Hudba

Na otázku, čo je realita, by vedeli najlepšie odpovedať filozofi. Ozajstní filozofi mi snáď odpustia, keď skúsim pohľad človeka, ktorý neštudoval metafyziku, no má rád krásu. 

Realita je to, čo vidíme: mraky na oblohe, neumyté riady v kuchyni, a dieťa, ktoré sa hádže o zem. No je to tiež oveľa viac. Realita má svoju vlastnú vnútornú štruktúru – je to nielen tu a teraz, ale odniekiaľ niekam. Za tým, čo vidíme a vnímame, je niečo ako príbeh. Má svoje zápletky, emócie, drámy. A tiež motivácie, dôvody, skrátka svoju hnaciu silu. Všetko toto nie je náhodné, deje sa to podľa istých vzorcov. 

Preto my ľudia milujeme príbehy. Ukazujú nám pravdu, teda tieto skryté štruktúry a vzorce reality. Tie najlepšie príbehy to dokážu majstrovsky. Pán Prsteňov, napríklad, sa môže zdať skutočnejší ako realita, čo nás obklopuje. Boj dobra a zla, hrdinstvo, cesta… Útrapy a odpočinky, straty a nádeje, pády a víťazstvá, nečakané prekážky a ešte nečakanejšie vyslobodenia. Pokušenia, pády, obety a vykúpenia. 

Popri tomto svete vyznieva ten náš svet – svet bilbordov, sociálnych sietí a nákupných centier – ako ilúzia. 

Dobré príbehy opisujú realitu slovne, teda na úrovni myslenia. Hudba to robí bez slov. A paradoxne, často jasnejšie. Jazyk hudby je človeku vlastný rovnako ako myslenie, ak nie ešte viac. Oliver Sacks, svetoznámy neurológ, v svojich zápiskoch opisuje prípady pacientov, ktorí prišli o schopnosť myslieť. Nepamätali si cestu domov, či mená svojich vnúčat. Nikdy by neprečítali Pána Prsteňov. No spomenuli si, ako hrať na klavíri. A dokázali sa naučiť spievať a tancovať.

Ak niekto povie, že nerozumie hudbe, tak skôr platí, že nerozumie sám sebe. Hudba je čosi hlboko ľudské. Ľudia ju tvorili od praveku, cez všetky doby, až po dnes. Nedá sa tomu vyhnúť, aj keby človek chcel. Tento text napríklad píšem do ľudovej hudby, ktorá sa práve ozýva z dedinského rozhlasu. Lebo oznam o predaji uhoriek pred obecným úradom sa začína hudbou.

Pracovníci obecného úradu to robia dobre. Hudba aktivizuje pozornosť. Skúste sa naučiť naspamäť nejaký text. Skúste sa naučiť ten istý text, len zhudobnený. Čo pôjde rýchlejšie? Akonáhle je tam melódia, text sa na človeka nalepí sám, takmer bez námahy. Len pre ten fakt hudby.

Keď ideme hlbšie, tak zistíme, že jazyk hudby sa podobá ľudskej reči. Nemá slová a písmená, ale má noty, takty a tiež gramatiku. Niektoré tóny spolu ladia, iné nie. Nie je to náhoda. Podlieha to zákonitostiam a pevným pravidlám. Skladby idú odniekiaľ niekam. Majú úvod, jadro aj záver. Dejú sa v nich zápletky, vyvrcholenia aj rozuzlenia. Rozprávajú o drámach a emóciach. Hudba, podobne ako príbeh, hovorí o vnútorných štruktúrach reality. 

No pri hudbe ide ešte o niečo iné: o krásu samotnú. Boh je Pravda, Dobro, ale tiež Krása. Poskytol nám tieto tri cesty, ktorými ho dokážeme hľadať a nachádzať. Pre niektorých je tou najpriamejšou práve krása. Čokoľvek krásne na zemi priamo hovorí o nebi. Lebo krása je pre praktický život na zemi úplne zbytočná. Nenajeme sa z nej. A predsa je tu: ako symbol Boha. 

Krásna hudba je akoby sviatosť. Zrkadlí Boha na zemi, dokonalú Krásu. Zároveň povznáša a zároveň bolí. Už tu a ešte nie. Takáto hudba rozpráva o priepasti, ktorá sa naplní len Bohom samým. A tak prenáša človeka priamo k najreálnejšej realite.