Tí, ktorí považujú sv. Tomáša Akvinského za suchého a chladného, zrejme ešte neochutnali jeho šťavnatú a vrúcnu lásku k múdrosti. Tým servírujeme tento článok s úmyslom vyviesť ich z omylu.
Keď chce sv. Tomáš osvetliť nejaký pojem, slovo na jazyku najprv poriadne poobracia. Aj keď priznáva, že to neplatí všeobecne[1] a slovo nevyčerpá podstatu veci[2], často vychádza z nejakej kľúčovej vlastnosti[3]. Jeho klasické príklady sú kameň (lapis), ktorý raní nohu (laesio pedis)[4]; zákon (lex), ktorý viaže (ligare)[5]; náboženstvo (religio), ktoré znovu viaže rozviazané (religare)[6] alebo sa znovu a znovu rozhoduje (re-eligere)[7]; svedomie (conscientia), ktoré koná s poznaním (cum alio scientia)[8] konkrétneho skutku; alebo milosrdenstvo (misericordia) ako ubolené srdce (miserum cor)[9] nad nešťastím druhého. Pri iných slovách je sv. Tomáš poetickejší a rozžúva ich viac: „Slovo kardinálny pochádza z latinského cardo, t. j. pánt, na ktorom sa otáčajú dvere. Preto sa slovom kardinálny označujú cnosti, na ktorých stojí ľudský život, ktorým prechádzame akoby dverami.“[10] Ďalšie slová si sv. Tomáš nechá rozpustiť na jazyku, aby vynikli všetky významové odtienky. Napríklad s obsahom slova milosť (gratia) sa vyhrá takto: „V bežnej reči sa milosť chápe trojako. Po prvé, ako priazeň, napríklad keď hovoríme, že vojak je v kráľovej milosti, t. j. je kráľovi milý (gratus). Po druhé, ako dar daný zadarmo (gratis), napríklad keď hovoríme ,robím ti túto milosť‘. Po tretie, ako odplata za dar daný zadarmo, ako keď hovoríme ,ďakujeme‘ (gratias agimus).“[11] Nakoniec významy synteticky spojí do definície milosti: „Tieto nadprirodzené prostriedky sa nazývajú milosti, pretože sú Bohom dané zadarmo – keďže človeka presahujú, nie je v ňom nič, čím by si ich mohol zaslúžiť – a pretože robia človeka Bohu milým.“[12]
Podobnú, aj keď oveľa tajomnejšiu, slovnú hračku sv. Tomáš nachádza aj v slove múdrosť. Píše, že „múdrosť (sapientia) možno opísať ako sladké poznanie (sapida scientia)”[13], pretože „múdrosť berie svoje meno z určitej chuti (sapor)”[14]. Na inom mieste píše: „Človek sa nazýva múdrym podľa slova chuť, lebo tak ako chuť rýchlo rozlišuje rôzne jedlá, tak múdry rozlišuje rôzne veci a príčiny.”[15] Keďže sám sv. Tomáš tento obraz nerozvíja viac, skúsme súvis medzi chuťou a múdrosťou, pod jeho vedením, rozlúsknuť my. A to aj napriek odporúčaniu príslovia, že „o chuti netreba diskutovať” (de gustibus non est disputandum).
Tradícia nám ponúka niekoľko indícií. Najmä múdroslovné knihy sú bohaté na obrazy múdrosti ako hostiteľky oslavy a zdroja sladkej chuti: „Pristúpte ku mne všetci, ktorí po mne túžite, a nasýťte sa z mojich plodov! Lebo môj duch je sladší ako med a mať mňa je sladšie ako plást medu.“[16] „Múdrosť namiešala víno a prestrela svoj stôl. ,Poďte a jedzte z môjho pokrmu a pite z vína, čo som namiešala!‘“[17] Aj po sv. Tomášovi nachádzame podobné motívy. Stredoveká múdrosť z príručky osobnej zbožnosti vraví, že „vychutnávať si všetky veci také, aké naozaj sú, znamená skutočne ochutnať múdrosť“[18].
