Teológia

Z pohľadu dnešného sveta by sme však sotva našli zbytočnejšiu vednú disciplínu ako je teológia. Toto spochybnenie legitimity výrazne pociťujú teologické fakulty, a to nie len u nás, ale aj na prestížnych západných univerzitách vrátane Oxfordu, Cambridgeu, či Leuvenu. O to viac, že v drvivej väčšine sa tieto fakulty venujú jednej konkrétnej teológii – kresťanskej, či dokonca katolíckej (ktorej Magistérium si dokonca v niektorých otázkach nárokuje neomylnosť). Strategickým manévrom týchto fakúlt je aspoň čiastočná zmena programu, ktorá okrem štúdia kresťanskej teológie zahŕňa aj štúdium ostatných náboženstiev. Preto sa napríklad pred pár rokmi teologická fakulta v belgickom Leuvene, ktorej vznik datujeme do roku 1432, premenovala na „Fakultu teológie a náboženských štúdií“. 

Jeden z dôvodov prečo sme sa dostali do tejto situácie súvisí so zmenami v západnej kultúre. Viera sa začala chápať ako výsostne subjektívna záležitosť, ktorej obsah sa javí byť mimo racionalnych schopností človeka. Ak kritériom toho, čo je „racionálne“ sa stane iba to, čo je overiteľné experimentálnou metódou prírodných vied, teológia sa zdá byť úplne diskvalifikovaná. Hoci je potrebné poznamenať, že tu v zástupe s ňou stoja aj všetky ostatné humanitné vedy.

Ďalší problém teológie dnes súvisí s tým, že predmet jej skúmania ako aj jeho závery nemajú žiaden praktický úžitok pre našu spoločnosť ako celok. V dobe zameranej na praktický úžitok sa rozmýšľanie o Božej existencii alebo o Božích vlastnostiach či vzťahu k človeku a svetu zdá byť nezodpovedným marením drahocenného času.

A tak dnes uznávame, že každý človek má svoju vlastnú vieru, či nevieru, svoje vlastné presvedčenie o zmysle a pôvode sveta a človeka. Keďže nie je možné o nich racionálne nič vypovedať, tieto viery a presvedčenia sú v podstate rovnocenné. Pokúšať sa ich systematicky študovať, porovnávať a ukazovať na ich teoretické či praktické nedostatky je prejavom nadradenosti a netolerancie. 

Nie je potom prekvapivé, keď sa dnes nástojí na tom, že viera má byť odsunutá do súkromnej sféry a jej dosah na verejný život úplne minimalizovaný. Argumentovať pre verejnú politiku pomocou teologického argumentu sa dnes javí ako nepredstaviteľné. Zdá sa, že toto je nevyhnutný osud teológie v modernej dobe. 

Stojí za zváženie, aký dôsledok bude mať absencia systematickej reflexie odpovedí človeka na základné otázky o zmysle nášho sveta. Zdá sa totiž, že udržať prísne agnostický charakter našej kultúry, nie je možné. Joseph Ratzinger píše v jednom zo svojich krátkych textov, že „zoči-voči otázke Boha si človek nemôže dovoliť byť neutrálny“ (Benediktova Európa v kríze kultúr, s. 67). Človek si kladie existenčné otázky, a potrebuje na ne dostávať odpovede. Keď mu ich nedá „premyslený“ kresťanský naratív, tak mu ich dá „nepremyslený“ kresťanský naratív, alebo „národný“, „komunistický“ či „iný“ naratív. A tu sa ukazuje, že otázka a predmet teológie nie je v skutočnosti taký irelevantný a neužitočný pre spoločnosť akoby sa to mohlo zdať na prvý pohľad. Ratzinger v tejto súvislosti správne hovorí, že „otázka Boha je výsostne praktickým problémom, ktorý má dôsledky vo všetkých oblastiach nášho života“. (Benediktova Európa v kríze kultúr, s. 66). Keď si spomenieme na obdobia našej nedávnej histórie, v ktorých panovali iné naratívy, uvedomíme si, že to, ako človek odpovie na tieto kľúčové otázky, má aj skutočne praktický význam na náš každodenný život. 

Hoci teológia už nie je „kráľovnou vied“ ani „prvou filozofiou“, jej návrat na ústredné miesto by mohol mať pozitívny prínos pre našu spoločnosť.