Ako spoluautorka kníh Dejiny v príbehoch Katarína Sitárová stíha prácu, štyri deti a písanie?
V civilnom živote narába najmä s číslami – pracuje na sekcii ekonomiky ako ekonómka kalkulácií a cien. Prinášame vám rozhovor, ktorý vznikol ešte v marci pri príležitosti mesiaca knihy v časopise JAVYS U nás.
Spolu so svojím manželom Matúšom, povolaním učiteľom, prekladateľom a naším bývalým kolegom, najskôr vytvorili knihu Cesta do staroveku, určenú deťom vo veku od 7 do 15 rokov. Úspech tejto publikácie ich následne motivoval pokračovať v projekte, ktorý dnes tvorí trilógiu Dejiny v príbehoch (Cesta do staroveku, Putovanie stredovekom, Prelet novovekom).
O tom, ako knihy vznikali, čo ju na písaní najviac baví a ako vníma marec – mesiac knihy, nám Mgr. Katarína Sitárová porozprávala v nasledujúcom rozhovore.
Ako vznikol nápad napísať knihu Cesta do staroveku?
Dejiny v príbehoch vznikali postupne, najprv ako učebné texty pre jednu súkromnú základnú školu, ktorá sa profiluje ako klasická. Klasické vzdelávanie zahŕňa aj výučbu histórie už od prvého ročníka. Keďže však neboli k dispozícii učebnice dejepisu pre taký nízky vek, škola oslovila manžela, aby pre nich preložil z angličtiny knihu Story of the World (Príbeh sveta). Ukázalo sa však, že kniha, podľa ktorej sa učia mnohí americkí domškoláci, nie je pre naše deti úplne vhodná. Autorka totiž často približovala udalosti detskému čitateľovi prostredníctvom etymológie anglických slov, ktoré sa v slovenčine vyjadrujú inak, a takéto vysvetlenia by preto nedávali zmysel. Problematický bol aj samotný výber tém. Iné udalosti svetových dejín považuje za najdôležitejšie Američan a iné my Európania. Postupne tak vznikla požiadavka spracovať najväčšie príbehy svetových dejín.
Ako ste sa k písaniu dostali vy?
Texty najprv písal iba manžel. Každý týždeň musel spracovať jednu tému, ktorá sa následne odučila v základnej škole Citadela. Bolo to veľmi časovo náročné a popri iných pracovných povinnostiach mal toho jednoducho veľmi veľa. V tom čase som nechodila do práce, bola som na materskej, a tak som sa ponúkla, že mu s textami pomôžem. Vtedy som ešte netušila, že z učebných textov bude jedného dňa kniha a napokon nie iba jedna.
Prečo ste sa rozhodli podať dejiny práve formou príbehov?
Deti v tomto veku, na prvom stupni, príbehy jednoducho bavia. Prostredníctvom príbehu dokážu lepšie pochopiť súvislosti a ľahšie si zapamätať fakty.
Pre akých čitateľov je kniha určená a čím môže osloviť aj dospelých?
Knihy sú určené deťom od 7 rokov. Cesta do staroveku vznikla z učebných textov, ktoré sa preberajú na základnej škole Citadela so žiakmi druhého ročníka. Z Putovania stredovekom sa učia tretiaci, teda deti vo veku 8 a 9 rokov. Najnovšia kniha Prelet novovekom sa preberá vo štvrtom ročníku. Máme však spätnú väzbu aj od starších žiakov či dospelých čitateľov. Rodičia, ktorí knihy čítali svojim deťom, nám hovoria, že to bolo zaujímavé a podnetné aj pre nich. Pochvaľujú si, že si oprášili vedomosti zo školy, utriedili poznatky a ujasnili niektoré súvislosti. Mnohí sa však priznali, že sa spolu s deťmi dozvedali veci pre nich úplne nové, ktoré predtým nepoznali. Viem, že po knihách siahli aj seniori, a nemyslím tým len našich rodičov, ktorí nám, pochopiteľne, fandia.
Ako prebiehala vaša spolupráca s manželom pri písaní knihy?
