Žiadne produkty v košíku.
Mám miesto v Božom svete, ktoré nikto iný nemá. Z meditácií Johna Henryho Newmana
Dnes je po prvýkrát v cirkevnom kalendári ľubovolná spomienka na sv. Johna Henryho Newmana, patróna vzdelávateľov.
Štúdium v Univerzitnom kolégiu sa završuje aj napísaním eseje, v ktorej študenti-absolventi reflektujú to, čo za rok či dva nadobudli a zažili. Teraz si môžete prečítať pohľad čerstvej absolventky 17. ročníka Univezitného kolégia (KAN17) MUDr. Ivany Wallenfelsovej.
Zastaviť sa, načerpať, nájsť svoje povolanie, viac sa pripraviť na povolanie lekárky, nájsť odpovede na otázky, ktoré nechávam niekde v úzadí. Treba mi vôbec odpovede? Nestačí, že som vyštudovala medicínu? Nestačí, že mám od 13-tich rokov charizmatické spoločenstvo a naplno slúžim?
Celú moju vysokú školu, počas ktorej som viedla Centrum univerzitnej pastorácie a spoločenstvo, som mala pocit, že stačia tie vedomosti na to, aby som bola dobrá lekárka, a že dôležitejšia je služba ľuďom. Že ja filozofovať nepotrebujem, nemusím sa vo všetkom vŕtať, to je strata času. No s posledným ročníkom medicíny prichádzalo určité prázdno. Nejaké nezaplnené miesto. Jeho naplnenie som začala hľadať inde. Naplánovala som si na celý rok stáže v zahraničí. No pokoj neprichádzal.
Pamätám si ten moment, keď sa niečo vo mne pohlo. A zrazu mi prišla zvláštna myšlienka, či predsa len to Kolégium, ktoré som tak dlho odmietala, no ktoré zmenilo životy už toľkým mojim rodinným príslušníkom, nebude mojou cestou… stále sa to však vo mne bilo: zahraničie alebo rok v kaštieli? Až Braňova veta: ,,Ivka si prijatá, “ vo mne rozliala dlhodobý vnútorný pokoj a ja som vedela, že Kolégium je moje miesto. Mamina mi hovorí, že už dávno ma nevidela takú vyrovnanú, ako keď som oznámila, že ma prijali. A tam začala táto cesta.
Akademický pilier mi pomohol prejsť zaujímavú cestu od toho, že som veľmi silno pochybovala či na to mám, či môj argument má vôbec nejakú váhu a vôbec som si neverila, až po to, že ma začalo diskutovanie a hľadanie odpovedí na všetko do hĺbky neskutočne baviť a ako darčekový bonus, aby som si asi v živote viac verila a nebála sa obhajovať pravdu aj verejne, som získala celkové vyznamenanie.
Áno, Kolégium mi vlastne ukázalo, že mám na veci, o ktorých by som to nikdy nepovedala. Že sa nemusím báť postaviť pred ľudí a brániť pravdu. Že som dôležitou súčasťou spoločnosti a moja úloha je dôležitá. Začína prácou na sebe, pokračuje službou pre komunitu, plnením si svojej úlohy doma v rodine, bude snáď napredovať cez manželstvo, ako základnú bunku spoločnosti a snáď aj ako kresťanská lekárka bude môj hlas počuť aj vo verejnom priestore. Toľké bohatstvo, čo sme v Kolégiu dostali – to nemôže len tak sebecky zostať pre mňa. Aké nezodpovedné by to bolo. Túžim rozdávať úrodu zo semiačok z Kolégia ďalej.
Komunita. Krásne aj náročné. Bola potrebná aj zraniteľnosť a ochota blízkosti. Niekedy to bolelo. Videli ma citlivú, slabú, často plačúcu, cholerickú… nedá sa to skryť. Ale načo to skrývať, ak chceme žiť ozajstnú komunitu? Bez toho to nejde. Bola to taká dobrodružná cesta, na ktorú si dobrovoľne nechávate vpustiť neznámych ľudí, ktorí sa o chvíľu stanú tými najbližšími.
Naučilo ma to popustiť z môjho výkonu dokonalosti a len tak byť. Byť jednou z mnohých a predsa sa cítiť výnimočnou, jedinečnou, videnou, dôležitou. Bez toho, aby som niekomu musela dokazovať, že som dobrá, že priateľstvo so mnou stojí za to. Ach, tá často bolestivá a zároveň uzdravujúca blízkosť. Verím, že niečo podobné, snáď ešte silnejšie, zažijem ešte v manželstve.
Moja viera. Pevná súčasť môjho ja už od detstva. Dennodenné sv. omše, charizmatické spolčo. A predsa jej niečo chýbalo. Akoby ste žili s človekom, ktorého máte veľmi radi, ale vôbec nič o ňom nemáte potrebu vedieť. Teológia mi nenabúrala spiritualitu, v ktorej som žila. Len ju doplnila a hlavne prehĺbila. Zistila som, že by som to chcela študovať ďalej. Mám pocit, že som rozlíšila povolanie… že Boh ku mne skrze tie texty a rozmýšľanie nad nimi prehováral a upokojoval ma. Že to nebola teória, ale Boží hlas pre môj život.
Momentálne nevnímam, že je koniec Kolégia. Mám pocit, že je začiatok môjho nového života. Začiatok niečoho špeciálneho. Dostala som základ, na ktorom chcem stavať ďalej, ktorý chcem rozvíjať a zveľaďovať.
Ďakujem, že som dostala možnosť porásť. Možnosť stať sa viac sama sebou. Možnosť ísť do hĺbky, len tak byť a študovať, nechať sa formovať.
Ďakujem ľuďom, ktorí mi to aj svojou štedrosťou umožnili. Verím, že raz budem človekom, ženou, matkou, manželkou, lekárkou, ktorá bude toto všetko šíriť ďalej a budete na mňa hrdí. Bolo to neskutočne vzácne a ja opäť prežívam pokoj.
Pokoj, že to bolo dobré rozhodnutie, ktoré by som urobila opäť.
Ivana Wallenfelsová
foto: KAN/Barbora Likavská
Kolégium Antona Neuwirtha chce vzdelávaním vysokoškolákov prispieť k budovaniu Božieho kráľovstva. Vaše otvorené srdcia nám pomáhajú robiť to najlepšie, ako vieme. Svoju štedrosť môžete prejaviť cez náš nový darcovský portál. Ak je to pre vás možné, odporúčame zriadiť si pravidelnú podporu. Ďakujeme!
