Štát

JÁN TOMAŠTÍK

Najmenej raz ročne sledujeme intenzívne prežívanie slovenskej identity – na majstrovstvách sveta v hokeji, prípadne počas olympiád alebo iných veľkých športových podujatí. V uliciach sa častejšie objavujú ľudia v športových dresoch, niektorí fanúšikovia si dajú vlajočky na spätné zrkadlá, a keď sa darí, vypočujeme si aj štátnu hymnu.

      Hoci pri pozornejšom pohľade môžeme vidieť prejavy štátnej moci všade okolo nás, napríklad pri dopravných predpisoch, štátne symboly ako znaky spoločenstva Slovákov sú zriedkavé. Nie sú to však prázdne symboly? Nie je štát nakoniec len byrokratickým aparátom? Veľká diskusia o povahe štátu sa začala už v staroveku, ale pokračuje dodnes.

      Nemecká sociológia popísala tento rozpor dvomi termínmi: Gemeinschaft a Gesselschaft. Gemeinschaft predstavuje priame spoločenstvo ľudí, ktorí sú spolu v kontakte, zdieľajú hodnoty, chápanie sociálnych rolí a tradícií. Sú „skutočným“ spoločenstvom. Na druhej strane Gesselschaft pomenúva formálne spoločenstvo založené na nepriamych interakciách a zracionalizovanej formálnej štruktúre. Akým spoločenstvom je teda štát? Bolo by jednoduché povedať, že je to niečo medzi, no žiada sa nám presnejšia odpoveď. Môžeme sa na to pozrieť cez niekoľko známych definícií štátu.

      Snáď najúspornejšiu vplyvnú definíciu formuloval nemecký sociológ Max Weber: moderný štát bol podľa neho spoločenstvom, ktoré úspešne monopolizovalo legitímne použitie fyzickej sily na určitom území. Vyhradenie použitia sily, snáď s výnimkou sebaobrany, je bezpochyby podstatným znakom štátu. V opačnom prípade sa môže podobať skôr na nefunkčné zlyhávajúce štáty, v ktorých medzi sebou bojujú rôzni náčelníci a vojvodcovia, a kde je použitie sily nepredvídateľné. Táto definícia ale vzbudzuje ďalšie otázky. Ak je sila použitá nesprávne, štát sa podobá skôr na tyraniu. Slovami sv. Augustína, čím je kráľovstvo bez spravodlivosti, ak nie prachobyčajnou lúpežnou bandou? Ukazuje sa tu aj všeobecnejší problém pri popisovaní spoločenských fenoménov: nemožno ich uspokojivo popísať bez toho, aby sme sa dotkli ich zmyslu alebo účelu. Tie sú však predmetom nezhody.

      Pôvodná Weberova definícia používa pre slovo spoločenstvo Gemeinschaft. Všadeprítomnosť štátu naznačená v prvom odstavci sa v tomto chápaní naozaj javí najmä neosobne, cez úrady, zákony, infraštruktúru a služby. Ak je to naozaj tak, niektorí myslitelia považujú súčasný moderný štát za defektný. Základ kritického pohľadu na neosobný, nezaujatý štát položil Aristoteles. Podľa neho štát, ktorý by bol iba ručiteľom práv a nebol by schopný pomáhať ľuďom, aby boli dobrí a spravodliví, by bol štátom iba podľa mena, nie skutočným. Taký, ktorý sa nestará o dobrý život občanov, a kde sa ani občania nesnažia o dobrý život druhých, je v skutočnosti iba spojenectvom. Účelom spoločného života preto nemá byť len spolužitie a prežitie, ale dobrý život a „krásne činy“. Niežeby spojenectvá a obchodné zmluvy nemali zmysel, ale existujú spoločenstvá, ktoré majú pomáhať človeku žiť dobrý život – rodina, cirkvi, priateľstvá a podobne. Niektoré veci, ktoré sa týkajú dobrého života, tieto menšie spoločenstvá nedokážu zabezpečiť – vtedy v tej miere sa o ne musí postarať štát. V tomto zmysle je dokonalým a sebestačným spoločenstvom a plní nenahraditeľnú úlohu, ktorú nemôže splniť nezaujaté spojenectvo: vytvárať vhodné prostredie pre budovanie dobrého charakteru.

      Ale môže byť Aristotelova vízia štátu stále relevantná? Štáty sa od jeho čias zväčšili z mestských štátov na veľké teritoriálne celky a počtom obyvateľov sa znásobili. Možno tak nemá zmysel hovoriť o spoločenstve pre dobrý život pri štáte, ale pri menšom, lokálnom celku. Ešte vážnejšia námietka proti tejto úlohe štátu je principiálna. Ronald Dworkin ju formuloval nasledovne: „Politické rozhodnutia musia byť, nakoľko je to možné, nezávislé od akejkoľvek konkrétnej koncepcie dobrého života alebo toho, čo dáva životu zmysel“ (A Matter of Principle, 1985, s. 191). Konzistentné aplikovanie tohto princípu by samozrejme znemožnilo štátu plniť úlohu, ktorú mu prisudzuje Aristoteles. Ale je možné a skutočne želateľné ho aplikovať? Každé rozhodnutie – či už jednotlivca alebo politickej autority – sleduje nejaké dobro. A aj keď sa niekto rozhodne nepresadzovať svoje hodnoty politickými prostriedkami, má nejakú koncepciu toho, čo je dobré – pre človeka, pre spoločnosť, a teda čo štát má a čo nemá robiť. V politickej teórií sú tieto otázky diskutované v zaujímavom spore perfekcionistov a neutralistov.

       Gemeinschaft a Gesselschaft, perfekcionisti a neutralisti… Tieto spory nás vedú k hlbšiemu zamysleniu, čo je to štát a akú úlohu v spoločnom dobre má plniť. Málokto si myslí, že by moderný štát mal zabezpečovať iba fyzické bezpečie obyvateľov; podobne, málokto by povedal, že štát nesie primárnu zodpovednosť za charakter ľudí a mal by im do detailov diktovať, čo majú robiť. Ale medzi týmito extrémami stojíme my, občania, ktorí svojimi postojmi a rozhodnutiami formujeme to, ako naša polis bude vyzerať v budúcnosti.   

Ján Tomaštík

Ján Tomaštík

Narodil sa v Košiciach, je saleziánsky odchovanec, v Brne na Masarykovej univerzite študoval politológiu so zameraním na demokratizáciu a ľudské práva, diplomovku písal o vzťahu katolíckeho politického myslenia a liberálnej demokracie. Rok pôsobil ako Veritas Scholar v ADF International, právnickej organizácii, ktorá sa venuje obhajobe základných ľudských práv, práva na život, slobode prejavu, náboženskej slobode, manželstvu a rodine. V súčasnosti si na Masarykovej univerzite robí doktorát z politickej filozofie a pracuje v štátnej správe.

Ilustračná fotografia: Miltiadis Fragkidis

Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.

Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.