Vesmír

Rýchlosť svetla je asi 300 000 kilometrov za sekundu. Svetlo tak teoreticky prekoná vzdialenosť medzi Mesiacom a Zemou, ktorá je približne 400 000 kilometrov za asi 1,28 sekundy. Ak nerátame Slnko, našou najbližšou hviezdou je Proxima Centauri. Aby sme si vedeli predstaviť cestu k nej, potrebujeme jednotku, ktorú nazývame svetelný rok. 

Svetelný rok označuje vzdialenosť, ktorú svetlo prejde za takto vymedzený čas. Ako by sme si teda mohli predstaviť dĺžku svetelného roku? Svetlo prejde za rok 9 500 000 000 000 kilometrov. Vzdialenosť Zeme k najbližšej hviezde tak predstavuje asi 4 svetelné roky.

Nepredstaviteľná dĺžka vesmírnych vzdialeností, ktorú počítame prostredníctvom svetelných rokov, je však len jeden aspekt, ktorý nám poukazuje na obdivuhodnú štruktúru vesmíru. Iným aspektom môže byť hustota vytváraná gravitáciou. A v takomto prípade je nevyhnutné zamerať našu pozornosť k najzáhadnejším objektom vesmíru, ktoré nazývame kolapsary. Do nedávnej minulosti nám bola existencia kolapsarov, alebo tiež čiernych dier, známa len teoreticky, vychádzajúc napríklad z Einsteinovej Všeobecnej teórie relativity. 

Áno, filozofické základy na pochopenie takýchto objektov boli dané už dávnejšie. Ešte v roku 1783 sa anglický filozof a geológ John Michell pýtal, či môže byť hviezda taká hmotná, že z nej nedokáže ujsť ani svetlo. Avšak až v roku 1964 sa podarilo pozorovať prvú čiernu dieru, ktorá dostala názov Cygnus X-1 a zaznamenaná bola v súhvezdí Labuť.  

Hviezdy, ktoré môžeme nájsť vo vesmíre, existujú na základe určitej rovnováhy, ktorú vytvára gravitácia pripútavajúca atómy k sebe, a na druhej strane tlak termonukleárnych reakcií, ktoré ich rozpínajú (porov. https://vedator.space/co-je-to-cierna-diera/). Po narušení takejto rovnováhy môže dôjsť k explózii, ktorá vychrlí jej zostávajúce časti do okolia. Niekedy však jadro ostane, a tu proces gravitácie pokračuje ďalej. Táto gravitácia je však taká obrovská, že z nej neunikne ani svetlo, ktoré pohlcuje do seba. Jadro čiernej diery sa nazýva singularita, teda objekt, ktorý má takmer nulové rozmery, ale nekonečnú hustotu. Všetko, čo sa dostane k dosahu jej gravitačného poľa, sa už nedokáže dostať von. 

Svet na hranici našich horizontov, vesmír, nám zároveň ponúka úžasné vzdialenosti ako aj nepredstaviteľnú blízkosť. Aj my sami si však tieto úžasne vzdialené hviezdy akosi radi domestikujeme. Vytvárame predstavu akýchsi obrazov, ktoré nachádzame v súhvezdiach, teda v určitom rozostavení, inak od seba nezávislých objektov. Tieto súhvezdia sú potom našimi záchytnými bodmi, ktoré nám pri nadchnutí sa krásou vzdialeného vesmíru, vytvárajú dojem blízkosti. 

Súhvezdia, blízka vzdialenosť hviezd, môžu byť potom jednou z privilegovaných ciest ako objaviť krásu Božieho diela, zavesenú síce vysoko, ale rovno nad našimi hlavami.