Nové gymnázium v Bratislave: Cieľom je formovať celého človeka – myslenie, cítenie aj konanie

Riaditeľ Štefan Murárik približuje víziu nového bratislavského gymnázia. Dôraz kladie na formáciu celého človeka, hľadanie pravdy cez sokratovský dialóg a budovanie vzťahov. Cieľom je poskytnúť prostredie, ktoré rozvíja kritické myslenie a vnútornú integritu žiakov. Prihlášky na štúdium na nové gymnázium je možné podať už len do 20. februára 2026. 

Moje predstavy o učiteľovaní sa menia 

Dlhé roky ste v denníku Postoj písali rubriku Zo života učiteľa. Dnes stojíte na tej druhej strane ako riaditeľ, ktorý o škole a živote učiteľa nielen bloguje, ale školu od základov aj stavia. Čo bola vaša hlavná motivácia vymeniť to pomyselné pero za riaditeľskú stoličku v novom gymnáziu?

Hlavná motivácia bol asi ten pocit zmysluplnosti. Človek v tom “učiteľovaní” nejakým spôsobom dozrieva, rastie a menia sa jeho predstavy o tom, čo vzdelávanie je a kam má smerovať. Do vzdelávania idete s nejakými ideálnymi predstavami a prax vás postupne formuje. Po tom, čo som začal spolupracovať s Kolégiom Antona Neuwirtha a Akadémiou veľkých diel, sa moje predstavy formovali tak, že niektoré veci dostali väčší význam a niektoré ten význam, až by som povedal, stratili.

Napríklad som popri vedení Akadémie nabral hlboký pocit, že toto je práve ten štýl učenia, ktorým chcem učiť. Sám sebe som povedal, že keby som mohol učiť iba Akadémiu, úplne by mi to stačilo. Práve niekde v tom období prišla prekvapujúca ponuka od Martina Luterána. Zavolal mi s tým, že Kolégium ide zakladať gymnázium a zrazu sa všetko spojilo – predstavy o katolíckom vzdelávaní, moja túžba učiť sokratovskou metódou, ale tiež vedomie, aké hodnoty Kolégium vyznáva, a fakt, že väčšinu tých ľudí poznám a poznám aj ich kvalitu. Zlialo sa to dokopy a otvorila sa pre mňa nová cesta. Stačilo už len vykročiť. 

Vravíte, že vás ponuka riaditeľa šokovala. Rozhodovali ste sa dlho?

Keď mi Martin volal, bol som na ceste domov s deťmi. Absolútne som to nečakal. Bolo to mimoriadne vtipné, mal som len hlasitý odposluch a nahlas som sa smial na tom, čo mi vlastne Martin ponúka. Pri rozhodnutiach sa snažím veci rozlišovať aj duchovne. Vnímal som, že ma k tomu Pán Boh povzbudzuje: „Urob krok vpred, choď a vyskúšaj.“ Tá ponuka bola vtedy ešte veľmi neurčitá, ale urobil som podľa svedomia pár krokov a vnímal som dôveru a povzbudenie okolia. Po viacerých stretnutiach som sa rozhodol, že do toho ideme.

Gymnázium sa hlási ku klasickému vzdelávaniu. Mnohí si pod tým predstavia len memorovanie latinských slovíčok. Vy však hovoríte, že je to miesto, v ktorom budete spoločne rásť a každý študent tam môže nájsť svoje miesto, či byť tým, kým je. V čom je tento prístup pre dnešného tínedžera atraktívnejší než iné, povedzme „digitálne“ školy?

Tie klasické jazyky, najmä latinčina, vystupujú do popredia snáď najviac preto, že je to niečo iné a bežne sa to na gymnáziách už neučí. Je zaujímavé, že vo svojom okolí stretám čoraz viac ľudí, aj kolegov, ktorí sa ju (latinčinu) sami učia vo voľnom čase. Vôbec nevnímam, že gymnázium bude stáť len na latinčine. Klasické vzdelávanie je iné predovšetkým v tom, čo je jeho cieľom.

Mnohé moderné školy dnes akcentujú “skills” – zručnosti – pre 21. storočie. Kedysi sa zas zdôrazňovali vedomosti ako príprava na zamestnanie. V ostatnom období už prišli na rad aj mäkké zručnosti; hovorí sa o kritickom myslení, spolupráci… No a tá tretia dimenzia – hodnotové ukotvenie človeka – o tom sa hovorí stále veľmi málo. 

