Menu
Karen E. Bohlin: Vysoký štandard vzdelávania nepotrebuje veľa noriem
JÁN BARČIAK
Prvého učiteľa, ktorý bol zároveň sprievodcom, stretla až na univerzite. Dnes pracuje s tímami pedagógov, ktorých učí, ako vytvoriť komunitu vzdelávateľov a formovať deti celostne. Karen E. Bohlin nám poskytla rozhovor o cieli vzdelávania, úlohe riaditeľa či o hraniciach medzi zodpovednosťou rodičov a školy. Priblížila tiež, ako sa na Harvardovu univerzitu snaží vrátiť diskusiu o cnostiach a praktickej múdrosti.
Karen E. Bohlin je mentorka v oblasti charakterového vzdelávania a manažmentu vo vzdelávaní. Pôsobí na Harvardovej univerzite v projekte Human Flourishing a na Inštitúte Abigail Adamsovej, kde vedie Practical Wisdom Project. Vo svojich publikáciách hovorí o pojmoch ako morálna imaginácia alebo kultivovanie túžob. Riaditeľka Akadémie veľkých diel Miroslava Duranková v roku 2022 s Karen spolupracovala na výskume praktickej múdrosti priamo v Inštitúte Abigail Adamsovej.
V januári Karen absolvovala štvordňovú návštevu Slovenska a v Kolégiu Antona Neuwirtha prednášala na tému Kultivovanie túžob: praktická múdrosť vo filozofii, filme a umení.
Ako by ste v krátkosti zhrnuli, v čom podľa vás spočíva cieľ vzdelávania? Čo by malo vzdelávanie robiť s ľuďmi?
Myslím si, že hlavným cieľom vzdelávania je prebudiť a kultivovať prirodzené túžby každého človeka, pretože každý je jedinečný a prichádza na svet s jedinečnými schopnosťami a potenciálom. Vzdelávatelia – rodičia, vedenie školy a učitelia – pomáhajú deťom zamilovať sa do toho, čo je dobré, pravdivé a krásne.
Pokiaľ deti nenaučíme kultivovať ich túžby a nevytvoríme im cestu k veľkým dielam, ktoré hovoria o tom, čo znamená byť človekom či dobrým priateľom, tak ostaneme len pri tom, že sa naučia informácie bez kontextu. Tajomstvo vzdelávania však podľa mňa tkvie v prebudení túžob, záujmov a úžasu u mladých ľudí, ktorí chcú zakúšať plnohodnotnú ľudskú skúsenosť nielen v povolaní, na ktoré sa pripravujú, či v intelektuálnych cieľoch, ktoré budú dosahovať, ale aj vo svojich vzťahoch či v prekonávaní ťažkostí života.
Vzdelávanie zamerané na návyky rozumu – inými slovami intelektuálne cnosti -, nám pomáha pochopiť rozdiel medzi pravdou a klamstvom. Návyky srdca pomáhajú rozvíjať autentické vzťahy a návyky vôle dodávajú odvahu vytrvať v tom, čo je hodnotné, aj keď je to ťažké a nič sa nám nedarí. Myslím si, že na miestach, akými sú Kolégium alebo Citadela, sa dajú hľadať odpovede na tieto otázky s pomocou filozofickej a teologickej tradície a skrze veľké príbehy rôznych kultúr. To je bohatý a dynamický kontext.
Ale ak cieľom vzdelávateľov je iba sprostredkovať informácie a vedomosti, prípadne len odovzdať deťom určitú kultúrnu gramotnosť, nie je to to isté ako prebúdzať a kŕmiť ich mysle a srdcia, aby chceli pokračovať vo vzdelávaní a túžili po živote v plnosti.
Spýtam sa osobnejšie. Vyrástli ste v americkom vzdelávacom systéme a na univerzite ste študovali literatúru. Kedy ste v sebe objavili potenciál, o ktorom ste práve hovorili?
