Samuel Mračka: Príbeh musí z človeka vytekať
JÁN BARČIAK
O tom, či kvalitná kultúra môže byť masová. O dvoch rokoch v Kolégiu bez štúdia na univerzite. O hľadaní cesty medzi umením a uplatniteľnosťou. O štúdiu kreatívneho biznisu v Holandsku. Rozprávali sme sa so Samuelom Mračkom.
Z bratislavského gymnázia prišiel na dvojročný vysokoškolský program Kolégia Antona Neuwirtha. Úspešne sa uchádzal o štúdium na Breda University of Applied Sciences v Holandsku, kde budúci rok ukončí štvorročný bakalársky program špecializovaný na kreatívny biznis. Vlani so svojím prvým krátkometrážnym filmom získal viacero študentských ocenení, aktuálne v rámci ročníkového projektu pripravuje svoj druhý hraný film s názvom Bloodbound (Zapečatený krvou, prekl. red.). V týchto dňoch ho nakrúca aj na Slovensku.
Rozhovor so Samuelom sme pripravili na začiatku apríla a publikujeme ho v čase nakrúcania jeho filmu, na ktorý zbieral peniaze. Finančnú zbierku s cieľom 4,5 tisíca eur sa tvorcom podarilo naplniť na 101 % – od 80 darcov vyzbierali dokopy 4 560 eur.
So svojimi spolužiakmi pripravuješ krátkometrážny film, ktorému si napísal scenár. Akú dlhú cestu si už prešiel, čo všetko už máš na tomto projekte za sebou?
Film produkujeme v rámci štúdia, takže na to máme obmedzený čas. Dlhšie som však vedel, že chcem nakrútiť takýto film. Premýšľať nad konkrétnym príbehom sme začali v októbri minulého roka ja a môj kamarát Jesse de Groot, s ktorým spolupracujem na réžii. Obaja sme v predošlom semestri absolvovali kurz kreatívneho písania, ktorý bol taký úžasný, že som si na ňom rozpísal okrem konceptu tohto filmu aj ďalšie veci.
Scenár som začal písať na prelome januára a februára, nasledovalo rozbehnutie kampane a predprodukcie. Zháňali sme hercov, lokácie a transport, keďže sme sa rozhodli nakrúcať v Luxembursku a na Slovensku – vo filme sa objavia zábery z hradu Vianden a z keltskej osady Havránok pri Liptovskej Mare. Na začiatku apríla som ešte vylepšoval dialógy v scenári, keďže film je na nich z veľkej časti postavený.
Ako autor scenára a spolurežisér som musel pripraviť aj storyboard (sekvenciu kresieb s technickými popismi a dialógmi k jednotlivým záberom, pozn. red.), veľa ďalšej práce však robia moji spolužiaci.
Aký veľký je váš tím?
Jadro tvorí 5 ľudí – s kamarátom Jessem sme zohratí a pomáhame si si pri réžii, on k tomu zastrešuje postprodukciu. Producentka Katharina je z Luxemburska, zvuk má na starosti Diandzhela, Belgičanka s bulharskými koreňmi, a Dimana s Bulharska sa venuje marketingu a set dizajnu. Plus na Slovensku nám s vybavovaním mnohých vecí pomáha moja priateľka Katka Valasová (takisto absolventka vysokoškolského Kolégia, pozn. red.).
Píšeš scenáre a režíruješ filmy, avšak tvoj študijný program sa volá kreatívny biznis. Cítiš v sebe viac manažéra alebo umelca?
Na mojej škole si každý môže nájsť cestu k tomu, čo ho baví – spolužiaci sa zaujímajú o film, sociálne médiá, marketing alebo organizovanie podujatí, a podľa toho si nastavia program. Nie je úplne normálne, že sa sem ľudia chodia učiť, ako robiť film. Veľa z nich je tu kvôli biznisu, ja som tu preto, aby som sa naučil robiť film.