Klasické vzdelávanie podľa mňa prináša všetko v jednom balíku. Zameriava sa na formovanie celého človeka a rešpektuje pritom osobitosti jeho veku. Deti dnes majú averziu, keď ich niekto tlačí do učenia spôsobom, ktorý je neefektívny. My v podstate veríme niečomu, čo nie je pravda – veríme, že deti na školách tie vedomosti naberú a budú ich môcť ďalej uplatňovať o niekoľko rokov neskôr, povedzme, v zamestnaní. 

Ale pravda je, žiaľ, taká, že oni ich do dvoch týždňov stratia. Keby niekto robil výstupné testy, zistil by, že sa väčšina tých vedomostí vyparila. My chceme vybudovať zdravé jadro vedomostí, učiť deti vidieť v súvislostiach a kriticky premýšľať.

Sokratovský dialóg ako základná pracovná metóda

Ako presne chcete v mladých ľuďoch budovať kritické myslenie v dobe umelej inteligencie? Je zrejmé, že AI dnes dokáže urobiť takmer všetko za nás, študenti už nemusia ani študovať rôzne zdroje, referát majú hotový behom pár minút.

Naša škola bude postavená na princípe, že deti sú v offline prostredí. Chceme, aby sa v škole na čas odpojili od všetkého, čo sa deje vonku. Aby mysleli samostatne a tvorivo. Základná metóda bude sokratovský dialóg. Spoločne pod vedením mentorov sa budeme učiť hľadať, rozpoznávať a pomenovať pravdu. Tento dialóg človeku nedovolí robiť skratky alebo byť nedôsledný v tom, ako premýšľa. Tým, že je v dialógu viac ľudí, učíte sa pozrieť na realitu očami druhého, rozširujete svoje vnímanie, učíte sa počúvať. Lektor vám nepovie, čo je pravda, ale vedie vás k tomu, aby ste ju svedomito hľadali a skúmali.

Spomínali ste, že vás oslovili metódy Akadémie. Nájdeme ich aj v osnovách nového gymnázia?

Áno. To je v samotnom jadre nášho vzdelávania. Predmet humanity stojí na štúdiu veľkých diel. Pôjde o filozofické texty a umelecké diela. Celý seminár stojí na diskusii medzi žiakmi, učiteľom a tým jedným veľkým mysliteľom. Ten je tou treťou stranou, s ktorou diskutujeme aj po storočiach, pod vedením lektora. Vedy sa budú učiť trochu inak, integrovane cez fenomény stvoreného sveta, ale tiež budú stáť na otázkach a svedomitom premýšľaní.

Ako lektor Akadémie máte prečítané veľké množstvo kníh. Ktorá postava z literatúry je vám teraz v tomto životnom období najbližšia?

Hneď mi vybehla postava Atticusa Fincha z knihy Nezabíjajte vtáčika. Je mi sympatický z viacerých dôvodov. Jednak má vysokú vnútornú integritu, musí bojovať proti predsudkom a nevôli, a je v tom napriek okolnostiam veľmi pevný. Druhý rozmer je rodičovstvo – ako vedie svoje deti s láskou a zásadovosťou. Bol na výchovu sám, mal to náročnejšie.

Aj otváranie gymnázia je v mnohom taký „pôrod“. Náročný proces, kde čelíte predsudkom. Mnohí vám fandia, iní vám kladú polená pod nohy. Je dôležité mať to hlboké vnútorné presvedčenie, že robíte správnu vec. Moderné poňatie úspechu je zažívať priazeň zo všetkých strán, ale to sa dnes nedá. Vždy vás bude niekto pranierovať. Dôležité je, aby vás to nezastavilo, pretože robíte vec, o ktorej ste presvedčený. Atticus bol práve v tomto geniálny.

Fascinuje ma, že deti v Akadémii dokážu akúkoľvek postavu rozložiť na súčiastky – či je to Sokrates, Tóno Brtko alebo Cid. Študujú ich motivácie, integritu a berú si z nich neuveriteľne hodnotné lekcie.

Trúfla by som si povedať, že snáď najčastejšia otázka, ktorú dostávate je, v čom konkrétne sa bude toto gymnázium odlišovať od iných cirkevných gymnázií?

Vidím dve zásadné veci. Prvou je sylabus. Bežné cirkevné školy idú dosť svedomito podľa štátneho vzdelávacieho programu a nad rámec toho majú hodiny náboženstva, projekty, krúžky alebo pastoračné aktivity. Gymnázium, ktoré budujeme, má sylabus postavený úplne inak. Aj metóda výučby je iná a predmety sú integrované do väčších celkov.

