty spočíva v Božej mysli, ktorá náš vesmír takto stvorila.