Ochutnať múdrosť – táto na prvý pohľad nezvyčajná kombinácia v sebe skrýva výživnú hĺbku. Preto dnes podávame degustačné menu, ktoré láka na očistenie zmyslov, pomalé prežúvanie, trpezlivé vnímanie jemných nuáns a vedomú konzumáciu. Sľubuje intenzívny zážitok a tak ako každé jedenie – vnútornú premenu. Po predjedlách o zmyslovom poznaní a slabosti chuti budú nasledovať chody prezentujúce rôzne príchute múdrosti. Tieto nás pripravia na hlavné jedlo, ťažiskovú syntézu chuti a múdrosti. Ako sladkú bodku a vyvrcholenie vás pozývame zjesť Múdrosť. K chodom bude napárované vyše 750 rokov vyzreté, pôvodom talianske víno odrody Tommaso d’Aquino s ochrannou známkou OP a certifikátom Doctor Communis[19] (1317), Doctor Ecclesiae (1567), Doctor Angelicus (1567), Doctor Eucharisticus[20] (1923), Lumen Ecclesiae[21] (1974) a Doctor Humanitatis[22] (1999). Hrozná boli pred lisovaním sušené metódou Adoratio ante tabernaculum et crucem.
Ochutnať znamená spoznať. Všetko naše poznanie sa začína zmyslovým vnemom. „Podľa Filozofa[23] má všetko naše poznanie svoj pôvod v zmysloch“[24] a „nič nie je v rozume, čo predtým nebolo v zmysloch“.[25] Je to preto, lebo „ľudská duša je posledná v hierarchii intelektov“[26] a jej „intelekt je najprv ako prázdna tabuľa, na ktorej nie je napísané nič[27].“[28] Navyše „má najslabšiu intelektuálnu schopnosť. Ako forma tela prirodzene poznáva len telesné a zmyslové veci“.[29]
Poznanie je akési odhmotnenie. „Rozum poznáva veci, ktoré síce existujú len v jednotlivej látke, ale nepoznáva ich tak, ako sú v tejto látke, ale tak, že ich od nej oddelí abstrakciou.“[30] „Človek teda poznáva pravdu do tej miery, do akej sa dokáže povzniesť nad túto materiálnu úroveň.“[31] Poznanie je teda imateriálne vlastnenie, dokonca „najvznešenejší spôsob vlastnenia“[32]. Napokon, poznanie rozširuje dušu. „Poznanie materiálnych vecí musí existovať v poznávajúcom nie materiálne, ale skôr imateriálne. A dôvod tohto je, že poznávanie sa rozširuje na veci, ktoré sú mimo poznávajúceho.“[33] „Stvorenia bez poznania majú iba vlastnú formu, kým poznávajúce môžu mať v sebe aj inú ako vlastnú formu – podobu poznanej veci. Preto je podstata nepoznávajúcej bytosti viac obmedzená a limitovaná, kým podstata poznávajúcej má väčšiu mohutnosť a rozsah. A preto Filozof hovorí, že [poznávajúca] duša je akoby všetkým[34]. Táto obmedzenosť pochádza z látky. Preto je jasné, že imateriálnosť je príčinou poznateľnosti. Zmysel poznáva, lebo dokáže prijať podoby bez látky.“[35] Poznať teda znamená prijať formu bez látky.