Druhá vec je, že kresťanstvo bude u nás implicitne prítomné vo všetkom. Na cirkevných školách to neraz stojí len na hodinách náboženstva a realita je, žiaľ, taká, že mnohí učitelia nie sú veriaci. To nemá byť kritika, ale konštatovanie. Je veľmi náročné nájsť niekoho, kto je veriaci, odborník na svoju oblasť a zároveň silný pedagogicky. My sa budeme snažiť, aby kresťanstvo bolo prítomné v tom, ako učíme, ako trávime prestávky, ako sa obliekame, aké máme rituály. Volá sa to „neviditeľné kurikulum“, do ktorého spadá atmosféra, kultúra školy, vzťahy. To je teda ďalší veľký rozdiel.

Dá sa nielen myslieť správne, ale aj správne cítiť?

Pred časom som zachytila váš blog o tom, že by mala škola učiť aj správne cítiť. Mali ste na mysli aj gymnázium?

Áno, nedávno som o tom vydal článok a vzbudilo to takú veselú vlnu kritiky. Je to tak. Aj v gymnáziu chceme, aby deti dokázali cítiť v súlade s realitou – aby sa naučili svoje emócie rozpoznávať, pracovať s nimi, ale nie sa nimi nechať bezhlavo strhnúť do hlúpych rozhodnutí.Správne cítiť, správne myslieť a potom aj správne konať. To je tá esencia. Odovzdávame tradíciu, ponárame deti do toho, čo tu bolo a je a má obrovskú hodnotu, na ktorú vo svete rozptýlení často zabúdame.

Máte doma štyroch synov. Čo vás naučili o trpezlivosti a prístupe k mladým?

Určite ma výchova chlapcov naučila veľa o tom, ako byť trpezlivejší, empatickejší, ako lepšie spracovať neprijateľné správanie.

Ďalšia vec, ktorá je ovocím rodičovstva je individuálny prístup. Každé z mojich štyroch detí je jedinečné, s každým sa musíte rozprávať inak, inak ho viesť. Potom je tu tá bezpodmienečnosť prijatia – prijímam dieťa, aj keď nespĺňa moje očakávania, aj v období, keď je absolútne nemožné a vytáča ma. Správanie sa nerovná človek. Vidím to teraz, keď mám deti v rannej aj neskoršej puberte. Jeden je „iskrivý“, druhý zadumaný a utiahnutý. Učím sa prijímať ich takých, akí sú, lebo kdesi pod tým je niečo oveľa oveľa hodnotnejšie.

Akú dôležitosť teda pre vás zohráva ten individuálny, povedzme až osobný vzťah vo formácii žiakov?

Slovenské školstvo razí princíp, aby školy boli finančne efektívne, a tak vznikajú veľké spojené školy s 500 či 1000 žiakmi. Zrazu je škola miestom, kde sa všetko anonymizuje. Ľudia sa nepoznajú. Často učitelia nepoznajú žiaka po mene a vzhľadom na veľkosť školy aj tried je to úplne pochopiteľné. Žial, takéto prostredie nie je vhodné pre formáciu človeka. Pre mňa poznať žiaka po mene znamená, že poznám jeho príbeh, záľuby, sny a túžby. V lepšom prípade ako triedny poznáte aj rodinné zázemie. Bez týchto informácií nemožno hovoriť o individuálnom prístupe. Bez toho je to také „industriálne“ – s každým rovnako. Iste, rovnaké pravidlá musia platiť pre všetkých rovnako, ale bez vzťahu je to veľmi neosobné.

Ste momentálne aj triedny učiteľ?

Tento rok nie som. Minulý rok mi skončila trieda, moji štvrtáci zmaturovali, a tento rok mám voľno. V škole, kde teraz pôsobím, máme úžasnú vec – je ňou „sabatický rok“ – po skončení triednictva máte právo vziať si rok bez triedy, tak som to využil.

Bola to moja druhá „šnúra“ triednictva. Prvú som musel opustiť kvôli riadiacej funkcii, ale túto druhú som dochoval až k maturite (smiech). Triednictvo je samo o sebe obrovská téma. Je to veľmi náročná pozícia a vysoké školy vás to nenaučia. Tie vám dajú metódy, obsah, ale keď sa zrazu mladý učiteľ ocitne uprostred toho “virvaru“ zistí, že učiť také množstvo hodín je naozaj zaťažujúce. Triednictvo vám navýši zaťaženie aj o 40 percent, ak to chcete robiť naozaj dobre. Chce to veľa času, pozornosti a je tam naozaj veľa administratívy. Nie každý učiteľ má na to predispozície; sú takí, čo to robia prirodzene, a iní sa do toho musia cielene nútiť.

