Čas

MATÚŠ SITÁR

„Keď sa ma nikto nepýta, tak viem, čo je čas, no keď sa ma spýta, neviem,“ napísal pred vyše 1600 rokmi svätý biskup Augustín z Hippo (zjavne sa ešte nedopočul, že čas sú peniaze). Ale dosť bolo hlúpych vtipov, nemáme na ne čas.

Ak čas vôbec máme. Keby sme sa spýtali starogréckych elejských filozofov (ktorí žili v dnešnej juhotalianskej Kampánii), povedali by nám, že čas je iba prelud. Ich totiž zaujímalo to, čo je večné, stále, nemenné – veď o prchavom, pominuteľnom či premenlivom mohli len ťažko povedať, že je to bytie, že to je. To, čo je, podľa nich je a je to stále rovnaké. To, čo sa stále mení, čo tu je a už nie je, ťažko nazvať bytím. Veď si len vezmime, kedy je teraz? A ako dlho trvá? Vyšmykuje sa nám z rúk. O minulosti a budúcnosti ani nehovoriac. Minulosť už nie je a budúcnosť nie je ešte.

Aj v diskusii s elejskými filozofmi Aristoteles definuje čas ako „číslo pohybu vo vzťahu ku skôr a neskôr“. Čas je teda podľa neho vlastnosť pohybu, ktorá sa dá počítať („číslo“) a charakterizuje ju postupnosť („vo vzťahu ku skôr a neskôr“). 

Už spomínaný svätý Augustín z Hippo však vo svojej úvahe o čase upozorňuje, že čas je nielen to, čo je merané hodinami, ale je aj subjektívny čas. Keď rodičia pozerajú s deťmi 90-minútovú rozprávku, môže sa im zdať nekonečná, kým deťom čas utečie raz-dva. Alebo v opačnom garde pri pozeraní správ.

Augustínov „subjektívny čas“, odlišný od objektívneho, potom niektorí teológovia používajú na vysvetlenie vnímania času dušami po smrti, prípadne času v očistci. Čas v očistci sa nemusí merať hodinkami, je to subjektívne vnímanie trvania trestu či očisťovania. Samozrejme, je to len teologická teória, nie pravda viery.

Augustínova analýza času bola veľmi vplyvná aj v nasledujúcich stáročiach, vrátane dvadsiateho. Veľmi ju chváli otec fenomenológie a (pra?)dedko existencializmu Edmund Husserl. 

Čas predstavoval  populárnu tému na filozofovanie aj v 20. storočí. Jedno z najslávnejších filozofických diel 20. storočia sa volá práve Bytie a čas. Jeho autor, Martin Heidegger, bývalý seminarista, hoci ako filozof skôr nihilista, v ňom tvrdí, že obmedzený čas nášho života je pre naše konanie veľmi dôležitý, lebo mu dáva zmysel. Keby sme mali neobmedzené množstvo času, bolo by jedno, či niečo urobíme dnes alebo o sto rokov (alebo či to vôbec spravíme). No obmedzené množstvo času nás núti rozmýšľať, ako využiť čas, ktorý máme. Zároveň to nevyhnutne znamená aj rozhodnúť sa nevyužiť niektoré možnosti, hoci aj dobré, lebo sme sa rozhodli pre iné, lepšie, aspoň pre nás. Máme totiž len určité množstvo času. 

Potreba správneho využívania času so sebou prináša aj možnosť, že sa využije nesprávne. Preto kresťanstvo prišlo s konceptom „vykupovania času“, ktorý vychádza z dvoch miest v Pavlových listoch (Ef 5, 16 a Kol 4, 5). Slovenský katolícky aj ekumenický preklad síce tieto miesta prekladajú ako „naplno využívať čas“, no Tomáš Akvinský vo svojom komentári chápe tento výraz ako odčiňovanie hriechov dobrovoľným zrieknutím sa niečoho dovoleného.

A čitateľ, ktorý čaká na knihu Kazateľ, určite čaká trpezlivo, lebo vie, že „všetko má svoj čas“ (Kaz 3, 1). Jedna vec je snažiť sa správne využívať určité konečné množstvo času, druhá je vedieť, kedy je vhodná chvíľa niečo urobiť. Odborníci tak rozlišujú medzi časom ako chronos, ako trvanie, a časom ako kairos, ako správna či vhodná chvíľa. 

Navyše Kniha Kazateľ upozorňuje na ďalšiu vec – nie je správny iba jeden druh činnosti, ale k plnosti života patrí robiť opačné veci – plakať aj smiať sa, mlčať aj hovoriť – ale každú v správny čas.

Myšlienka správneho času so sebou prináša aj obavu, či sa správny čas nepremeškal. To je aj témou piesne Turn! Turn! Turn! od americkej kapely The Byrds (pôvodne od kapely The Limeliters), ktorá preberá úvahu o čase z knihy Kazateľ (zhudobnenú aj v 16. storočí), a v závere vyjadruje nádej, že ešte nie je neskoro pre mier. Rovnako aj autor tohto zamyslenia dúfa, že nepremeškal správnu chvíľu svoj text ukončiť.

Matúš Sitár

Matúš Sitár

Na strednej škole podľahol reklamnému sloganu „poďte rozumom reflektovať pravdy viery“ a išiel študovať kresťanskú filozofiu. Diplomovku (neod)písal o semiotike a dizertačnú prácu o vzťahu filozofie a teológie u Jána Dunsa Scota.

Vždy ho zaujímalo myslenie Sokrata, Platóna a Aristotela a na vysokej škole sa zaľúbil aj do (nielen klasických) jazykov a po sprvu komplikovanom vzťahu aj do Starého zákona. Už desať rokov prekladá Akvinského zbierku komentárov cirkevných otcov k evanjeliám. V Kolégiu Antona Neuwirtha učí teológiu.

Ilustračná fotografia: Aron Visuals

Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.

Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.