„Učiteľ tých, čo vedia“[36], Aristoteles, tvrdí, že poznávajúci „zmysel prijíma formu bez látky, tak ako vosk prijíma formu pečatidla bez zlata“[37]. Sv. Tomáš, ako zvyčajne, robí jemné rozlíšenie v učení Filozofa. Tvrdí, že „prijatie formy bez látky je základom úplne každého pôsobenia“[38], ale pri zmyslovom poznaní ide o veľmi špecifický prípad. Existuje totiž zjavný rozdiel medzi tým, keď oheň otepľuje vzduch, a tým, keď oko vidí farbu. Rozdiel nie je v tom, že by vzduch prijal aj látku ohňa a oko iba formu, ale „v spôsobe prijatia formy. Niekedy existuje prijatá forma rovnakým spôsobom v prijímajúcom ako v pôsobiacom. Toto sa deje, keď je látka prijímajúceho disponovaná rovnako ako látka pôsobiaceho, ako keď oheň zohreje vzduch, a rovnako pri každej prirodzenej zmene. [Prijímajúci má fyzikálnu vlastnosť pôsobiaceho, zmena sa prejaví navonok.] Niekedy však, keď je látka prijímajúceho disponovaná inak ako látka pôsobiaceho, je forma prijatá inak v pôsobiacom. Prijímajúci sa pripodobňuje pôsobiacemu podľa formy, a nie podľa látky. A takto prijíma formu zmysel – tzv. intencionálne“[39]. „Vtedy je v zmyslovom orgáne prijatá vnímateľná kvalita podľa spirituálneho[40] bytia, teda ako podoba alebo intencia kvality, nie kvalita samotná; tak ako zrenica prijíma podobu bielej, a predsa sa sama nestane bielou.“[41] Jej látka vôbec nie je disponovaná niesť túto kvalitu – farbu. „Na fungovanie zmyslov je potrebná spirituálna zmena, pri ktorej v zmyslovom orgáne vzniká tzv. intencia vnímaného. Keby totiž na vnímanie stačila len prirodzená zmena, potom by všetky veci, ktoré podliehajú zmenám, mali schopnosť vnímať,“[42] čo očividne nie je pravda, lebo vosk nepoznáva, ale živočích áno.
Zmysly odhmotňujú v rôznej miere – v jednotlivých zmysloch sa pomer intencionálnej a prirodzenej zmeny rôzni. Čím väčšia intencionálna, tým menšia prirodzená zmena – tým menej sa mení látka prijímajúceho na spôsob pôsobiaceho. Sv. Tomáš rozdeľuje päť zmyslov takto: „Pri niektorých zmysloch nachádzame iba spirituálnu zmenu, ako pri zraku, kým pri iných nachádzame aj prirodzenú zmenu: jednak na strane predmetu, jednak na strane orgánu. Na strane predmetu nachádzame prirodzenú zmenu (zmenu miesta) pri sluchu, pretože zvuk vzniká pohybom vzduchu[43]; a pri čuchu, lebo na vylúčenie vôní musí byť vec zohriata [veď pri varení rozvoniava celý dom]. Na strane orgánu dochádza k prirodzenej zmene pri hmate a chuti, lebo ruka, ktorá chytí teplé, sa zohreje a jazyk sa zvlhčí prijatým jedlom.“[44]
Na základe pomeru intencionálnej a prirodzenej zmeny vytvára sv. Tomáš hierarchiu zmyslov: „Zrak, ktorý je úplne bez prirodzenej zmeny, je najviac spirituálny a najdokonalejší zo všetkých zmyslov. Potom je sluch a potom čuch, lebo vyžadujú prirodzenú zmenu na strane predmetu. Hmat a chuť sú najmateriálnejšie zo všetkých.“[45] Slabosť ľudského čuchu a chuti vidno aj z bežnej reči, lebo pre vône a chute nemáme poriadne mená. Chuť je na tom trošku lepšie ako čuch, no aj keď dokážeme rozlíšiť päť základných chutí, na objektívne posúdenie jedál je to príliš málo. Uchopiť farbu je priamočiare, dokonca jej vieme priradiť jasný kód, keďže farbu definuje jeden fyzikálny parameter – vlnová dĺžka. Pre zvuky sme dokonca vymysleli špeciálny jazyk – noty. Pri chutiach a čuchoch vnemy skôr opisujeme, než pomenúvame, sú tajomné, zahmlené. Napríklad skúsený someliér priraďuje vínu rôzne analogické vnemy, „vonia ako…“, „chutí ako…“, „na jazyku sa leje ako…“, a doplní vnem ovocia, rastliny, kvetu, korenia, dreva, mlieka a pod.
Poznanie je odhmotnenie a zrak to robí najlepšie. „Avšak čím viac niečo imateriálne prijíma formu veci, tým dokonalejšie to poznáva. A medzi zmyslami je zrak najviac poznávajúci, pretože je najmenej materiálny.“[46] A pretože chuť je „najmateriálnejšia“, je najmenej poznávavá.