Prezradíte nám teda, kto bude triednym učiteľom prvej triedy na novom gymnáziu?

S veľkou radosťou musím povedať, že triednym učiteľom prvákov bude Dušan Jurčo. Vnímam ho ako veľkého odborníka na literatúru a umenie, ale tiež ako pozoruhodného človeka a veľkého „pohoďáka“. Je to nesmierne láskavý človek s veľkým srdcom. Myslím, že je to ideálna kombinácia pre túto rolu.

Ľudia z iných miest Slovenska tiež túžia po klasickom vzdelávaní

Prejdime k vášmu veľkému “hobby”. Je pre vás písanie spôsob, ako spracovať náročné dni v škole, alebo skôr túžba niečo odkázať svetu?

Aj-aj. Keď dám svoju skúsenosť do slov, pomáha mi to tie veci lepšie spracovať. Či už sú to ľahšie témy zo situácií v triede, kde ilustrujem bežný život v škole, alebo vážnejšie systémové témy. Keď ma niečo osloví, zapíšem si to a po čase sa k tomu vrátim.

Písanie je pre mňa zvláštny tvorivý proces. Zväčša mám len veľmi hrubú a hmlistú predstavu a všetko “sa” to tvorí až počas písania. Potrebujem pri tom byť sám, aby som sa dokázal sústrediť a ponoriť sa do hĺby. Vtedy mi je prakticky aj úplne jedno, kde sa nachádzam, hlavne nech ma nevyrušujú deti (smiech).

A keď si potrebujete úplne vypnúť hlavu od vízií, osnov a manažmentu, kde vás nájdeme?

Veľmi rád športujem. Šport bol súčasťou mojej mladosti, hrával som súťažne futbal, robil som atletiku. To je pre mňa skvelý spôsob, ako „zresetovať“ hlavu. Dnes si už skôr len tak rekreačne zahrám s mojimi synmi, alebo v spoločenstve priateľov futbal či hokejbal. Rád tiež vezmem synov na zápas, je to vždy taký náš malý teambuilding. Pri tom dokážem naozaj úplne vypnúť.

Aktuálne žijete v Nitre, ale gymnázium vyrastá v srdci Bratislavy. Bol to špeciálny zámer otvoriť školu práve tam? A ako sa pripravujete na tento prechod?

Hlavným dôvodom je pravdepodobne fakt, že pri Bratislave pôsobí Kolégium. Okolo neho je vybudovaná komunita ľudí, ktorá mu fandí a spolupracuje s ním. Preto padla voľba na Bratislavu. Zároveň sa k nám však dostalo mnoho e-mailov od ľudí z iných častí Slovenska, ktorí vyjadrujú nádej, že podobné diela vzniknú aj inde. Dopyt tu určite je.

Nateraz je to Bratislava, ale je pre nás veľkou výzvou, ako umožniť študovať u nás aj deťom, ktoré nie sú zo západného Slovenska. Je to predsa stredná škola, nie vysoká – internátny život stredoškoláka je oveľa náročnejší. Máme však s Mirkou (Miroslava Duranková, riaditeľka Akadémie veľkých diel – pozn. redakcie) plány inšpirovať sa komunitou Baraka pri C.S. Lewisovi, kde funguje aj ten rezidenčný rozmer: nielen študujem, ale aj bývam spolu s ostatnými.

A ako to teda vyzerá s vaším dochádzaním? Plánujete meniť bývanie?

Zatiaľ dochádzam. Dohodli sme sa na systéme, ktorý vyhovuje rodine. Keby som bol sám, zmením bývanie za pár mesiacov, ale mám rodinu, manželku, ktorá má svoju kariéru a plány, a štyroch synov, ktorí sú v Nitre silne zakorenení. Chlapci chodia na piaristické školy, majú tam svoje sociálne skupiny a športové kluby. Ten prechod musí byť citlivý a dobre načasovaný. Musíme dobre rozlišovať, kedy a ako túto tranzíciu spraviť. V prvom momente sme si povedali „balíme sa a ideme“. No po zvážení všetkých okolností sme zistili, že ešte nie je ten správny čas. Čas ukáže, kedy sa veci vyrysujú tak, aby som si bol istý, že je to dobré pre celú rodinu.

