Transcendentáliá

Pravdivosť reality či bytia znamená, že svet je poznateľný. Hoci je to napísané na kníhkupectvách, nie je úplne pravda, že panta rhei – všetko plynie, tečie, je v pohybe ako voda v rieke – a nič nie je stále (ouden menei), ako pokračuje slávny Herakleitov výrok. Ak máme byť schopní čokoľvek poznať, realita musí nachvíľu postáť. Dokonca aj keď chcem popísať prchavú chvíľu, musím v nej identifikovať predmety, ktoré sú „oddelené“ od iných predmetov. Tým viac, ak chcem formulovať vedecké princípy či prírodné zákony. Realita má takúto poznateľnosť, pretože je v určitom zmysle stála, je tým, čím je.

Aristoteles, podobne ako pred ním Platón, spomína dva typy ľudí, ktorí popierajú pravdivosť reality. Prví prehnane zdôrazňujú premenlivosť vecí. Tým Aristoteles odkazuje, že ak chcú byť dôslední, mali by sa zariadiť ako Herakleitov žiak Kratylos, ktorý nehovoril, iba ukazoval paličkou. Rozprávaním by plynúcu realitu príliš fixoval.

Druhí popierači pravdivosti reality sú relativisti, podľa ktorých pravda závisí od uhla pohľadu. Aristoteles sa však pýta: aká by potom bola v skutočnosti realita, keby o nej mali pravdu všetci? Dokonca aj tí, ktorí si vzájomne protirečia?

Kým teda pravdivosť bytia hovorí o jeho poznateľnosti a vyjadriteľnosti v zmysluplných vetách, jeho dobrota hovorí o tom, že je bytie žiadúce. Samozrejme, veľa vecí okolo nás je takých, že ich chceme, ale sú aj také, ktoré nechceme. Dobrota bytia ale predovšetkým znamená, že každá vec je dobrá sama pre seba. Jej vlastné bytie je pre ňu dobrom. Ľudia a zvieratá majú svoj pud sebazáchovy, ba dokonca aj malý výhonok sa snaží obísť kameň, ktorý je na ňom položený, aby vyklíčil zo zeme a mohol ďalej žiť. Kamene držia pohromade vďaka chemickým silám, galaxie vďaka gravitácii. Samozrejme, Aristoteles to ešte nevedel takto popísať, ale všimol si základnú tendenciu všetkých častí skutočnosti k jestvovaniu, aj napriek prekážkam.

Samozrejme, aj tu je veľa námietok. Komáre sú zlé, lebo štípu – ale zároveň aj opeľujú niektoré rastliny a celkovo udržiavajú rovnováhu ekosystému. Ľudia prestanú vnímať hodnotu vlastnej existencie a páchajú samovraždu – ale často nie z vnútorného popudu, ale pod vplyvom vonkajších okolností, ktoré im natoľko poškodia dušu, že nerozmýšľajú jasne. A je samozrejmé, že vonkajšie vplyvy dokážu zničiť akúkoľvek vec.

Dobro reality teda spočíva v akejsi snahe jednotlivých vecí jestvovať. Čo však znamená jej krása? Skôr, než odpovieme, spomeňme, že krása nie je klasické transcendentálium. Tými boli pravda, dobro a jedno. Transcendentália jedno sme sa už dotkli: veci okolo nás sú akýmsi jednom, ktoré vystupuje z „pozadia“ a „prúdu reality“ (a keďže sa dajú spoznať, sú pravdivé).

Vráťme sa však ku kráse. Tá sa začala radiť k pravde a dobru (na úkor jedna) až niekedy v novoveku. Problém je najmä v tom, či môžeme krásu pripísať všetkým veciam, podobne ako dobro a pravdu, ku ktorým sa radí. Ak áno, v akom zmysle? Tu narážame na problém definície krásy, na ktorej sa ale klasici nezhodli. Pre Platóna je krása odrazom dobra, pre Aristotela súmernosťou a správnym pomerom častí. A pre Tomáša Akvinského, aby sme zabrúsili do stredoveku, je krásne to, čo sa nám páči, keď to vidíme.

Možno k riešeniu problému prispeje to, keď si povieme, čo to vlastne transcendentálium je. Jeho základná definícia znie: transcendentálium „prekračuje“, čiže „transcenduje“ desať Aristotelových kategórií. Kategórie sú „najvyššie rody“ či akési „typy“ pojmov (napríklad podstata, kvalita, kvantita, vzťah, čas, miesto), ktoré nie sú na seba navzájom redukovateľné. Čiže pojem, ktorý patrí do jednej kategórie, nepatrí do iných. Transcendentné pojmy sa však môžu spájať s pojmami zo všetkých kategórií. Dobrá, ale aj pravdivá či jestvujúca je teda nielen podstata (dobrý človek, dobrý dom, dobrý chlieb), ale aj vlastnosti (dobrá kvalita, napríklad dobre vzdelaný; dobrá či správna kvantita alebo veľkosť, dobrý alebo správny čas, dobrý vzťah).

Môžeme niečo takéto povedať aj o kráse? Ak áno, nebolo by to iba synonymum dobra (čo sa v gréčtine naozaj stalo a „dobrý“ sa vyjadrovalo slovom krásny, takže aj evanjeliové „Ja som dobrý pastier“ v gréčtine znie „Egó eimi ho poimén kalos“, dosl. krásny pastier)?

Našťastie autor textu nemusí vyriešiť všetko sám a niečo môže nechať aj na čitateľa. Je krása transcendentálium prekračujúce kategórie, či dokonca aplikovateľné na všetko, čo je? Ak áno, v akom zmysle?