Myslím, že náznaky potenciálu vo mne boli vždy. Cez negatívnu skúsenosť som ho objavila, už keď som mala dvanásť či trinásť rokov. Moji učitelia neboli vtedy najlepší. Začala som riešiť otázky, ako byť dobrou priateľkou či ako byť sama sebou, zatiaľ čo druhí na mňa tlačili, aby som bola niekým iným a robila veci, ktoré som nechcela. Videla som, ako moji kamaráti robia nebezpečné a škodlivé rozhodnutia, pričom dospeláci na to vôbec nedávali pozor. Neviedli nás. Rovnako ani učitelia nám nič nehovorili. Mala som starších súrodencov, ktorí mi s tým pomáhali, no dokonca ani moji rodičia nevedeli, čo robiť.
V týchto náznakoch som teda objavila, že potrebujem sprevádzanie. Vedela som, čo nechcem, a že chcem byť dobrou priateľkou, ale o tom sme sa v škole vôbec neučili. Škola mi nič z toho nedávala, až kým som sa nezamilovala do literatúry.
Stalo sa to dvakrát. Prvý raz na strednej škole, keď sme na hodinách angličtiny rozoberali Danteho Peklo, a druhýkrát, keď sme čítali Canterburské poviedky. Z prazvláštneho dôvodu mi tieto dve diela oživili predstavivosť. Ich postavy ma nesmierne inšpirovali, no stále som si myslela, že chcem študovať vedu. Bol to opäť dôsledok nespravodlivosti – ako dospievajúci sme prechádzali toľkými zmenami a sršali mnohými ideálmi a záujmami, a dospelí nás chceli pripraviť iba na skúšky!
Našli ste napokon sprievodcu, po ktorom ste túžili?
Až na univerzite. Môj profesor viktoriánskej literatúry učil poéziu. Láska k poézii nielenže oživovala jeho lásku k životu a k rodine, ale zároveň vyvolávala aj otázky o duchovne. Nikdy predtým som nič podobné nezažila. Prišiel niekto, kto svoje vyučovanie oživil natoľko, že prebudil čosi vo mne. A to som nikdy nebola dobrá v poézii.
Spočiatku som sa toho bála, no jeho metóda učenia mi otvorila nové obzory, nad ktorými som mohla premýšľať. Udialo sa mi to, čo poézia a literatúra majú robiť – priviesť čitateľa na stretnutie s mnohými psychologickými úrovňami osoby a odhaliť jeho dušu. A tak som si napokon vybrala štúdium literatúry a nie vedy, no viem, že by to tak nebolo, keby som nemala takého úžasného učiteľa, akým bol John Mahoney.
Aby som moju skúsenosť mohla sprostredkovať ďalším mladým ľuďom, začala som literatúru aj učiť. Počas toho som zistila, aké je náročné prebudiť v žiakoch lásku, naučiť ich písať či vôbec správne čítať texty. Keď sa mi podarilo preniesť na študentov túto lásku a oni boli fascinovaní otázkami dobra a zla, priateľstva a zrady, spozorovala som, že nie všetci učitelia dokázali vytvoriť na hodinách takúto dynamiku.
Celá moja kariéra nabrala prirodzený spád v momente, keď som sa začala zaujímať o pedagogiku a o spôsob, ako trénovať učiteľov nielen ako tých, čo učia svoj predmet, ale ako ľudí, ktorí skutočne sprevádzajú študentov v ich životoch.
Rozumiem tomu správne, že nestačí čítať veľké diela, lebo kľúčová je v tom procese osobnosť učiteľa?
Povedala by som, že vzťah medzi učiteľom a žiakom je úplne kľúčový. Hoc by sme aj mali texty a metodiku, najpodstatnejší bude spôsob, akým k tomu bude učiteľ pristupovať. Učitelia totiž majú rôzne povahy.
Poznám introvertov, ktorí sú úžasnými pedagógmi, takisto poznám extrovertov, ktorí sú úžasnými pedagógmi. Môžu mať najrôznejšie povahy a byť vo svojej práci úžasní. Spája ich však otvorenosť, s akou nazerajú na text ako na čosi, čo pozýva do dialógu. Práve takto objavuje učiteľ spolu so študentmi nielen význam daných diel, ale napomáha vyvolať v nich osobnú reflexiu toho, čo je najdôležitejšie pre ich vnútro.