Na začiatku som vyskúšal zo všetkého trošku – od tvorby videí a dizajnu po marketing a financie. Zistil som však, že ma láka skôr umelecká tvorba. A bol to vlastne už Martin Luterán, ktorý ma v Kolégiu poštuchol, aby som šiel študovať niečo kreatívnejšie. Predtým som si myslel, že pôjdem buď na psychológiu, alebo na medzinárodné vzťahy.
Šiel som teda kreatívnejším smerom, ale s tým, že stále chcem mať prácu. (Smiech.) Inak povedané, je pravda, že sa čím ďalej, tým viac zameriavam na kreatívnu časť. Aj biznis ma zaujíma, ale skôr v rovine, že ho budem musieť robiť, aby som sa mohol trochu predať.
K svojmu druhému študentskému filmu teda pristupuješ najmä ako umelec?
Dá sa to tak povedať, hoci neviem, či by som sa nazval priamo umelcom.
Veľmi sa teším, že som dostal možnosť ten film napísať a zrežírovať, lebo to vôbec nebolo samozrejmé. Spolužiaci aj profesori z môjho odboru rozhodovali, ktoré námety sa budú v tomto semestri realizovať, a vybrali ten môj. Mohol som si potom vybrať svoj tím, keďže za tie roky som si získal dôveru viacerých ľudí, ktorí so mnou chceli pracovať. Sú veľmi schopní a ja som za to rád.
V tomto projekte som teda viac kreatívec než manažér.
Rieši ten film z tvojho pohľadu nejakú špecifickú tému?
Chcel som napísať film, ktorý by nebol prvoplánový. Veľa študentských filmov dnes veľmi explicitne rieši duševné zdravie, životné prostredie, drogy, sexualitu, postavám sa dejú samé strašné veci… Z môjho pozorovania 95 percent študentských filmov je deprimujúcich, navyše veľmi často netaktným spôsobom nazerajú na témy, ktoré si nezaslúžia takúto podobu spracovania.
Pri písaní námetu som však nemal žiadnu konkrétnu tému, tá sa vynorila až neskôr. Na začiatku som sa chcel priblížiť žánru rozprávky alebo fantasy, inšpirovala ma filmová estetika 70. rokov, niečo na spôsob Troch orieškov pre Popolušku – princ sa stretne s čarodejnicou a niečo sa potom stane.
Uprostred toho procesu som si všimol, že viacerí ľudia okolo mňa riešia tému rodičovských očakávaní. Cítia sa na jednej strane zaviazaní svojim rodičom, na druhej strane začínajú mať voči nim výhrady. Ak je dieťa vychované rodičmi, ktorí majú vysoké nároky, celý život potom strávi tým, že sa im snaží zavďačiť. To je však úplne nanič, lebo takýto vzťah nemá dobré základy.
Neskôr som objavil tento problém aj v mojom rozpísanom námete a stal sa z môjho pohľadu základnou témou filmu. Hlavná postava v ňom dostane možnosť prekonať takýto vzťah s rodičom a stať sa samým sebou.
Ako tvoj námet prijali na škole?
Dal som koncept prečítať môjmu učiteľovi a ten povedal, že je to kritika kapitalizmu. (Smiech.)
Mám veľmi rád, keď si ľudia nachádzajú vlastné interpretácie, koniec-koncov ani téma, ktorú tam vidím ja, nebola plánovaná od začiatku. Skrátka som písal príbeh, ktorý sa mi zdal zaujímavý, a našiel som v ňom tému, ktorú riešia aj ľudia okolo mňa. Filmy, ktoré mám rád, väčšinou nemajú len jednu interpretáciu.
Spomínal si princa a čarodejnicu. Kto z nich je hlavnou postavou?
Je to mladý princ, ktorého otec vyslal, aby získal od čarodejnice liek na chorobu, na ktorú zomiera princov mladší brat. O tomto pozadí sa dozvedáme z rozhovoru princa s čarodejnicou, ktorý tvorí väčšinu filmu. Čarodejnica vie o princovej úlohe aj to, čo on sám netuší, hoci by to mal vedieť. A tak sa počas rozhovoru snaží mladý človek objaviť, čo všetko je v pozadí jeho života.