V jednej z kníh Dejiny v príbehoch píšeme aj o tom, ako sa začal náš osobný príbeh. Spoznali sme sa v atómovej elektrárni ešte ako kolegovia v Jadrovej a vyraďovacej spoločnosti, kde to medzi nami zaiskrilo. Našťastie z toho nebola jadrová udalosť, ale životná. Vzali sme sa a odvtedy takmer všetko robíme spolu. Už roky tvoríme tím a spolupráca na tomto projekte bola super ako vždy. Veľa sme sa o témach spolu rozprávali a riešili, čo by mali texty obsahovať. Boli sme jeden pre druhého editorom. Prečítala som každý text, ktorý manžel napísal. Dávala som mu pripomienky a návrhy na zlepšenie. On zas dával spätnú väzbu k mojim textom. Niekedy sme na pomoc privolali aj naše deti. Konzultovali sme s nimi, ako o niektorých témach hovoriť tak, aby to bolo zrozumiteľné pre detského čitateľa.
Je písanie pre vás skôr formou relaxu alebo tvorivou výzvou popri pracovných povinnostiach?
Prevažnú časť textov sme napísali ešte v čase, keď som bola na materskej dovolenke. Vtedy to bol pre mňa aj relax, aj tvorivá výzva. Ale teraz si popri súčasných pracovných povinnostiach a starostlivosti o domácnosť a deti neviem predstaviť, že by som ešte písala. V šuplíku však máme napísané texty, z ktorých sa učia žiaci Citadely v piatom ročníku. Po svetových dejinách sme sa v nich venovali dejinám Slovenska. Na to, aby sa z učebných textov stala kniha, je však potrebné ešte obrovské úsilie a množstvo práce vrátane výberu a prepájania tém, editovania, tvorby ilustrácií a máp, jazykovej korektúry a grafickej úpravy. To si vyžaduje nielen čas, ale aj nemalé financie.
Marec je mesiac knihy – aký máte vy osobne vzťah ku knihám?
Rada čítam, ale nedarí sa mi nájsť si na knihy dosť času. Nedávno som dočítala životopis svojej rodáčky Boženy Slančíkovej-Timravy, ale zdá sa mi, že sa väčšmi oplatí siahnuť po jej originálnej tvorbe. Radšej čítať, čo napísala, než čítať, čo o nej napísali. Mám rozčítaných niekoľko kníh a mnohé ďalšie ešte čakajú v poličke.
Na čom momentálne pracujete a môžu sa čitatelia tešiť na ďalšie časti série?
V knihe Prelet novovekom približujeme najmenším čitateľom v jednej kapitole aj vedecké objavy, ktoré zmenili svet. Tejto témy sme sa radi ujali a porozprávali sme deťom napríklad aj o rádioaktivite. V knihe sa dozvedia o Marie Curie-Skłodowskej, ktorá, podobne ako ja, pracovala v tíme so svojím manželom. Spoločne pozorovali prvky a záhadné uránové žiarenie. Dozvedia sa aj to, že vyžarovanie atómov práve manželia Curieovci nazvali rádioaktivitou, podľa latinského rádius, čo znamená lúč, a activitas, čo znamená činnosť. Deti sa môžu dočítať o objave rádia a polónia, ale aj o tom, že Marie Curie-Skłodowska sa kamarátila s azda najznámejším vedcom tých čias, Albertom Einsteinom. Keď sme pripravovali tému vedy, zistili sme, že nás to oboch veľmi baví. Takže, ak by práca na detských knihách po sérii Dejiny v príbehoch pokračovala, asi by sme sa pustili do písania série Veda v príbehoch.
Ďakujem Mgr. Kataríne Sitárovej a jej manželovi Matúšovi za rozhovor a pohľad do sveta ich tvorivej spolupráce. Ich knihy ukazujú, že história môže byť zábavná a pútavá, a sú skvelou inšpiráciou pre malých i veľkých čitateľov. Ak chcete objavovať dejiny cez zaujímavé príbehy, určite si nenechajte ujsť trilógiu Dejiny v príbehoch.
Mgr. Jana Čápková, koordinátorka komunikácie
Publikované s láskavým dovolením redakcie časopisu JAVYS U nás.
Foto: archív Kataríny Sitárovej
