Trest

Tí, ktorí trest pokladajú za nevyhnutný, či už vo výchove alebo aspoň v spoločnosti, často vnímajú zmysel trestu v prevencii nežiaduceho správania alebo v náprave trestaného. Oba tieto protichodné pohľady sú v zaujímavom napätí aj s klasickým chápaním prvoradej podstaty trestu. Sokrates v dialógu Gorgias hovorí, že trestaný človek je oslobodený od zla svojej duše a stáva sa tak lepším na duši. Prvoradým poslaním trestu je dosiahnuť spravodlivosť v duši aj v spoločnosti.

Spravodlivosť znamená dávať každému, čo mu patrí. Čo patrí tomu, kto sa obohatí na úkor iného? Stačí, že vráti ukradnutú vec? Zdá sa, že nie. Zlo krádeže totiž nespočíva iba v tom, že niekto iný nemá vec, ktorá mu patrí, ale aj v tom, že som si uzurpoval voľnosť v konaní, ktorá mi nepatrila. Udelil som si väčšiu slobodu, ako majú iní. Vrátením ukradnutej veci sa tento stav nijako nezmení. Samozrejme, minulosť sa nedá vrátiť, ale obmedzením mojej slobody formou trestu spoločnosť ako keby kompenzuje ten minulý stav „prebytku“ mojej slobody súčasným stavom „nedostatku“, či už je to trest finančný alebo väzenie. 

Spravodlivý trest v tomto chápaní je teda v prvom rade požiadavkou spravodlivosti. Trest je to, čo patrí tomu, kto koná nespravodlivo – nedáva iným to, čo im patrí. To samozrejme nevylučuje, že trest môže a má mať aj výchovný, aj odstrašujúci účinok. Ale keby bola podstatou trestu prevýchova, viedlo by to paradoxne k veľmi neľudským a nespravodlivým dôsledkom. Mohli by sme napríklad držať páchateľa vo väzení dlhšie, ako si v skutočnosti zaslúži, teoreticky aj celý život, resp. kým sa nepolepší. To isté platí aj pre odstrašujúci účinok – aj potrestanie nevinného môže odradiť iných, aby zakázaný skutok nekonali.

Keď teda dostávam spravodlivý trest, dostávam to, čo mi patrí. A hoci je trest často nepríjemný a predstavuje isté obmedzenie mojej účasti na rôznych dobrách, je pre mňa lepšie byť potrestaný ako pred trestom ujsť. Vyhnúť sa spravodlivému trestu je ako vyhnúť sa lieku na vážnu chorobu, pretože mi nechutí. 

Ak je toto chápanie trestu správne, ťažko sa dá obhájiť úplná eliminácia trestu v procese výchovy. Samozrejme, nájsť vhodné a primerané formy trestu je náročné a vyžaduje si cnosť rozumnosti, miernosti a odvahy. Ale ak je trest aspoň niekedy to, čo si zaslúžime, a ak existuje autorita, ktorej úlohou je túto spravodlivosť zabezpečiť, a táto autorita nám trest nedá, správa sa k nám nespravodlivo. Zároveň nám nepomáha nájsť správny postoj k spravodlivému trestu – postoj vďačného prijatia. Keď si predstavíme dospelých, ktorí dostanú spravodlivý trest, aká reakcia je zrelšia – vzdor alebo prijatie? Ak chceme, aby naše deti raz boli schopné takej reakcie, nemal by tento ideál informovať aj našu výchovu?