Podporovali vás doma, keď ste riešili, či miesto riaditeľa zobrať?

Určite áno. Manželka sama učí v Akadémii už niekoľko rokov, takže túto vášeň zdieľame spolu. Vyštudovala etiku a máme takmer identický pohľad na to, ako by malo vzdelávanie vyzerať. Potešila sa a povzbudila ma. Zároveň je to však výzva – práve rodina je tá, ktorá ťa musí zniesť, keď prídeš domov unavený, alebo preťažený. Podpora v jej podaní znamená aj to, že mi dokáže dať priestor na relax alebo lepšie tolerovať, keď viem byť podráždený, za čo som jej naozaj nesmierne vďačný.

Ste teda s manželkou kolegovia?

Áno, na škole má špecifickú pozíciu – je supervízorka, čo je stredný manažment, a zároveň asistentka učiteľa. Stretli sme sa na vysokej škole, obaja sme študovali angličtinu. Ona mala k tomu etiku, ja náboženstvo. Momentálne začala súbežne učiť na Trnavskej univerzite, takže toho má tiež veľa. Snažím sa jej dopriať, aby sa profesijne vyprofilovala v tom, čo jej dáva zmysel. Po 12 rokoch na materskej sa vracia do akademického prostredia.

Môj tajný sen je, aby sme raz pôsobili v tomto diele spolu. Sme manželsky komplementárni – ona je úplne iný typ ako ja (smiech). Určite to vie byť zradné, ale aj nesmierne obohacujúce. Za tie roky sme sa naučili spolupracovať na rôznych projektoch a funguje tam silná synergia. Je to pre mňa krásny odkaz na jednotu manželstva – keď manželia ťahajú za jeden povraz, dokážu s Božou pomocou spraviť veľmi veľa.

Chcem sa stať láskavou autoritou

Spomenuli ste, že teraz veľa cestujete medzi Nitrou a Bratislavou. Čo robíte počas týchto ciest? Je to priestor na ticho, podcasty, alebo si v hlave skladáte ďalšie blogy?

Väčšinou sa snažím byť v tichu. Nie je to vždy príjemné, lebo sa na vás vynoria všetky vnútorné veci, aj tie, ktoré nestíhate spracovať vo víre všedných dní. Ale vnímam to ako príležitosť na reflexiu. Snažím sa vedome sa nezahlcovať, no rád si pustím aj audioknihu alebo hudbu.

Aký žáner hudby je vášmu srdcu najbližší? Máte nejaký obľúbený podcast?

Odmalička milujem kapelu U2. Vždy som mal pocit, že tvoria spôsobom, ktorý sa prihovára môjmu srdcu. Z podcastov sledujem najmä tie duchovné, konkrétne Johna Eldredga a jeho platformu Wild at Heart. Jeho tvorba, či už knižná alebo podcastová, je pre mňa dlhoročným zdrojom inšpirácie.

Založiť školu nie je len o vízii, ale aj o administratíve. V akom štádiu je projekt teraz a na čo sa študenti môžu v septembri tešiť?

Poviem úplne úprimne – cítim veľkú potrebu pracovať viac, než reálne môžem. Okolo gymnázia je veľmi veľa vecí, o ktorých by bolo dobré premýšľať v pokoji, ale realita je taká, že často „akčíme“ po večeroch. V core tíme sme ja, Slávka (Slávka Kubíková, prorektorka a spoluzakladateľka základnej školy Citadela a Gymnázia KAN – pozn. redakcie) a Martinovia (Martin Luterán, rektor Kolégia Antona Neuwirtha a Martin Mihalik, riaditeľ základnej školy Citadela – pozn. redakcie), pričom Slávka je moja najintenzívnejšia spolupracovníčka v tom kreatívnom a vybavovacom procese.

Aktuálne riešime byrokraciu okolo prihlasovania. Štát prišiel s novým systémom na poslednú chvíľu. Práve predtým, než som prišiel na toto stretnutie, som písal na tri helpdesky, lebo som sa do systému nevedel ani prihlásiť. Riešime vzorové testy na prijímačky a paralelne pracujeme na sylaboch. Humanitný sylabus je hotový a je skvelý, teraz ho len musíme z nebies stiahnuť  na zem, aby bol pre žiakov stráviteľný (smiech). Aktuálne podrobnejšie riešime prírodovedný sylabus.