Takže áno, čítaním, písaním a diskutovaním rozvíjame cnosti, ale pre študentov z toho vyplývajú aj iné otázky: Čo znamená byť človekom? Ako rozvíjam vzťahy so spolužiakmi a s učiteľom? Je pre mňa učiteľ viac sprievodcom a mentorom, alebo nejakým mudrcom, ktorý má odpoveď na všetko?
Takže učiteľ vytvára vzťah so žiakom tak, že mu prerozpráva príbeh?
Správne. Ak učiteľ zvolí spôsob, ktorý v žiakoch vyvolá otázky, tak im vlastne dá šancu
lepšie uchopiť text. Niekedy to znamená, že si žiaci niektorú scénu zahrajú alebo pasáže čítajú nahlas, alebo ich učiteľ nechá nad textom rozmýšľať bez bližších inštrukcií. Vytvárate teda súbory otázok alebo náhľadov, ktoré aktivujú ich intelektuálne schopnosti.
Ako som povedala v prednáške, cieľom učiteľa je usmerniť, potešiť a pohnúť – tieto slová pochádzajú od sv. Augustína. Ak chceme zapojiť ich mysle, potrebujeme aj trochu potešenia, cez ktoré objavia krásu a doslova sa do diela zamotajú. A práve to ich inšpiruje k tomu, aby s textom zostali dlhšie a nechali sa jeho myšlienkami pohnúť.
Učíte skupiny učiteľov, ako učiť. Pracujete pritom s celými školskými kolektívmi, nie s jednotlivcami. Prečo je dôležité mať v škole komunitu učiteľov?
V školách sa často deje to, že učitelia pracujú so študentmi v triede. Zatvoria dvere a vytvárajú úžasné vzťahy, o ktorých som hovorila. Treba si však uvedomiť, že škola je omnoho väčšia komunita, ktorá nevyhnutne má nejaké hodnoty. Učenie, podobne ako medicína či architektúra, si vyžaduje spoločný postup, a človek môže byť veľmi osamelý, keď pracuje sám za seba.
Preto je kľúčové, aby sa vytvorila komunita, kde sa učitelia učia jeden od druhého. Dodám, že je veľmi dôležité, aby vedenie školy, teda riaditeľ, zástupca riaditeľa a ďalší ľudia, ktorí vedú učiteľov, im dávali spätnú väzbu a viedli ich k spoločnej vízii.
Školy sú komplexné a dynamické miesta. Učitelia sú pod tlakom rodičov, detí, ktoré majú zdravotné, psychologické či vzdelávacie potreby, a aj svojich vlastných životov. Na rozdiel od iných profesií, kde sa dospelí stretávajú s dospelými a vytvárajú plány, tak dospelí v tejto profesii sa stretávajú hlavne s deťmi. Ak teda strategicky rozmýšľame o dokonalosti v učení, o rôznych postupoch a metódach, je veľmi dôležité, aby skúsenosť bola zdieľaná.
Profesijný rozvoj, ktorý chceme sprostredkovať, spočíva v tom, že ak dáte dokopy tím vedúcich pracovníkov, ľudia v ňom si začnú zdieľať princípy praktickej múdrosti, charakterového vzdelávania a kultivovania túžob. Pri riešení každodenných problémov začnú uplatňovať tieto princípy v praxi, a tak vytvárajú zdieľaný spôsob, akým škola rieši problémy, vzdeláva a pristupuje k ľuďom. Tento spoločný prístup k zmene je nielen efektívny a účinný, ale ide ruka v ruke s víziou vzdelávania.
