Povinnosť

Pre fungovanie modernej spoločnosti sa zdá nevyhnutné dôrazné dodržiavanie veľkých ľudskoprávnych dokumentov, ktoré sú akýmisi myšlienkovými testamentmi svojej doby. Preto môže niekoho prekvapiť, keď pri čítaní Všeobecnej deklarácie ľudských práv dôjde k článku 29, odseku 1, kde stojí: „Každý má povinnosti voči spoločnosti, iba v nej môže slobodne a plne rozvinúť svoju osobnosť.“ V kontexte celého dokumentu tento odsek vyznieva zvláštne, no pre celistvosť chápania vzťahu človeka a spoločnosti je zmienka o povinnostiach dôležitá aj pri diskusii o právach.

Jazyk práv je predovšetkým špecifickou formuláciou skutočnosti, že existujú isté povinnosti – práva sú povinnosti vyjadrené z hľadiska toho, voči ktorému majú byť splnené. Dôraz, ktorý práva prinášajú do spoločenskej debaty a právneho poriadku, je dôležitý, pretože poukazuje na dôležité povinnosti, ktoré má štát plniť voči ľuďom a ľudia medzi sebou (často povinnosť nezasahovať), ak má mať každý rozumné podmienky na autentickú realizáciu svojho života. Spomínaný odsek zo Všeobecnej deklarácie vyjadruje vo svojej krásnej a stručnej syntéze ten fakt, že všetky povinnosti (a teda aj práva), majú svoj pôvod v starostlivosti o spoločné dobro, ktoré je podmienkou toho, aby sme žili skutočne slobodné a rozvinuté životy. Právny teoretik John Finnis preto hovorí, že záväzky neformálne, ako napríklad sľuby, tak aj formálne, zákonom stanovené povinnosti, nemôžeme redukovať len na hrozbu z trestu alebo straty reputácie. Ich racionálny základ tkvie v potrebe koordinácie a predvídateľnosti v mnohorakých projektoch, aktivitách a cieľoch, ktoré môžeme dosahovať iba spoločným snažením.

Povinnosti sú teda tým, čo nám vymedzuje naše úlohy a roly pri sledovaní spoločného, a teda aj nášho individuálneho dobra. Samozrejme, konkrétne povinnosti, napríklad stanovené zákonom, nemusia spĺňať tento účel ideálne a niekedy môžu ísť priamo proti nemu. Aj sľub, ktorý sme zložili za istých okolností, za iných okolností už nemusí byť zaväzujúci. Povinnosti však v každom prípade tvoria každodennú realitu všetkých ľudí, a to, ako dobre si ich plnia, významne utvára ich život. Staroveká rímska kultúra kládla omnoho väčší dôraz na povinnosti a česť ako na práva a svoj vlastný myšlienkový testament zanechala napríklad v dielach Marca Aurelia alebo Cicera. Cisár Marcus Aurelius ako stoický filozof silno vnímal jednotu celého vesmíru a úlohu každej jeho časti vrátane človeka. Vo svojich Myšlienkach k sebe spomína aj situáciu blízku každému človeku – keď sa ráno ťažko vstáva z postele. Pre takéto chvíle sa cisár povzbudzuje: vari nie je celý vesmír a ľudstvo stvorené pre spoluprácu a či nemáš dnes konať ako ľudská bytosť svoju prácu na božskej prozreteľnosti? Toto presvedčenie nie je cudzie ani židovstvu alebo kresťanstvu, ktoré nachádzajú prvé prikázania dané človeku nie v Desatore, ale v povinnosti naplniť zem, podmaniť si ju a spravovať ju (porov. Gn 1, 28-31).

Ďalší veľký muž starovekého Ríma, Cicero, venoval svojmu synovi spis O povinnostiach, v ktorom tiež označuje za jeden zo zdrojov povinnosti ľudské spolužitie. Zaujímavé je, že v kontexte ľudského spolužitia za najnutnejšiu povinnosť zo všetkých označuje vďačnosť. Citujúc Hesioda, vyzýva čitateľa, aby si za vzor bral plodné polia, ktoré vydajú viac, ako im bolo dané. Fakt toho, že sme boli obdarovaní, nám zakladá povinnosť preukázať vďačnosť. Často im nemôžeme dať späť viac ako našu vďaku, keďže mnohé veci sú, ako sa hovorí, „na nezaplatenie“. Ako sa niekomu zavďačiť za kultúru, vzdelanie, dobrú radu, život alebo vieru? Vďačnosť preto v mnohých príkladoch zakladá povinnosť uchovávať, odovzdávať a ďalej rozvíjať, čo sme prevzali. Marcus Aurelius začína svoje Myšlienky práve chválorečou na to, čo sa od koho naučil. Spomína na svojich starých rodičov, rodičov, brata aj učiteľov a pri každom si pripomína, čo sa od nich naučil. Napokon ďakuje aj bohom za to, že mu toto všetko dali. Vďačnosť bola jeho prvým impulzom, z ktorého vyplývali všetky jeho ďalšie povinnosti.

Snáď ešte zaujímavejšia povinnosť, ktorú Cicero popisuje, je dobročinnosť alebo štedrosť. Ak je jednou stranou mince zavďačiť sa niekomu, druhou je niekomu poslúžiť. Môže sa zdať, že štedrosť nie je povinnosťou v pravom slova zmysle, ale akousi kvalitou charakteru, ku ktorej nás nič priamo nezaväzuje, ale robí nás vznešenejšími. No Cicero, podobne ako pred ním Aristoteles a neskôr Tomáš Akvinský a kresťanská tradícia, túto morálnu povinnosť nachádzali v tom, že súkromné vlastníctvo nenáleží človeku „prirodzene“ a absolútne, ale je najlepším spôsobom spravovania majetku a rôznych iných dobier. Vlastníctvo podľa tejto tradície má byť súkromné, ale jeho užívanie by malo byť spoločné. Preto sa aj majetní Rimania hrdili tým, keď zabezpečovali pre mesto dodávky pšenice na svoj účet, a preto Cicero označil dobročinnosť ako veľkú povinnosť každého čestného človeka.

Je tak dôležité zaoberať sa veľkými otázkami o právach a povinnostiach, ktoré nám ukladajú naše zákony alebo zmluvy. Začiatkom zamyslenia nad našimi povinnosťami však môže byť aj niečo každodenné a veľmi ľudské, ako napríklad príležitosti na vďačnosť a štedrosť.