Miernosť

MARIÁN JANÍK

Ruku na srdce, je niekto, kto by si v živote nepovedal: “ten posledný koláč som nemal jesť”? Je však aj niekto taký, kto by si povedal: “tú poslednú pravdu som nemal poznať”?

Na niečo dobré reagujeme dvojako: túžbou, ak to nemáme, a pôžitkom, ak to máme. (Suma Teologická I-II:30:2 resp.) Aj po samotnom pôžitku túžime, nakoľko to je “spočinutie v túženom dobre”. (ST I-II:34:1 resp.) Túžba po pôžitku je prirodzenou motiváciou konať to, čo nás napĺňa. Keď sv. Tomáš Akvinský píše, že “pôžitok vyplýva z prirodzenej činnosti” (ST II-II:141:4 resp.), myslí tým, že keby sa nôž mohol tešiť, tešil by sa, keby krájal. My ľudia sa tešíme, keď robíme to, čo je nám najprirodzenejšie. Našej zvieracej stránke je najprirodzenejšie zachovať si život, jedením život jednotlivca a sexovaním život rodu, a preto tieto činnosti prinášajú najväčší telesný pôžitok. Tieto túžby sú však také silné, že sa ľahko vytrhnú z opratov a pobláznia sa. 

Úlohou miernosti je usmernenie týchto túžob tak, aby neboli ani veľké, ani malé, ale také akurát. Aristoteles píše, že “miernosť je strednosť vzhľadom na rozkoše” (EN:3:10), preto sa volá aj striedmosť. 

Cieľom miernosti je správne prežívaný pôžitok. Takže si ju netreba pomýliť s askézou, ktorá telesný pôžitok vytesní, ani s nudným životom podľa šablóny aritmetického priemeru. Miernosť nie je ani sebazapieranie, aj keď ním zvyčajne začína. Po horkej fáze zapierania sa však dostaví sladkosť miernosti, keď sa strednosť volí ľahko, rýchlo a s potešením. Miernosť tak dáva dvojitý pôžitok, zo správne uspokojenej túžby a z cnostného rozhodnutia. (Nedalo by sa teda povedať, že rozhodnúť sa správne je tiež naša vnútorná túžba?) Na druhej strane nemiernosť, ktorá síce túži po veľkom pôžitku, skôr či neskôr, minie cieľ. Nemiernosť nekončí pôžitkom, ale opakom – nepríjemnosťou a smútkom. Obžerstvo končí bruchabôľom.

Okrem zvieracej stránky máme aj rozumovú, ktorej je najprirodzenejšie poznávať. Podobne ako sa ruky naťahujú za všetkým jedlým na prestretom stole, tak sa myseľ naťahuje za všetkým poznateľným v realite. A tak ako môžu stred prestreliť ruky, tak ho môže prestreliť aj myseľ. “Okrem žiadosti tela […] je ešte akási márnivá a čudná zvedavosť, ktorá vstupuje do duše tými istými zmyslami, ale nie aby sa nimi ukájala, ale aby sa niečo nového dozvedela. Pretože spočíva v túžbe po poznaní a oči zo všetkých zmyslov sú na poznanie najsúcejšie, je nazvaná ‘žiadostivosť očí’.” (Augustín, Vyznania, X., 35.) Žiadostivým očiam sa nezdá nerozumné zároveň študovať na skúšku, zisťovať či sa to zlaté mačiatko vyslobodí z krabice, skúmať čím si umyla vlasy obľúbená ovplyvňovateľka, a do toho počúvať podcast o tom, ako si zlepšiť pozornosť. Túžia vedieť všetko. Túžba vedieť je úžas. Starí filozofi odsúdili zvedavosť ako nepriateľa úžasu tak, ako odsúdili obžerstvo ako nepriateľa hladu. Nie preto, že by nenaplnilo hlad, ale preto, že ho preplnilo.

Jedlo je dobro, hlad je túžba po ňom, obžerstvo je nadbytok a miernosť je stred. Analogicky, poznanie je dobro, úžas je túžba po ňom, zvedavosť je nadbytok a stred Tomáš nazval “študiozita”. “Štúdium znamená horlivé zameranie mysle.” (ST II-II:166:1 resp.) 

Táto čistota očí alebo miernosť mysle usmerňuje podľa Tomáša úžas dvojako: “Čo sa týka poznania, človek má dva opačné sklony. Jednak je duša naklonená túžbe po poznaní, a preto sa mu patrí chvályhodne túto túžbu obmedziť, aby nehľadal poznanie nemierne. Jednak zo strany svojej telesnej prirodzenosti má človek sklon vyhýbať sa ťažkostiam s hľadaním poznania…a preto [študiozita] odstraňuje tieto prekážky.” (ST II-II:166:2 ad. 3) Podobne píše Newport: “Tréning hlbokej práce sa zameriava na dva ciele: zlepšenie schopnosti intenzívne sa sústrediť a prekonanie túžby po rozptýlení.”

Aj keď dnes už pojem zvedavosti nemá negatívnu konotáciu, starí filozofi vystihli podstatu prirodzeného pokušenia nemierne poznávať. Pokušenia sa časom zmenili, za Augustínových čias to boli gladiátorské zápasy, dnes je to internet, nemiernosť stále vedie k nespokojnosti a nenaplnenosti. Newport zdôrazňuje ekonomickú hodnotu hlbokej práce, “superschopnosti 21. storočia”, kým Tomáš odporúča pestovanie študiozity, lebo “dobro človeka spočíva v poznaní pravdy. Najvyššie dobro človeka však nespočíva v poznaní hocijakej pravdy, ale v dokonalom poznaní tej najvyššej pravdy”. (EN:10:7,8 in ST II-II:167:1 ad. 1)

Marián Janík

Marián Janík

Vyštudoval jadrové a fyzikálne inžinierstvo na Slovenskej technickej univerzite a fyziku tuhých látok na Univerzite Komenského. V súčasnosti si robí doktorát z experimentálnej kvantovej fyziky vo Viedni, kde skúma ako na diaľku previazať dve elementárne častice náboja pomocou jednej elementárnej častice svetla. Je absolventom dvojročného programu Kolégia Antona Neuwirtha.

Ilustračná fotografia: Carles Rabada

Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.

Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.