Revolúcia

Hodnotenie revolúcie je niekedy jednoznačné, inokedy sa mení a je kontroverzné. Pred 33 rokmi sme ešte oslavovali Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu a Víťazný február, dnes oslavujeme Nežnú revolúciu. Pre Francúzov a Američanov sú ich revolúcie tými najzásadnejšími historickými míľnikmi a najväčšími sviatkami. Revolúciou tak nenazývame len výmenu moci z rúk do rúk, ale zásadnejší moment ľudskej prirodzenosti – túžbu po slobode a naplnení, ktorý však môže byť zneužitý a znetvorený.

Aj keď je slovo revolúcia relatívne moderné, zmeny režimov ľudia skúmali už od staroveku. U Platóna mali skôr negatívnu konotáciu, pretože prostredníctvom nich chcel poukázať na logiku degenerácie charakteru jednotlivca aj spoločnosti. Duša vládcu aj duša celej politickej obce by mali byť ideálne zamerané na cnosť a múdrosť, ale často si nachádzajú ľahšie náhrady alebo príjemné napodobeniny – najskôr česť a úctu, potom peniaze a napokon „slobodu“, teda skôr akúsi anarchickú svojvoľnosť ústiacu do tyranie. Malý exkurz do tejto logiky nájdete aj v našom texte Oligarchia.

Naproti Platónovmu idealizovanému, možno až mytologickému pohľadu na revolúcie, moderná doba hodnotí revolúcie viac podľa konkrétnych okolností. Napríklad Edmund Burke, anglický politik považovaný za jedného z myšlienkových zakladateľov konzervativizmu, sa preslávil ostrým odsúdením Veľkej francúzskej revolúcie. Podľa neho na skutočné problémy francúzskej monarchie revolucionári reagovali deštruktívnym spôsobom, ktorý zmietol všetky základy spoločnosti a ponúkol iba chabú náhradu abstraktných práv ustanovených národom ako hýbateľom dejín a ľudského oslobodenia. Vlna násilia a teroru, vytvorenie pseudonáboženstva a nestabilita zavŕšená návratom absolútnej autority vo forme cisára tak nebola prekvapením. Naopak, hoci bol Brit, Burke sa zmierlivo staval k americkej snahe o nezávislosť a vnímal ju ako pokračovanie tradície samosprávy a sebaurčenia, ktorou sa britsko-americké kolónie vyznačovali. 

Pre niektorých moderných mysliteľov, z ktorých najznámejší sú snáď marxisti, však revolúcia nepredstavuje len jednu konkrétnu udalosť, ale ustavičný dejinný proces oslobodenia človeka od obmedzujúcich spoločenských štruktúr. Taliansky politický teoretik Augusto Del Noce pozoruje pri tomto myšlienkovom obrate zásadný moment: nie dedičný hriech, ale spoločnosť sa stáva počiatkom zla vo svete a odpoveďou na ľudské nešťastie teda nie je morálka a náboženstvo, ale politika. Takto chápané revolúcie, či už boľševické, kultúrne, sexuálne alebo iné, môžu mať rôzne podoby, ale jednu črtu majú spoločnú – politika sa stáva náboženstvom a predpokladá negáciu všetkého nadprirodzeného. A nakoniec aj všetkého prirodzeného.

Možno však v myšlienke „totálnej revolúcie“ nájsť odkaz na niečo pravdivé? Iste je možné zdieľať snahu o nápravu skutočných nespravodlivostí, no ešte dôležitejšia je skutočná potreba neustálej revolúcie, ktorú kresťanská tradícia pozná ako potrebu každodenného obrátenia. Del Noce odkazuje na túto pozíciu odkazujúc na taliansku históriu pojmom risorgimento (znovu-povstanie), ktorého cieľom je obnova večných hodnôt v novom kontexte. Ak je princípom „totálnej revolúcie“ politika a orientácia na budúcnosť, risorgimento je revolúciou morálnou a orientovanou na večnosť. Revolučnosť tejto myšlienky spočíva podľa Del Noceho v tom, že uznáva zásadnú potrebu zrúcať zlý systém, ktorý je natoľko politicky nereformovateľný, že každá reforma by ho urobila len viac neľudským. 

Odpoveďou na civilizačnú krízu a ľudské utrpenie teda nemôže byť viera vo finálne politické riešenie, ktoré konečne oslobodí človeka, ani do minulosti obrátené reakcionárstvo, ktoré nedokáže rozoznať relevanciu nového kontextu. Aj keď je politické riešenie nespravodlivosti potrebné a občas naozaj potrebujeme dobrú revolúciu s malým „r“, snáď je predsa len potrebné vrátiť sa k mytologickému Platónovi a uznať, že najdôležitejšie je to, aké hodnoty sú formujúcim princípom nás ako jednotlivcov, komunít, aj celej spoločnosti. A že toto poznanie si pravdepodobne v každej historickej dobe (v niektorých možno zvlášť urgentne) vyžaduje vedomú snahu o obnovu a aktualizáciu večných hodnôt. Naša doba nemá núdzu o „revolúcie“; revolučnú môžeme mať legislatívu, môžeme mať revolučné umenie, vedeckú revolúciu… Navigácia vo vodách veľkých zmien si vyžaduje istú stálosť hodnôt a schopnosť ich uplatniť, aby sme veľké zmeny vedeli dobre vyhodnotiť. Je veľkou výzvou ľudského života aj spoločnosti rozpoznávať potrebu malých revolúcii, aj veľkého risorgimenta.