Na prvé počutie sa mi tento námet spája so stredovekou legendou o Parsifalovi alebo s rozprávkou Železný Ján. Obe sú založené na tom, že chlapec prechádza z detstva do dospievania, objavuje v sebe muža a učí sa klásť dôležité otázky.
Železného Jána poznám a musím povedať, že si veľmi dobre trafil moju inšpiráciu. Ale môj film je z istého pohľadu tragickejší než väčšina týchto príbehov. Dej však nie je prvoplánový a realistický, všetko je zabalené do veľkej alegórie. Čochvíľa si ho budú môcť všetci pozrieť.
Hovoril si, že ťa nelákajú prvoplánové príbehy. Môže však človek cielene vytvoriť príbeh, ktorý je nadčasový?
Na kurze kreatívneho písania som začal prichádzať na to, že keď niekto píše fiktívny príbeh, v istom zmysle ho nepíše ten človek. Príbeh sa píše sám, z človeka iba nejako vyteká na základe archetypov, skúseností, ktoré má v sebe zabudované. Autor má nad tým vytekaním nejakú kontrolu, ale príbeh sám o sebe skrátka má byť nejaký, iný byť nemôže. Človek napíše dobrý príbeh jedine tak, že ho zo seba dá autenticky von.
Rozprávam pritom o vlastnej skúsenosti – aj zo mňa príbeh tiekol. Rozmýšľal som iba nad tým, aby som neurobil niečo heretické. Vôbec však nemám problém s tým, keď príbeh kladie otázky, poukazuje na nejaký fenomén alebo vykresľuje realitu života nejakých ľudí.
Znamená to, že si v scenári bral do úvahy duchovné veci a objektívnu realitu? Alebo to bude taký postmoderný guláš, pre ktorý je dôležité iba to, na akej pravde sa dnes večer zhodneme?
Klamal by som, keby som povedal, že tam nebude postmoderna. V niečom je to klasický príbeh, ale bude tam aj sebectvo hlavného hrdinu. Úprimne poviem, že nebolo mojou ambíciou vytvoriť alegorický duchovný príbeh. Ale chcel by som to niekedy skúsiť, hoci v krátkych filmoch je veľmi ťažké niečo také dosiahnuť.
Chcem sa vrátiť k tvojmu Kolégiu. Si Bratislavčan a popri dvojročnom programe si neštudoval na žiadnej univerzite. Prečo tvoje Kolégium vyzeralo takto?
Všetkým by som odporučil presne to, čo som spravil ja. Viacero ľudí mi povedalo, že mi trochu závidia, že popri dvojročnom Kolégiu som nechodil do školy. (Úsmev.)
Keď som skončil gymnázium, vedel som, že pôjdem na univerzitu do zahraničia, ale nevedel som, čo chcem robiť. Prihlásil som sa najprv na jednoročný program Kolégia. Túžil som v Ivanke študovať filozofiu, páčilo sa mi, že absolventi nosia prstene, a páčili sa mi ľudia, ktorí odtiaľ vychádzali. Ale mal som čoraz silnejší pocit, že rok je príliš málo času na to, aby som zistil, čo chcem so sebou robiť.
Keď mi zavolali s tým, že ma prijímajú, spýtal som sa, či môžem nastúpiť na dvojročný program. Odpoveď bola, že jasné. Mal som počas tých dvoch rokov viacero prác na diaľku, ale úprimne, mal som najmä veľmi veľa času študovať a diskutovať. Niekto by povedal, že to bol lenivý spôsob života – a možno trochu aj bol – ale do mnohých vecí som sa vedel ponoriť, v komunite som sa cítil ako doma a vôbec som nemal dojem, že sa v Kolégiu nudím. Boli to asi najšťastnejšie roky môjho života. A to ani nespomínam, že počas druhého roka som sa dal dokopy s mojou priateľkou Katkou.
Zmenilo v tebe Kolégium niečo?