Ochutnať znamená dotknúť sa. Základom zmyslov je však hmat, „všetky ostatné zmysly majú základ v hmate“[47], lebo pri všetkých zmysloch dochádza k nejakému podráždeniu zmyslového orgánu, k akoby sprostredkovanému hmataniu. Sv. Tomáš trošku úsmevne dodáva dobový názor, že „zo všetkých živočíchov má najlepší hmat človek. A medzi ľuďmi najlepší intelekt majú tí, ktorí majú najlepší hmat. Znakom toho je, že ľudia jemného tela sú bystrej mysle[48]“.[49]
Aj „chuť je podľa Filozofa[50] akýsi hmat, ktorý existuje len v jazyku“.[51] Chuť má primárne biologický vyživovací a udržiavací význam, ktorý rozlišuje príjemné od nepríjemného, čerstvé od pokazeného a pod. Pretože nižšie zmysly poznávajú veci, ktoré poznávajúceho fyzicky zasahujú, spája sa s nimi príjemnosť, ak pôsobia vhodne či priaznivo, a nepríjemnosť či bolesť, keď pôsobia nevhodne či nepriaznivo.[52] Keďže „vhodný“ a „priaznivý“ nesú charakter žiaduceho, teda cieľa[53], majú tieto veci povahu dobra.
No s vnímanými vecami súvisí aj krása. „Krása súvisí s vnemom, lebo krásnymi sa nazývajú tie veci, ktoré potešia, keď sú videné.“[54] „Krása je totožná s dobrom a líši sa len v ohľade. Keďže dobro je to, po čom všetci túžia, pojem dobrého spočíva v tom, že upokojuje túžbu; zatiaľ čo pojem krásneho spočíva v tom, že túžbu upokojuje tým, že je videné alebo poznané. Krása teda pridáva k dobru určitý vzťah k poznaniu.“[55]
Avšak nie všetky zmysly sa týkajú krásna rovnako. „Tie zmysly sa týkajú krásna, ktoré sú najvnímavejšie, t. j. zrak a sluch, ktoré akoby slúžia rozumu, lebo hovoríme o krásnych obrazoch a krásnych zvukoch. Ale pri ostatných vnemoch nepoužívame výraz krásny, nehovoríme o krásnej chuti.“[56] Nižšie zmysly, ktoré vnímajú predmety ako fyzicky zasahujúce subjekt (t. j. subjektívne), sa týkajú dobra. Vyššie zmysly, keďže dokážu poňať predmet predmetne (t. j. objektívne), sa viažu aj na krásno.
Ochutnať znamená nielen sa dotknúť, ale skonzumovať, zjednotiť sa. Zo všetkých zmyslov ochutnanie zahŕňa najväčší zásah, je to najintímnejší zo zmyslových zážitkov. Preto je chuť príliš osobná, príliš subjektívna a nedokáže sa, aspoň nie bez tréningu, odosobniť od zážitku. Len skúsený someliér neposudzuje iba to, či mu víno chutí, ale aj to, či je víno dobre spravené, či spolu vnemy harmonicky hrajú. Zatiaľ sa teda zdá, že pre svoju slabosť a subjektívnosť by chuť len ťažko súvisela s múdrosťou. Ale skúmajme ďalej.
Nebudeme ďaleko od pravdy, keď povieme, že sv. Tomáš svojej charakteristickej a srdcovej téme – múdrosti – zasvätil celý život a pokojne by zniesol aj čestný titul Doctor Sapientiae. Témou múdrosti sa sv. Tomáš zaoberal od začiatku do konca svojej akademickej kariéry.[57]
Svoju „diplomovú prácu“ otvára takto: „Z mnohých názorov, ktoré rôzni ľudia predložili o tom, čo skutočne je pravá múdrosť, Apoštol[58] ponúkol taký, ktorý je jedinečne silný a pravdivý, keď povedal: ,Ohlasujeme Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť –, ktorý sa pre nás stal múdrosťou od Boha.‘[59] Skrze Božiu Múdrosť sa zjavujú Božie tajomstvá, tvoria sa stvorené diela, a nielen sa tvoria, ale aj obnovujú a zdokonaľujú.“[60] Identifikoval tak rôzne odtienky Božskej Múdrosti: Trojica ako zdroj Múdrosti, stvorenie ako dielo Múdrosti, Kristus ako uzdravujúca cesta späť k Múdrosti, Boh ako posledný cieľ Múdrosti. Mimochodom, už tu ponúkol predchuť kruhovej štruktúry exitus-reditus (vychádzajúc od Boha, stvorenie sa skrze Krista vracia späť k Bohu) svojej legendárnej Teologickej sumy.