Víziou nášho programu je skombinovať excelentné myšlienky a v duchu vzdelávania ich uplatňovať pri každom rozhodnutí, pretože každé stretnutie, každý rozhovor s nahnevaným rodičom alebo novým učiteľom je príležitosťou nielen vyriešiť daný problém, ale aj odkomunikovať, prečo robíme veci tak ako robíme. Jednoducho zaobchádzať s každým človekom s úctou.
Hovoríte, že riaditeľ školy nemá byť len manažérom, ale taktiež má mať víziu, ktorej sa drží a nesie ju ďalej. Nie je to trochu náročná úloha pre riaditeľa?
Samozrejme, no riaditelia boli tiež sami vzdelávateľmi. Tými najlepšími. Môže sa však stať, že časom systém urobí z riaditeľa len byrokrata a ako dobre vieme, tak na byrokracii nie je nič inšpirujúce. Preto je nevyhnutný poriadok, štruktúra a rutina. Riaditeľ sa musí ubezpečiť, že všetko má svoje miesto. Stále sa však musí pýtať tú istú otázku: K čomu teda smerujeme? Súčasťou odpovede musí byť, že všetky protokoly a nariadenia dávajú zmysel.
Na to, aby ste dosiahli vysoký štandard vzdelávania, nepotrebujete veľa noriem. Pokiaľ sa však z riaditeľa stane človek, ktorý len odfajkáva zoznamy, takýto človek škole neprinesie víziu, ktorú učitelia nevyhnutne potrebujú. Keďže oni učia a ešte sa aj sami vzdelávajú, na mieste riaditeľa potrebujú niekoho, kto im víziu bude pripomínať. Potrebujú niekoho, kto sa bude starať o veci, ktoré nemajú v náplni práce.
Čo je teda náplňou práce riaditeľa? Ako sa jeho vizionárstvo prejavuje v každodennosti?
Inšpiruje učiteľov, aby sa aj oni naučili pracovať strategicky do takej miery, že si budú môcť zefektívniť prácu. V Spojených štátoch máme príslovie: Work smarter, not harder (pracuj šikovnejšie, nie tvrdšie, pozn. red.). Ako to však môžeme urobiť v pár krokoch? Najpodstatnejšie je zamerať sa na to, aby sme sa neustále nezabúdali pýtať, kam smerujeme. Áno, chceme dokončiť to, čo si zaumienime, no zároveň nemôžeme zabudnúť, že musíme byť v kontakte s vyššími cieľmi: Pomôže to a to dieťaťu prekvitať ako ľudskému stvoreniu? Pomôže toto rozhodnutie našim učiteľom byť inšpiratívnejšími vzdelávateľmi, alebo im len pridá viac práce?
Presne toto musí robiť riaditeľ školy. Práve on musí vytvárať atmosféru, ktorá bude príjemná a ktorá bude tvoriť podnetné prostredie pre náročné diskusie o konfliktných myšlienkach. Riaditeľ teda musí byť zraniteľný, otvorený dialógu, no mať neustále na pamäti jasnú víziu. A pokiaľ sa objaví vízia, ktorá by tej hlavnej mohla konkurovať, tak je na riaditeľovi, aby vytvoril priestor na dialóg.
Nápady prichádzajú častejšie ako si myslíte. Riaditelia teda nemôžu byť len manažérmi, pokiaľ chcú sprostredkovať kultúru, ktorá je transformačná.
V Katechizme Katolíckej cirkvi sa na margo charakterového vzdelávania píše aj toto: „Domov je vhodným prostredím na výchovu k cnostiam“ (čl. 2223). Otázkou teda je, kde sa nachádza hranica – akú zodpovednosť pri výchove k cnostiam majú rodičia a akú zas škola?
Sú to vlastne sústredné kružnice. Domov je prvou školou cnosti. Takže ak rodičia majú hlavnú zodpovednosť, škola má právo povedať – toto sme my a za týmto si stojíme.
Žiak je slobodný, jedinečný a rozvíja sa. Pochádza z rodiny, ale zároveň vstupuje do školy. Je veľmi dôležité, aby chápal, že v školskej komunite je na mieste rastu. Dospeláci zo školy musia komunikovať s dospelákmi z rodiny a mať spoločný záujem.
