Kvantita

Plínius svojmu adresátovi odporúča, že nemá čítať veľa kníh, ale veľa čítať iba niekoľko dôkladne vybraných autorov. S nimi sa má dôkladne oboznámiť a má aj napodobňovať ich štýl či dokonca snažiť sa ho prekonať. Toto je napokon aj Plíniov študijný režim, ktorý Fuscovi navrhuje. A popri tom si napísať nejaký ten epigram.

Samozrejme, nedá sa dostatočne odporučiť, aby si človek v záplave braku vedel vybrať kvalitný obsah. Dokazuje to aj súčasná populárna kultúra, ktorá síce na začiatku odkazovala mŕtvemu Beethovenovi, aby sa odgúľal preč, ale už nasledujúca generácia Beethovena aj jeho kolegov vykrádala a na nahrávky sa rýchlo vrátil aj sláčikový orchester. A dnes sme dospeli do čias remixov, remakov, rebootov, sequelov a prequelov, takmer akoby už nikto nedokázal vymyslieť nič nové. Akokoľvek sa človek snaží zbaviť sa klasiky, buď zostane s prázdnymi rukami alebo sa k nej skryto či otvorene musí opäť vrátiť.

Non multa sed multum má však aj svoju odvrátenú stranu, ktorej nevedomky podľahol aj samotný Plínius Mladší. V inom liste, ktorý adresoval cisárovi Trajánovi ako guvernér provincie Bitýnia a Pontus v dnešnom Turecku, opisuje svoje zážitky s kresťanmi a od panovníka si žiada radu, ako naložiť s príslušníkmi nového náboženstva. Pritom si dáva záležať, aby pred vladárom prejavil pohŕdanie podľa vlastných slov „zvrhlou a nesmiernou poverou“, o ktorej sa dozvedel pri mučení dvoch kresťanských žien, ktoré nazývali diakonky. Na záver listu sa Plínius teší zo známok oživenia tradičného rímskeho náboženstva a vyjadruje nádej, že ľud bude možné správnym vedením opäť priviesť k rozumu. Nepostrehol, že prichádza niečo nové, čo sa nakoniec aj presadilo, ale on ako správny klasický intelektuál tým pohŕdal. Chcel vidieť, že svet je stále taký, aký podľa jeho názoru má byť.

Trochu iný prístup k tomu najlepšiemu zvolil Dante Alighieri. Na poetickej ceste záhrobím sa ho ujíma Vergílius, okrem mnohých iných dôvodov aj preto, že Dante tohto klasického básnika obdivoval a poznal jeho Eneidu naspamäť. Vergílius si však v Danteho Komédii zažije krušné chvíle: diabli ho ignorujú, raz dokonca aj prekabátia, čo prekukne dokonca aj jeho žiak Dante, po príchode do Očistca je Vergílius stále bezradnejší a párkrát sa nechá zahanbiť. A ako vrchol všetkého klasika Vergília ako vodcu záhrobím vystrieda obyčajná florentská žena, Danteho Beatrice. Táto zmena je však iba symbolom toho, čo robí Dante na umeleckej rovine: klasické predlohy zahŕňa morom noviniek, či už ide o jazyk, tón, témy alebo postavy – vedľa Kleopatry stavia svoju súčasníčku Francescu, tragický pátos nahrádza srdečnou nádejou. Napriek tomu sú klasickí autori stále prítomní – v narážkach, analogických situáciách –, no Dante zároveň neustále ukazuje, že obyčajné a kresťanské klasiku prevyšuje.

Danteho prístup možno zostáva inšpiráciou pre to, ako sa správať k tomu najlepšiemu v každom čase. Predovšetkým je potrebné ho dobre poznať, naspamäť, ako Dante Eneidu. To najlepšie však má nájsť vyjadrenie v kvantite aktuálnych javov, hoci aj nižších a menej kvalitných, a tak sa udržať nažive. Samozrejme, nezaobíde sa to bez sporov a kritiky, tak ako sa im nevyhol Dante, ale ani taky svätý Hieronym pre svoj nový preklad Svätého písma. Kvalita sa však musí obohatiť o kvantitu a kvantita o kvalitu. Inak sa obe strácajú.