Pred vstupom do komunity som mal záujem o kresťanstvo, ale bol som v podstate iba rodený katolík. I keď som chodil do kostola, neriešil som veľmi svoju vieru. Kolégium vo mne posilnilo morálne správanie, ukázalo mi, aké je to nachádzať ideály spolu s ďalšími ľuďmi, a potom ich s nimi žiť. Myslím si, že z Kolégia som vyšiel ako iný človek, fundamentálne zmenený.
Spomínal si poštuchnutie Martina Luterána, ktoré ťa nasmerovalo na cestu kreatívca. Kedy to prišlo?
V druhom ročníku bol Martin mojím mentorom, a musím povedať, že som sa veľmi správne trafil vo výbere. Na konci prvého ročníka som vôbec nevedel, čo chcem robiť, veľmi som zvažoval psychológiu. Pamätám si mentorské stretnutia, na ktorých vyplynulo, že by ma to síce bavilo, ale v skutočnosti by som chcel robiť niečo iné. Martin to asi videl na mojich záujmoch a témach, ktoré som prinášal do debaty. V tom období som hral aj v komunitnom divadle, ktoré režíroval spolužiak Oliver Jaroš, a pritom som si uvedomil, že by som chcel robiť niečo kreatívne a filmové zároveň.
Na druhej strane som vedel, že budem chcieť dať chlieb na stôl, takže som nešiel na filmovú školu, ale na program, kde ma naučia robiť kreatívne veci tak, aby som z toho vedel vyžiť.
Plánuješ na budúci rok zavŕšiť bakalárske štúdium ďalším filmom?
Mám viacero možností ako zakončiť štúdium. Budúci semester budem na stáži v nejakej kreatívnej spoločnosti, a potom ma čaká finálny projekt – capstone (klenbovka, vrcholový kameň, pozn. red.). Môže to byť ďalší film, musel by som ho však produkovať pre už zabehnutú firmu. Takisto si však môžem založiť vlastnú produkčnú firmu, alebo napísať štandardnú bakalársku prácu. Mám viacero možností a všetky ma lákajú, takže neviem povedať, čo budem robiť.
Budeš ešte študovať ďalej?
Áno. Možno si urobím jednoročný magisterský program tu v Holandsku, ale stále ma láka urobiť si psychológiu, a možno ešte viac ma láka robiť aj filozofiu, lebo práve to je najväčšia vec, ktorá mi teraz veľmi chýba. Uprostred všetkého praktického na mojej škole cítim z tejto túžby Kolégium a jeho zameranie na poznanie samé pre seba.
Takže dúfam, že keď raz budem robiť filmy dostatočne dobre, budem si môcť vziať 3 roky voľna a urobím si bakalára z filozofie. Keď sa to podarilo mojej mame, ktorá mala 40 rokov a 8 detí, keď začala študovať psychológiu, možno sa to podarí aj mne. (Smiech.)
Dokážeš si predstaviť, že by si robil na Slovensku filmy s veľkými myšlienkami?
Dúfam, že áno.
Podľa mňa je však veľmi trúfalé dnes niečo predpovedať, lebo veľmi veľa ľudí má ambície robiť fikciu podobne ako ja. Skutočne odpovedať na túto otázku by som vedel asi až vtedy, keď by som naplno skúsil, aké je to film robiť tu, v Holandsku. Ja dnes robím krátky film, celovečerný film je úplne iný level. Na Slovensku sa takých filmov urobí za rok málo, je na ne ťažké nájsť peniaze.
V poslednom čase sledujem, že vznikajú medzinárodné platformy produkujúce alternatívne filmy, v tom by mohla byť cesta. Slovensko je podľa mňa príliš malé na to, aby sa tu našiel dostatočný počet ľudí, ktorí by sa o také filmy zaujímali.
Občas sa aj na Slovensku objaví domáci alternatívny film, sú to však nanajvýš jednotky za desaťročie.
Ja sa v súčasnosti pohybujem najmä v západoeurópskom kontexte. A tunajšie podmienky sú úplne iné – v produkcii, kvalite aj marketingu. Slovensko je z tohto pohľadu malý mikrokozmos, ktorému ešte celkom nerozumiem. Poviem príklad.
