
Keď kňaz Robert Sirico, zakladateľ washingtonského Acton Institute, vystúpil na konferencii o klasickom katolíckom vzdelávaní v Ivanke pri Dunaji „Od úžasu k múdrosti 2026“, prvé, čo ho zasiahlo, neboli prednášky ani panely. Boli to deti, ktoré spievali Regina caeli naspamäť, bez jedinej noty pred sebou. „Latinčina bola pôvodným internetom. Umožnila ľuďom po celom svete komunikovať medzi sebou – a mne dnes sedieť tu a cítiť sa doma v kultúre a jazyku, ktoré nie sú moje vlastné,“ povedal R. Sirico, dnes prezident Inštitútu sv. Johna Henryho Newmana.
Z tejto skúsenosti sa odvíjala celá jeho prednáška – o tom, čo znamená trvalá katolícka výchova, prečo sa jej v posledných rokoch v Spojených štátoch aj inde spontánne darí, a prečo je práve Slovensko svedkom, ktorý má svetu čo povedať.

Sirico nehovoril ako teoretik. Obnovu klasického vzdelávania zažil najprv ako farár Sacred Heart School v michiganskom Grand Rapids. Bol to jeho lokálny pokus vrátiť škole niečo, čo sa v systéme postupne stratilo: presvedčenie, že vzdelanie neznamená len prenos informácií alebo prípravu na testy, ale formáciu celého človeka: intelektu, morálky, estetického cítenia aj duchovného života.
Úspech tejto jednej farskej školy priniesol niečo, čo nikto nečakal. Oslovil ho istý mecenáš s otázkou, či by táto skúsenosť mohla pomôcť aj iným školám. Z toho, čo malo byť „skromný projekt na dôchodku“, vznikol Newmanov inštitút svätého Jána Henryho Newmana ako platforma, ktorá dnes spája takmer dve desiatky organizácií naprieč Spojenými štátmi v oblasti liturgickej obnovy, klasického kurikula, formácie učiteľov a vedenia škôl.
Metóda, akou k tomu Sirico a jeho spolupracovníci pristúpili, stojí za povšimnutie – nezačali teóriou, ale tromi jednoduchými otázkami: Čo robíte dobre? Čo potrebujete robiť lepšie? A čo v tom, čo sa deje, chýba?
Sirico dôsledne rozlišuje medzi klasickým a trvalým (z angl. perennial) vzdelávaním. Klasické vzdelávanie existovalo už pred kresťanstvom – v Aténach, v Ríme. Kresťanstvo ho však premenilo a naplnilo. Trvalé vzdelávanie neznamená nostalgiu po minulej dobe, ale výchovu zakorenenú v tom, čo je v človeku prirodzené – v rozume, slobode, cnosti, kráse a poslednom cieli ľudského života.
Za touto myšlienkou stojí konkrétny autor, ktorý formoval samotného Sirica: kardinál John Henry Newman. K jeho dielu sa Sirico dostal ako mladý muž po návrate do Cirkvi a v Newmanovom hesle Cor ad cor loquitur – srdce hovorí k srdcu – našiel jadro toho, čo neskôr staval v Grand Rapids.
Newman podľa Sirica ponúka niečo, čo dnešné vzdelávacie systémy strácajú zo zreteľa: presvedčenie, že škola nemá pripravovať len pracovnú silu, ale formovať návyk mysle schopný vnímať skutočnosť ako celok. Keď sa teológia z takéhoto vzdelávania vytráca, hoci len okrajovo, poznanie sa podľa Newmana rozpadá na kusy: veda stráca zmysel, politika stratí hranice, ekonómia stratí morálku a sloboda stratí svoju orientáciu na pravdu.

Najsilnejšia časť prednášky patrila paradoxne nie Amerike, ale slovenským pomerom. Sirico opakovane zdôrazňuje, že o vzťahu vzdelania a slobody vie stredná Európa – a Slovensko osobitne – viac než väčšina Západu, ktorý na to zabudol.
Odvoláva sa na misiu svätých Cyrila a Metoda ako na civilizačný, nielen náboženský čin: dali celému národu gramotnosť vo vlastnom jazyku, preložili Písmo, vytvorili intelektuálnu kultúru. Ukázali, že evanjelium kultúru nemaže, ale pozdvihuje. To je podľa Sirica prvé ponaučenie trvalej katolíckej výchovy: nevzdeláva len jednotlivcov, ale formuje celé civilizácie.
Druhé ponaučenie prichádza z podzemnej cirkvi. V období komunizmu katolícke vzdelávanie nezmizlo, len sa presunulo do rodín, do tajnej katechézy, skrytých seminárov a intelektuálnych kruhov. Sirico v tom vidí dôkaz, že vzdelávanie nie je v prvom rade systém, alw misia, ktorá prežíva všade tam, kde sú ľudia ochotní niesť zodpovednosť za odovzdávanie viery a rozumu. Podzemná cirkev podľa neho v mnohom praktizovala trvalú výchovu dôslednejšie než dnešné inštitúcie – pretože presne vedela, na čo tu vzdelanie je.

Jedna z najzaujímavejších pasáží prednášky sa týka slobody. Moderné vzdelávanie ju často chápe ako neprítomnosť hraníc. Sirico – tentoraz s odkazom na lorda Actona – ponúka inú definíciu: sloboda nie je moc robiť, čo chceme, ale právo robiť to, čo máme. Bez pravdy sa sloboda podľa neho zvrháva na preferenciu, bez cnosti na apetít a vášeň, bez formácie na manipuláciu.
Skúsenosť Slovenska pod totalitou to podľa neho dokazuje s brutálnou jasnosťou: spoločnosť bez pravdy nemôže zostať slobodná.
Robert Sirico ponúka jasnú úlohu pre súčasnosť. Pád komunizmu neobnovil len politickú slobodu, obnovil aj možnosti vo vzdelávaní – a s tým aj otázku, čo vlastne chceme obnoviť. Ak katolícke školstvo len napodobní sekulárne modely, stráca svoje poslanie. Ak sa mu podarí vrátiť sa k trvalej vízii, môže sa opäť stať zdrojom obnovy pre celú slovenskú spoločnosť.
Obnova podľa neho nepríde primárne cez byrokratické štruktúry, ale cez presvedčenie vzdelávateľov, ktorí uveria, že na pravde záleží, rodičov, ktorí uveria, že záleží na formácii, a biskupov, ktorí uvidia vo vzdelávaní jednu z najzásadnejších foriem evanjelizácie.
Toto je len zlomok z toho, čo páter Sirico na konferencii povedal – vrátane pasáží o Johnovi Deweyovi a kríze modernej pedagogiky, o R. W. Livingstonovi a úlohe klasického vzdelania pri formovaní úsudku, či o tom, prečo je evanjelizácia predovšetkým vecou kultúry. Odporúčame pozrieť si celú prednášku – v origináli znie presvedčivejšie než akékoľvek zhrnutie 🙂
Kolégium Antona Neuwirtha chce prispieť k budovaniu Božieho kráľovstva. Vaše otvorené srdcia nám pomáhajú robiť to najlepšie, ako vieme. Vopred ďakujeme za vašu štedrosť pri darovaní na náš účet SK8911000000002669752115. Ak je to pre vás možné, odporúčame zriadiť trvalý príkaz.


