Nekonečno

Nekonečno sa však už od začiatkov filozofického myslenia nachádzalo v tesnej blízkosti bytia. Milétsky filozof Anaximandros považoval za princíp všetkého „apeiron“ alebo „neohraničené“, kým eleatskí filozofi spájali nekonečno skôr s nebytím. Známe „apórie“ (neriešiteľné problémy) Zenóna z Eley, ktoré dokazujú, že pohyb je len zdanie a skutočné je iba nemenné a nehybné bytie, stoja práve na pojme nekonečna.

Asi najjednoduchšia Zenónova apória je o letiacom šípe. Ak by mal šíp zaletieť do terča, musel by sa najprv dostať do polovice svojej dráhy, z tej polovice zasa do polovice a zasa do polovice a tak ďalej donekonečna. Záver? Šíp sa logicky nemôže ani pohnúť, pretože by najprv musel prekonať nekonečne veľa poldráh do terča.

S týmito Zenónovými apóriami sa musel vysporiadať Aristoteles, keďže kladie pohyb do samotnej definície prírody (prirodzené je to, čo sa hýbe samo od seba). Zenónovi odpovedá pomocou pojmu „súvislé“: pohyb šípu je súvislý: jeho dráha sa síce môže rozdeliť na nekonečné množstvo častí, ale to neznamená, že je z nekonečného množstva častí zložená. Ďalší paradox nekonečna? Možno. Pojmom „súvislé“ Aristoteles prekonáva Zenónovu stratenosť v nekonečne a vytvára potrebné rozlíšenie na záchranu pohybu a zmeny vo svete.

Toto celkom intuitívne a asi aj celkom rozumné Aristotelovo riešenie sa v poslednom čase stalo terčom kritiky niektorých fyzikov, ktorí sa snažia interpretovať náš svet ako virtuálnu realitu. Svet je podľa nich rozpixelovaný a pre pojem súvislého v ňom nie je miesto.

Pojem nekonečna ako známka nebytia sa však nachádza aj v Aristotelovom myslení. Podľa Aristotela zdôvodňovanie nemôže ísť do nekonečna, musí sa zastaviť pri nejakom prvom princípe, inak by nebolo vysvetlené nič, keby sme do nekonečna hovorili lebo, lebo. Tak Aristoteles prišiel s tým, čo sa dnes volá axióma; on to nazýval prvé počiatky (alebo princípy). A, samozrejme, donekonečna nemôže ísť ani reťazec príčin pohybu v prírode, ale musí sa zastaviť pri prvej príčine pohybu, ktorá sa už nemôže hýbať (inak by zasa potrebovala príčinu pohybu) a ktorú Aristoteles nazval nehybný hýbateľ.

Dôkazy existencie nehybného hýbateľa na základe reťazca príčin, ktoré nemôžu ísť donekonečna, nás privádzajú k stredovekým dôkazom existencie Boha. Stredovek však tématizoval nekonečno aj ako vlastnosť samotného Boha.

Tomáš Akvinský vníma Božiu nekonečnosť ako negatívnu vlastnosť ako ne-konečno. Je to súčasťou jeho širšieho prístupu k Božím vlastnostiam: o Bohu nemôžeme pozitívne vedieť, aký je, iba negatívne, aký nie je. Podľa Akvinského je Boh nekonečný preto, lebo nie je zložený z formy a matérie. Forma a matéria sa totiž navzájom určujú a obmedzujú – zjednodušene povedané, ako keď formička vykrajuje medovník z cesta. U Boha však takéto zloženie nie je, a preto je ne-konečný, „nemá konca-kraja“.

Tento argument kritizoval o dve generácie mladší františkánsky teológ Duns Scotus. Anjelský učiteľ sa podľa neho pri tomto dôkaze dopustil logickej chyby zvanej affirmatio consequentis. Tá spočíva v tom, že keď vidíme účinok (consequens) nejakej príčiny, tvrdíme (affirmamus), že musí mať nejakú konkrétnu príčinu, hoci môže mať aj inú. Napríklad vidíme mokrú zem a povieme, že pršalo, hoci ju mohol niekto aj poliať. Preto keď Akvinský tvrdí, že bez matérie je forma neobmedzená a nekonečná, podľa Dunsa je to unáhlený záver, lebo forma môže byť obmedzená aj niečím iným ako matériou. Konkrétne je forma obmedzená sama sebou, lebo je to táto forma a nie iná.

Preto Duns Scotus prezentuje Božiu nekonečnosť ako pozitívnu vlastnosť a ilustruje ju na príklade Božieho rozumu. Boh dokáže naraz myslieť nekonečné množstvo vecí, nielen jednu ako človek. Boh myslí na všetko, čo jestvuje, čo bolo, čo bude, ba dokonca aj na to, čo by mohlo byť, ale nie je a nebude, čo je naozaj nekonečné množstvo možností. Boh myslí toto všetko naraz, preto je jeho rozum nekonečný. Vlastne samotný pojem „nekonečné bytie“ je podľa Dunsa najprimeranejší pojem, ktorý si o Bohu v tomto živote dokážeme vytvoriť.

V Dunsovom myslení sa tak nekonečno vracia do svojej úzkej súvislosti s bytím, dokonca najvyšším.