Potom ako čerstvý magister (t. j. učiteľ) teológie vo svojej inauguračnej prednáške uvažuje o role univerzitného učiteľa teológie a tvrdí, že jeho primárnou úlohou je odovzdávať múdrosť formou kázania, prednášania a diskutovania[61].
Svoju Sumu proti pohanom otvára v prvej osobe a na pomery jeho písomnosti veľmi osobne, takto: „Povzbudený dôverou v Božiu dobrotivosť ujímame sa úlohy múdreho, hoci to presahuje naše vlastné sily. Cieľom našej snahy je, podľa našich [obmedzených] schopností, objasniť pravdu, ktorú vyznáva katolícka viera, a odstrániť jej protichodné bludy. Použijúc Hilárove slová, uznávam, že túto hlavnú úlohu svojho života dlhujem Bohu, aby každý môj výrok a každá moja myšlienka hovorili o ňom.“[62]
Práce zo sklonku jeho akademickej a životnej cesty, keď ako zrelý profesor písal Teologickú sumu a rebelské komentáre k Aristotelovi (na ktorých pracoval vo svojom „voľnom čase“), sú tiež skrz-naskrz presiaknuté múdrosťou.
Pojem múdrosti sv. Tomáš používa vo viacerých príbuzných, analogických významoch.
Po prvé, múdrosť sa chápe ako poznanie základných princípov reality. „Múdrosť skúma najvyššie príčiny[63], správne súdi všetky veci a usporadúva ich do poriadku.“[64] V tomto význame sa dá nazvať metafyzika, prvá veda, „kráľovná vied“, božská veda, prirodzená teológia.[65]
Po druhé, užšie sa chápe ako zjavené teologické poznanie prvej príčiny a posledného cieľa – Boha, tzv. posvätná náuka. „Posvätná náuka skúma Boha ako najvyššiu príčinu, nielen tak, ako ho poznali aj filozofi, ale tak, ako sa pozná sám Boh a ako to zjavil ostatným.“[66]
Po tretie, chápe sa nielen ako samotné poznanie prvých princípov, ale ako cnosť – trvalá a stabilná dispozícia človeka ľahko, rýchlo a s potešením spoznávať prvé princípy a vzhľadom na ne usporadúvať všetky veci. „Múdry je ten, kto vie všetko, aj to ťažké, s istotou a skrze príčiny; kto hľadá poznanie preň samo a kto usmerňuje a presviedča iných.“[67]
Po štvrté, užšie sa chápe ako cnosť praktickej rozumnosti. Ako „správny úsudok v konaní“[68], „rozumnosť je múdrosť v ľudských záležitostiach“.[69] „Rozumnosti náleží voliť si múdro.“[70]
Po piate, chápe sa ako dar Ducha Svätého. Ako „správny úsudok v božských veciach“[71], „múdrosť ako dar Ducha Svätého sa líši od nadobudnutej múdrosti, lebo kým prvá sa získa ľudským snažením, druhá zostupuje zhora“.[72]
A nakoniec, chápe sa ako druhá božská osoba[73]. „Múdrosť sa pripisuje Synovi.“[74] „Pravda musí byť posledným cieľom celého vesmíru. A práve jej skúmaniu sa má múdrosť venovať v prvom rade. A preto Božská Múdrosť, odetá do tela, dosvedčuje, že prišla na tento svet, aby dala poznať pravdu, hovoriac: ,Ja som sa nato narodil a nato som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde.‘[75] “[76]
Spoločným znakom múdrosti pre všetky analogické významy je akési jasné, pevné a syntetické poznanie princípov a usporadúvanie všetkého do súladu s nimi.
Marián Janík
Autor je absolvent Kolégia. Príspevok odznel na KANferencii 7.2.2026.
[13] ST II-II, q. 45, a. 2, obj. 2
[14] ST II-II, q. 45, a. 2, ad 1
[15] ST II-II, q. 46. a. 1, co.
