Látka

RÓBERT TOTH

Pojem „látky“ – či ešte presnejšie „matérie“ – je pre nás v dnešnej dobe takmer zabudnutý a iba málokto si vie predstaviť, čo vlastne znamená. Keď poviem, že sa ním nemyslí materiál a že je to slovo, ktoré vlastne vôbec nepatrí do fyziky, ale metafyziky, pravdepodobne sa pre nás jeho význam stane ešte nejasnejším. Napriek tomu ide o pojem, ktorý bol minimálne po dvadsať storočí základnou výbavou každého vzdelaného človeka – či už sa venoval filozofii, prírodným vedám alebo matematike.

       Tento termín pochádza od Aristotela (angl. matter, grécky ὕλη [hylé]) a znamená jednoducho „to, z čoho je nejaká vec urobená“. Nepúšťajme sa však ešte do filozofického výkladu, a namiesto toho sa skúsme pozrieť na svet očami obyčajného človeka. Vidíme okolo seba veľké množstvo rozličných vecí: niektoré sa hýbu, iné nie; niektoré sú pevné, iné sa lejú, a ďalšie je možné tvarovať; majú odlišný tvar, veľkosť, farbu aj teplotu, a každú z nich nazývame odlišným menom. Ľudia sa od nepamäti zamýšľali nielen nad tým, odkiaľ toto všetko je a prečo to vôbec je, ale aj nad odlišnosťou jednotlivých vecí navzájom. Vnímame tiež, že veci sa menia: zo stromu je možné získať drevo a z neho napíliť drevené dosky. Tie sa dajú ďalej zmeniť na piliny, ale aj spojiť klincami a vytvoriť z nich lavičku. Keď sa toto všetko mení, čo je tým základom, ktorý ostáva stále rovnaký? A je vôbec niečo nemenné?

        Pre starovekých aj stredovekých mysliteľov bola odpoveď na druhú otázku jednoznačná – stačilo im pozrieť sa na nebo. Všetky nebeské telesá sú tu od nepamäti a ostávajú úplne nemenné. Hviezdy a planéty sa síce pohybujú (alebo sa hýbe iba Zem?), no iba po vekmi nemenných kruhovitých dráhach (odtiaľ pochádza myšlienka, že kruhový pohyb je najdokonalejší). Úplne inak je to ale na zemi, kde iba máločo ostáva bezo zmeny na dlhší čas.

        Najjednoduchším filozofickým vysvetlením rôznorodosti vecí okolo nás a ich neustálej premeny bola predstava, že všetko sa skladá z malých neviditeľných čiastočiek. Drevo je možné štiepiť na stále menšie a menšie piliny, no ľudia vytušili, že takéto delenie určite nebude možné robiť do nekonečna. Preto tieto neviditeľné čiastočky považovali za nedeliteľné (gr. ἄτομος [atomos]), z čoho vzniklo aj ich pomenovanie: atómy. Všetky zmeny, ktoré okolo seba vidíme, si atomisti vysvetľovali neustálym preskupovaním týchto najmenších čiastočiek do iných tvarov.

    Aristotelovi však toto mechanistické vysvetlenie zmeny a pohybu nestačilo. Prečo niekedy istú vec nazývame odlišne, aj keď sa vzhľadom či tvarom takmer nezmenila? Čerstvo odumretá byľ už nie je skutočne rastlinou, no na začiatku sa jej ešte podobá natoľko, že ju tak často omylom aj nazveme. A čo naopak spôsobuje, že inú vec nazveme rovnako, aj keď sa vzhľadom či tvarom veľmi zmenila? Pri prelete holuba na druhú strechu sa určite muselo preskupiť veľké množstvo atómov, a predsa povieme, že je to ten istý holub. Zdá sa nám dokonca, že sa vlastne ani nezmenil, iba sa nachádza na inom mieste.

    Aristoteles za týmito zmenami videl niečo viac. Keď zaviedol pojem látka (presnejšie matéria), nerozumel ním iba materiál danej veci, ale skôr materiálny podklad, ktorý je schopný prijímať rozličné zmeny. Matéria telesa je „to, z čoho je niečo urobené“, čo však zároveň predpokladá, že matéria je v prvom rade schopná stať sa týmto „niečím“ a ostať tým, kým ju iná príčina opäť nezmení. A ako sa matéria mení? Pôsobením foriem, ktoré sa do matérie vtlačia, čím do nej vložia nejakú novú vlastnosť alebo z nej spravia niečo celkom nové. Keď sa kus grafitu pod veľkým tlakom mení na diamant, prijíma jeho matéria formu diamantu. Drevené dosky prácou stolára získavajú formu lavičky. A naopak, odumierajúca rastlina stráca svoju formu rastliny, čím sa mení na neživú byľ. Podobne je to s kovovým svietnikom, ktorý roztavíme v ohni. Vidíme, že Aristotelova koncepcia ide hlbšie, než jednoduchý mechanistický výklad atomistov.

     Na rad prichádza moderná veda. Už vieme, že veci sa v skutočnosti skladajú z chemických prvkov a ich zlúčenín. S rozmachom prírodných vied bol filozofický koncept matérie zavrhnutý nielen vo vede, ale do veľkej miery aj vo filozofii samotnej ako neodôvodnený a bez vedeckého základu. Stačí nám však fyzikálny pojem látky na to, aby sme vyjadrili všetko to, čo Aristoteles svojim filozofickým pojmom matérie?

Róbert Toth

Róbert Toth

Po skončení inžinierskeho štúdia informatiky na Vysokom učení technickom v Brne študoval v Kolégiu Antona Neuwirtha a na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity. Pokračoval magisterským štúdiom filozofie na University of St Andrews vo Veľkej Británii. Dokončuje doktorát na Trinity College Dublin v odbore filozofia. Vyučuje v Kolégiu Antona Neuwirtha.

Text je inšpirovaný prednáškami Stanislava Sousedíka vydanými v knihe Jsoucno a bytí (1992).

 

Ilustračná fotografia: NASA

Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.

Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.