Okrem technických vecí sa veľa rozprávame o kultúre školy. Ako má vyzerať rytmus dňa, kedy sa budeme modliť, ako nastaviť digitálne technológie, alebo tom ako sa budeme obliekať. Čaká nás nákup nábytku, príprava priestorov a zladenie rozvrhov pre učiteľov, ktorí u nás nebudú na plný úväzok. Je to neznáma, ale spolieham sa na to, že Pán Boh nás cez to prevedie.

Škola nesie meno Antona Neuwirtha, človeka, ktorý liečil zlo láskou a nebál sa postaviť sa na stranu Pravdy. Akého absolventa by ste chceli o štyri či päť rokov vyprevádzať z brán gymnázia?

Chcel by som, aby to boli mladí ľudia, ktorí vedia, kým sú a k čomu sú povolaní. Aby spoznali to všeobecné povolanie k láske, ale aj svoje osobné povolanie. Obdobie na strednej škole je jedným z najkritickejších období v živote mladého človeka a plne si to uvedomujem. Zároveň chcem, aby pri odchode z gymnázia dokázali správne myslieť, cítiť a konať. Aby boli pripravení obstáť nielen profesijne, ale aj v roliach rodičov a partnerov. Aby nemysleli len na svoj prospech, ale chceli zdieľať dobro so svojím okolím a komunitou.

Prevráťme kartu: čo by ste chceli, aby o vás hovorili vaši absolventi na stretávke po 20 rokoch?

Fíha. To je veľmi ťažká otázka (smiech). Bol by som rád, keby na mňa spomínali ako na láskavú autoritu. Ako na človeka, ktorý im bol vzorom, inšpiroval ich a pomohol im objaviť niečo dôležité o nich samých. Chcel by som, aby som pre nich bol niekto, kto ich sprevádzal na ceste a stál pri nich, keď to bolo ťažké.

Máte aj vy osobne učiteľa, na ktorého s láskou spomínate?

Áno, svojho triedneho zo základnej školy, Jožka Gála. Bol to zároveň náš tréner, zásadový a dôsledný, ale nesmierne láskavý. Učil nás prekonávať limity a dokázal nás oceniť. Pred pár rokmi som ho videl pred školou – stále tam stál, so stopkami, ako kedysi. Musel som sa zastaviť, zaparkovať auto a ísť mu vyjadriť vďaku. Učitelia málokedy zažijú takéto priame ocenenie. Až vtedy som si uvedomil, ako veľmi ho to dojalo. Prial by som si, aby som aj ja raz v sedemdesiatke zažil, že za mnou príde niekto z našich prvých absolventov s podobným poďakovaním, bolo by to krásnym zadosťučinením.

Kde vás môžu rodičia, či žiaci teraz nájsť, ak sa chcú o škole dozvedieť viac?

Budem písať osobný e-mail ľuďom, ktorí prejavili záujem. Chcem byť k dispozícii pre akékoľvek otázky ohľadom prihlasovania či prijímačiek. Najbližšie sa pravdepodobne uvidíme práve na prijímacom konaní, zatiaľ však pridávame všetky dôležité informácie na našu web stránku a na sociálne siete (instagram a facebook). 

Osobne sa veľmi teším na orientačné dni, ktoré plánujeme pre nových študentov v lete, na konci prázdnin. Chceme, aby si deti ešte pred začiatkom školského roka vydýchli v našej atmosfére a spoznali komunitu spolužiakov a učiteľov, aby sa v septembri mali na čo tešiť a plynule naštartovali školský rok.

Štvorročné gymnázium Kolégia Antona Neuwirtha prináša overený a celosvetovo mimoriadne úspešný koncept klasického vzdelávania. Nová škola ponúka kvalitné vzdelanie založené na akademickej excelentnosti, jedinečnom integrovanom kurikule a zároveň na jasnom zakotvení v katolíckej identite. 

Prihlášku na štúdium na Gymnáziu KAN je možné podať už len do 20. februára 2026. Vstúpte do školy, ktorá Vás pozýva na cestu stať sa charakterným, slobodným človekom žijúcim na Božiu slávu a pre spoločné dobro. 

Rozhovor pripravila Michaela Tomičková.

Foto: Postoj/Adam Rábara (prevzaté z rozhovoru) a archív KAN

Pôvodne vyšlo na blogu Postoja. Prevzaté so súhlasom redakcie.

Aktualizované 17.4.2026.