Bytie

MATÚŠ SITÁR

Bytie je najvšeobecnejší, a teda najprázdnejší pojem. Preto sa zdá, že sa o ňom nedá veľa povedať. Našťastie, opak je pravdou.

Bytie, skutočnosť či realita fascinuje ľudí od začiatku. Čo je skutočné a čo je len zdanie? Na to sa pýtali staroveké indické náboženstvá aj najstarší grécki filozofi od Malej Ázie až po južnú Itáliu. Je realita dobrá, prajná, alebo krutá? A vôbec, dokážeme to zistiť – je možné realitu spoznať?

Presne tieto otázky si kladie Platón v ústredných pasážach svojho najslávnejšieho dialógu Politeia (ktorého názov sa prekladá ako Štát, Ústava, ale aj Republika). Platón bol rozčarovaný z aténskej politiky po Peloponézskej vojne, ktorú Atény prehrali a potácali sa medzi ustavičnými prevratmi, ktoré uskutočňovala raz strana bohatých, raz chudobných: oligarchovia a demokrati. Platón bol presvedčený, že toto handrkovanie, pri ktorom sa každá strana snažila získať výhodu pre seba a ktoré zomlelo aj Sokrata, nemusí byť posledným slovom politiky. Že politika sa dá postaviť na realite, nielen na sebeckých záujmoch donekonečna sa sporiacich strán.

Ako popísať túto realitu, ktorá sa nachádza za záujmami jednotlivých strán a ich vábivou, no často klamnou rétorikou? Podľa Platóna je základom reality dobro – alebo, ako sám hovorí, idea dobra. Ako vysvetľuje v inom dialógu, myslí tým iba to, že niečomu dokážeme skutočne porozumieť až vtedy, keď chápeme, načo je to dobré, a to nielen v ľudských záležitostiach, ale dokonca aj v oblasti prírodovedy.

V oblasti politiky je potom dobro, ktoré má hľadať vládca-filozof, dobrom celého mesta (či mestského štátu, polis). Lebo keď sa vládca snaží o „dobro“ len jednej strany či skupiny obyvateľstva (ktoré je len zdanlivým dobrom a v skutočnosti skôr iba sebeckým záujmom), ubližuje celému spoločenstvu. A ubližuje aj skupine, ktorú sa snažil zvýhodniť, lebo tá sa musí neustále obávať prevratu a politickej pomsty.

Veľmi veľa priestoru Platón venuje kritike naivity a cynizmu. V podobenstve o jaskyni popisuje situáciu väčšiny občanov ako ľudí pripútaných v jaskyni, ktorí na stene pozorujú tiene obrazov premietané ľuďmi nosiacimi rozličné predmety pred veľkou vatrou. Týmto obrazom prikovaných sediacich, ktorým iní servírujú obrazy podľa toho, ako potrebujú, Platón pred vyše 2 300 rokmi presne popísal situáciu dnešných konzumentov večerných správ a sociálnych sietí.

Preto, pokračuje Platón, musí niekto týchto divákov „zbaviť pút“ a ukázať im ľudí, ktorí organizujú spomínané predstavenie. To však nie je všetko. Treba ísť aj ďalej – von z jaskyne a ukázať ľuďom reálny svet vrátane Slnka, ktoré v Platónovom obraze reprezentuje dobro. Naivitu treba prekonať, ale nemožno sa uspokojiť s tým, že všetko je klamstvo.

Na konci rozpravy o vzdelávaní, ktorá začína práve podobenstvom o jaskyni, Platón varuje mladých ľudí pred využívaním vzdelania iba na vyvracanie a spochybňovanie. Takáto všeobecná deštrukcia v skutočnosti nie je kritickým myslením, iba búraním, na ktorom sa život postaviť nedá. Človek potom iba bezcieľne blúdi životom alebo nevedomky podľahne nejakej ideológii a spochybňovanie praktizuje v jej mene. A tým sa dostávame znovu na začiatok.

Myšlienku, že realita je vo svojej podstate dobrá, rozvíjal aj Platónov žiak Aristoteles. V prírode vidí dobro v účelovosti, ktorú definuje ako prospech prirodzene sa vyskytujúci v jednotlivých veciach vždy alebo väčšinou. Ľudia majú zuby zoradené spôsobom, ktorý im umožňuje trhať a rozomieľať potravu, rastliny majú korene v zemi a kvety tak, aby ich našli opeľovače. Možno niekto povie, že je to výsledok prirodzeného výberu. No práve prirodzený výber je mechanizmus, vďaka ktorému sa organizmy zlepšujú. Dobro je teda organizujúcim princípom prírodnej skutočnosti.

Ako najznámejší kritik účelovosti, a teda aj dobra, v prírode sa vníma Kant. Ten sa snažil vybudovať prírodovedu čisto mechanisticky a dianie v prírode vysvetľovať iba cez pôsobenie mechanických síl. Čoraz väčšmi si však uvedomoval, že účelovosť je pre pochopenie prírody nevyhnutná a len na nej môže stavať ďalšie mechanistické skúmanie. Mechanistickému mysleniu úplne uniká organizmus, ktorý je sám pre seba zdrojom pohybu. A, samozrejme, pojem dobra a účelu je rozhodujúci pre morálne hodnotenie konania, ktoré je aj pre Kanta veľmi dôležité. Aj súčasná biológia sa nesmelo či smelšie vracia k pojmu účelu a dobra v prírode. Tak sa cez mechanistickú odbočku opäť vracia k intuíciám starovekých filozofov.

No nielen v prírode, ale i vo vlastnom živote vnímame podľa Aristotela bytie, skutočnosť, ako takú, ktorá je pre nás dobrá. Chceme byť a žiť, čoho prejavom je pud sebazáchovy. A hoci aj napriek rozličným ťažkostiam či nešťastiam často radšej žijeme v snoch, nechceme prežiť celý život iba v predstavách. Túžime, aby sa tieto sny stali skutočnosťou. Rozumieme totiž, že realita (bytie) je lepšia – je dobrom.

Matúš Sitár

Matúš Sitár

Na strednej škole podľahol reklamnému sloganu „poďte rozumom reflektovať pravdy viery“ a išiel študovať kresťanskú filozofiu. Diplomovku (neod)písal o semiotike a dizertačnú prácu o vzťahu filozofie a teológie u Jána Dunsa Scota.

Vždy ho zaujímalo myslenie Sokrata, Platóna a Aristotela a na vysokej škole sa zaľúbil aj do (nielen klasických) jazykov a po sprvu komplikovanom vzťahu aj do Starého zákona. Už desať rokov prekladá Akvinského zbierku komentárov cirkevných otcov k evanjeliám. V Kolégiu Antona Neuwirtha učí teológiu.

Ilustračná fotografia: Kenrick Mills

Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.

Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.