To, či dieťa rozvíja návyky, ktoré mu pomáhajú prosperovať, nie je zodpovednosťou školy, podobne ako nie je zodpovednosťou štátnej americkej školy vyučovať náboženstvo. Takisto nie je vecou školy, že rodičia môžu mať inú kultúrnu tradíciu. Pokojne môžu mať iné politické alebo ekonomické názory, pointou však je, že škola si má ctiť pluralitu názorov. Cnosti, s ktorými pristupujeme k našej práci a štúdiu, musia byť spoločné a jednoznačné.
Niekedy dochádza ku konfliktom, lebo škola nekomunikuje otvorene a rodičia očakávajú niečo iné. Ale dochádza k nim aj preto, lebo rodičia niečo nerobia, prípadne robia niečo úplne opačné. Škola by mala vtedy povedať – v poriadku, ale my robíme toto a pre tieto dôvody si myslíme, že je to pre vaše dieťa dobré. Rodičia vtedy môžu slobodne zobrať svoje dieťa preč zo školy, no udeje sa to v atmosfére dialógu a vzájomného učenia sa.
Ste líderkou Projektu praktickej múdrosti (Practical Wisdom Project) na Inštitúte Abigail Adamsovej. V misii tohto inštitútu sa píše, že „študenti a akademici sú intelektuálne izolovaní v dôsledku úspechov svojich vedných odborov. To predstavuje hrozbu pre ich schopnosť robiť dôležité úsudky o širšom spoločenskom poriadku.“ Platí táto téza pre Harvardovu univerzitu?
Inštitút Abigail Adamsovej je nezávislý, nie je súčasťou Harvardovej univerzity. V Projekte praktickej múdrosti máme programy pre študentov a akademikov z Harvardu, ktorí spolu so mnou pracujú s učiteľmi a školskými tímami. Povedala by som, že sme miesto, ktoré vyvoláva otázky a podporuje dialóg o praktickej múdrosti a cnostiach vo verejnom priestore.
Tvrdíme, že každý má schopnosť rozvíjať praktickú múdrosť. Veríme, že by sa mohla rozvíjať nielen v školách, ale aj v organizáciách, rodinách, podnikoch, univerzitách a nemocniciach. Túto múdrosť potrebujú aj preto, aby im pomohla konať spôsobom, ktorý je ušľachtilý a prináša to najlepšie nielen pre nich samých, ale aj pre druhých.
Vyhlásenie, ktoré ste citovali, zastrešuje všetky aktivity Inštitútu Abigail Adamsovej, pričom Projekt praktickej múdrosti sa snaží obnoviť úroveň dialógu aj s univerzitným prostredím.
Ste úspešní v nadväzovaní tohto dialógu s Harvardovou univerzitou?
Určite áno. Zamestnanci a pedagógovia z Harvardu za nami prichádzajú z vlastného rozhodnutia a zúčastňujú sa našich aktivít. Niekedy spolu s nami prednášajú o politickej filozofii a histórii. Spolupracovali sme aj s múzeami, takže áno, o naše podujatia a programy majú akademici záujem a posielajú na ne svojich študentov.
Okrem toho priamo na Harvarde pracujem v Human Flourishing Program. Mám tam študentov, ktorí merajú vplyv našich projektov – ako pomáhajú lídrom v oblasti vzdelávania rásť v praktickej múdrosti, a či im pomáhajú prekvitať.
Ako vyzerá tento dialóg? Do prostredia prestížnej univerzity prinášate pojmy ako cnosť či praktická múdrosť, ktoré súvisia s kresťanskou antropológiou. Je to atraktívne aj pre ľudí s iným presvedčením?
