Večnosť

Takáto predstava Boha ako žijúceho celé veky prináša so sebou určité problémy. Najmä vtedy, keď sa spojí s faktom Božej vševedúcnosti. Prečo (nekonečne láskavý) Boh stvorí človeka, o ktorom dopredu vie, že ho zatratí? Navyše, ak nás Boh zatratí alebo spasí podľa našich skutkov, ktoré vopred pozná, sme potom slobodní? Samozrejme, Božie poznanie naše skutky priamo neovplyvňuje, no je náš skutok naozaj naším slobodným počinom, ak už niekto iný dopredu vie, ako sa rozhodneme? 

S tým súvisí aj problém prosebnej modlitby. Má zmysel modliť sa, a pokúšať sa tak meniť dokonalý Boží plán? Pokusy vyriešiť tieto problémy prinášajú iba ďalšie problémy. Pri prosebnej modlitbe môžeme povedať, že Boh zahrnul do svojho plánu už aj naše modlitby, ale opäť sme pri otázke, či sme naozaj slobodní. Túto slobodu môžeme definovať ako absenciu prinútenia: Boh nás „vedie“ „zvnútra“, a teda nie sme nútení, čiže sme slobodní. Otázkou však stále zostáva, či máme svoje konanie v rukách, či sme zaňho zodpovední a mali by sme podliehať večnej odmene a trestu.

V prípade teologických pochybností je dobré siahnuť po diele Tomáša Akvinského. Ten však v tejto diskusii o večnom Božom predurčení k spáse alebo zatrateniu ponúka dosť extrémnu pozíciu. Podľa nej síce dostávame odmenu a trest za svoje skutky, ako sa píše v Písme, ale tieto skutky konáme na základe milosti, ktorú nám Boh dá alebo nedá čisto podľa svojho slobodného uváženia. Náš konečný osud podľa toho závisí od toho, či nám Boh dá milosť spasiť sa, a túto milosť dáva iba niektorým, ktorým chce. Ak by sa nám to zdalo nespravodlivé, podľa Tomáša Akvinského to tak nie je, lebo po hriechu nemáme pred Bohom žiadny nárok – všetci si zasluhujeme zatratenie – a Boh je vlastne milosrdný, keď spasí aspoň niektorých. Voči spaseným je milosrdný, voči ostatným spravodlivý, čo tiež nie je zlá vlastnosť. Tomáš tak úplne rezignuje na Božie večné predpoznanie našich skutkov, Boh skrátka od večnosti nejako rozhodne a hotovo.

Tento Akvinského koncept večného predurčenia vzbudil veľké vášne. Viacerí kritici označovali Akvinského obraz Boha možno nie za nespravodlivý, ale určite za krutý. 

Necelých 300 rokov po Akvinského smrti vznikli jezuiti, ktorí sa síce podľa vôle svojho zakladateľa, svätého Ignáca z Loyoly, vo všeobecnosti držali učenia svätého Tomáša, ale v otázke večného predurčenia išli vlastnou cestou. Snažili sa posilniť slobodnú vôľu človeka a povedali, že slobodná vôľa spolupracuje s Božou milosťou, aj keď Boh beztak dopredu vie, ako sa človek rozhodne, keď mu ponúkne svoju milosť.

Toto jezuitské chápanie oslabovalo absolútnu Božiu kontrolu nad celým svetom, a tak sa proti nemu okamžite postavili dominikáni, rehoľní spolubratia dávno zosnulého Tomáša Akvinského. Nasledoval ľúty teologický boj, v ktorom nechýbali plamenné traktáty, obvinenia z heréz, a dokonca ani pokusy o exkomunikáciu. Spor sa dostal až pred pápeža. Ten po rokoch zvažovania nedal za pravdu nikomu, iba spor jednoducho zakázal. Dovolil obom stranám učiť svoje chápanie, ale nesmeli už tých druhých označovať za heretikov.

Milý čitateľ možno pozná vtipy o tom, ako sa hádajú rehoľníci, napríklad jezuiti a dominikáni, ale františkáni si potichu idú svoje (samozrejme, závisí aj od toho, aký rehoľník vtip rozpráva). Každopádne, takto nejako to bolo aj v tomto prípade.

Františkáni rozpracovali koncept času a večnosti pochádzajúci od svätého Augustína. Podľa Augustína je čas akýmsi vnímaným trvaním a večnosť je jeho opakom – akýmsi intenzívnym bodom. Človek žije „roztiahnutý“ v čase medzi minulosťou a budúcnosťou, Boh žije intenzívne vo „večnom teraz“. V tomto „teraz“ je zhustený celý čas: Boh vníma „teraz“ všetky udalosti v dejinách ako prítomné: moje narodenie, to, ako píšem tento text, aj moju smrť. Františkáni potom povedali, že na moje konanie, na moju modlitbu i na moje hriechy či dobré skutky Boh môže akoby „reagovať“ v reálnom „čase“. Nevidí ich ako budúce ani ako minulé, lebo minulosti ani budúcnosti uňho niet. Vidí ich vo večnom teraz. V ňom naraz vidí nekonečné množstvo udalostí vo všetkých ich súvislostiach.

Paradoxne, rovnako chápal večnosť aj Tomáš Akvinský, ale toto chápanie neaplikoval na otázku predurčenia.

Každopádne, zhustenie celého času do jediného bodu, ktorý obsahuje nekonečné množstvo udalostí, vystihuje svätý Peter veľmi zaujímavým obrazom rozširujúcim obraz zo Žalmu 90,4: „U Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň“ (2 Pt 3, 8).