Trochu sa za to hanbím, ale minule som sledoval asi 15 minút z Ruže pre nevestu. Je to slovenská verzia programu The Bachelor, ale vôbec som nerozumel, o čo v našej verzii ide. Bolo komické sa pozerať, ako sa slovenskí tvorcovia snažia hrať na niečo, čím nikdy nemôžu byť. Niežeby ma bavilo pozerať originál, ale v slovenskom podaní to vyzerá tak, že nevieme napodobniť ani totálny brak. Neviem, čo je za tým, ale asi ako národ nechceme viac.
Učíš sa prepájať biznis a kultúru. Čo potrebuje kvalitná kultúra, aby bola udržateľná a zároveň oslovovala viac ľudí než len úzku intelektuálnu komunitu?
Z môjho pohľadu je to komplikovaná téma. Ani ja nevidím veľa diel, ktoré by boli populárne práve preto, že majú nejakú vnútornú hodnotu. Otázkou vždy je, ako urobiť dielo, ktoré sa drží hodnôt, a zároveň je stráviteľné pre bežného človeka.
Zaujímavý je podľa mňa napríklad film Barbie, ktorý bol nedávno v kinách. Na jednej strane to chce byť nejaký feministický film, ktorý rieši tému patriarchátu. Ale na druhej strane som sa rozprával s mnohými ľuďmi, pre ktorých je to veľmi konzervatívny film v tom, ako zobrazuje svet a aké dôsledky obsahuje jeho príbeh. Zdá sa mi, akoby ten film podprahovo vysielal konzervatívne posolstvá.
Aké sú tie konzervatívne posolstvá?
Narážam napríklad na to, že patriarchát, ktorý Ken donesie do Barbielandu, sa rýchlo rozšíri a všetci – kenovia aj barbie – sú zrazu šťastní. Predtým kenovia boli doslova otrokmi, čím symbolicky reprezentovali ženy, ktoré sú v spoločnosti utláčané. Zrazu sú všetci spokojní, muži aj ženy, dobre spolu vychádzajú. Až na záver filmu príde v podstate preprogramovanie celého sveta späť do stavu, že patriarchát je zlý, hoci vlastne vôbec nebol. Ťažko zhodnotím, čo bol zámer tvorcov a čo chceli podprahovo komunikovať.
Myslím si však, že odpoveď na otázku, ako robiť kultúru, ktorá sa drží hodnôt a zároveň je ľudová, spočíva v tom, že tvorcovia zoberú kvalitnú myšlienku a zaobalia ju do kvalitne spracovaného diela. To znamená, že potrebujeme kvalitný scenár a kvalitnú produkciu, skrátka kvalitnú kinematografiu. Nemôže to teda vyzerať tak, že ideme kázať, to by sme zakopli sami o seba.
Neviem, ako inak by tvorcovia mohli byť masovo úspešní pri stvárňovaní veľkých myšlienok. Toto je jediný spôsob. Nemusíme hneď chcieť riešiť veľké otázky, stačí, ak sa budeme snažiť vytvoriť v prvom rade niečo kvalitné a krásne, lebo už v tom sa skrýva veľká hodnota, ktorú môžu diváci objaviť.
Pomôžem si svetom literatúry. Snažme sa byť čo najviac ako Tolkien. Písal príbehy nie preto, že by chcel vtlačiť deťom niečo do hlavy, ale preto, že chcel deti zabaviť a interpretovať pre ne svet tak, ako ho on vníma. Okrem toho nemal rád, keď ľudia videli alegóriu medzi jeho príbehmi a katolicizmom. Mám pocit, že práve preto je Tolkien taký univerzálny a nenájdeš veľa ateistov, ktorí by ho nemali radi preto, že bol katolík.
Fotografie v texte: Bloodbound – Short Period Drama (voordekunst.nl), archív Kolégia Antona Neuwirtha
Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.
Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 650+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.