Myslím, že nemôžem hovoriť za Harvardovu univerzitu, ale môžem hovoriť za programy, ktoré organizuje Projekt praktickej múdrosti. V nich sú vítaní jednotlivci všetkých náboženských tradícií. V Inštitúte Abigail Adamsovej sme nedávno mali prezentáciu od človeka, ktorý je kultúrne moslim, no nepraktizuje žiadnu vieru. Nájdete u nás praktizujúcich aj sekulárnych židov. Takisto máme aj ázijských študentov, ktorí praktizujú určitý druh šintoizmu. Takže áno, máme tu otvorený dialóg.
Pri prednášaní o praktickej múdrosti a cnosti čerpám predovšetkým z antickej tradície Aristotela a Platóna, a tiež aj z niektorých východných tradícií. Do Projektu praktickej múdrosti sa však zapájajú školy z rôznych náboženských tradícií. Tak vzniká priestor na dialóg, v ktorom môžeme veľmi konkrétne hovoriť o tom, ako židovsko-kresťanská tradícia nadväzuje na grécku tradíciu.
Na tejto práci je fascinujúce to, že keď sa rozprávate s rôznymi študentmi z univerzity, vidíte, ako si prirodzene vytvárajú súvislosti, ako kladú otázky. A čo robíme my? Projekt praktickej múdrosti nevyhnutne nehovorí o židovsko-kresťanskej antropológii. Celé je to skôr neo-aristotelovská antropológia.
Keď pracujem s cirkevnou školou, neskrývam, že som katolíčka a vidím, že kresťanská antropológia tam prirodzene rezonuje. Pracovala som aj s moslimskými a židovskými školami.
S univerzitnými študentmi je to o omnoho širšej diskusii. Naším cieľom je rozvíjať intelektuálne priateľstvo, ktoré podporuje slobodné bádanie. Chceme, aby študenti aj akademici sami začali objavovať.
Aké sú vaše dojmy zo Slovenska? Čo ste tu videli, pokiaľ ide o charakterové vzdelávanie?
V Kolégiu, v Citadele, v Akadémii veľkých diel aj vo všetkých ľuďoch, ktorých som stretla, vidím zápal a vášeň. Chcete prinášať druh vzdelávania, ktoré je veľmi bohaté nielen na tradíciu veľkých textov a slobodných umení, no zároveň je hlboko oddané mladým ľuďom.
Videla som tu vysokoškolákov, ktorí majú krásny vzťah so všetkými členmi personálu a aj s akademikmi. Všetci sa tu cítia veľmi príjemne a zaobchádza sa s nimi ako so zrelými a nezávislými mladými dospelými. Videla som to aj na nadšení učiteľov z Citadely. Hoc majú veľmi obmedzené zdroje, pripravujú ten najkrajší obsah od učebných textov až po spôsob, akým zdobia triedu. To, ako milujú deti, je nesmierne inšpiratívne. A veľmi im záleží na tom, ako to môžu robiť lepšie.
Dá sa tu teda vidieť oboje – explicitný záväzok vzdelávať celého človeka a jeho charakter, no zároveň je tu prítomná aj implicitná túžba, aby bol každý v komunite najlepšou verziou seba samého.
Túžite, aby tento projekt pretrval nielen tu, ale aby mal vplyv na Slovensko, na vzdelávanie, rodiny, kultúru. Máte neuveriteľnú misiu, lebo chcete vyzdvihnúť skutočný význam slobody v postkomunistickej krajine a urobiť ju tak krásnou, inšpiratívnou a trvácnou. A to všetko spôsobom, ktorý nevychádza z indoktrinácie alebo separatizmu, ale ktorý pozýva ľudí, aby videli tú čarovnú vec, ktorá sa tu deje.
Nadchýna to tu deti, mladých ľudí a ich rodiny. Študenti informatiky či farmácie sa chcú vzdelávať v slobodných umeniach, aby sa formovali a podľa toho stvárňovali aj svoje manželstvá a rodiny. Je to veľmi hmatateľné a osviežujúce a určite by to malo byť vzorom pre mnohé iné miesta na svete. Takže poviem len jedno, robíte naozaj úžasnú prácu!
Preklad: Katarína Valasová
Fotografie v texte: archív Kolégia Antona Neuwirtha
Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.
Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 650+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.
