Rozumnosť

         Ale ako nám pomôže vedieť, že cnosť je v strede? Ako vieme, kde je stred? Tu prichádza na scénu rozumnosť – intelektuálna cnosť, ktorá ako keby riadila všetky morálne cnosti. Je to práve rozumnosť, ktorá nám pomáha v každej situácii nájsť to dobré riešenie. Rozumný človek totiž vždy vie, čo je dobré a zlé v daných okolnostiach, a podľa toho sa aj správa.

         Rozumnosť je niekedy zobrazovaná ako hlava s dvoma tvárami. Nato, aby sme boli rozumní, potrebujeme sa obzrieť späť – pravdivo a pokorne vnímať realitu a náš život –, a zároveň toto poznanie aplikovať dopredu – v konkrétnej situácii, v ktorej sa tu a teraz nachádzam.

         Nemôžeme sa správne rozhodnúť v akejkoľvek situácii, keď nemáme pravdivý vzťah k realite. Akonáhle si realitu prifarbíme podľa našich chúťok či predsudkov alebo z nej vytrhneme iba nejakú časť, strácame rozumnosť, a tým aj schopnosť robiť správne rozhodnutia. Príklady ľudí, ktorí sa rozhodujú na základe kusých či úmyselne pokrivených internetových interpretácii reality, dnes nájdeme ľahko.

         Málokedy nám však napadne, akú dôležitú úlohu pri pravdivom vnímaní reality zohráva pamäť. Pamäť, ktorá je pod vplyvom vášne, dokáže prekrútiť naše situácie a rozhodnutia tak, aby to viac vyhovovalo nášmu egu a sebaobrazu. A tak sa uzatvára kruh neresti – klamem zo strachu pred stratou dobrého zamestnania, pamäť si však zapamätá, že som vlastne hrdinsky ochraňoval svoju rodinu, z čoho vyvodím všeobecné pravidlo, že klamať je vlastne niekedy dobré, a pri najbližšej príležitosti zaklamem ešte rýchlejšie a spokojnejšie. Moja schopnosť rozumne sa rozhodovať sa zmenšuje, a tým aj schopnosť byť spravodlivý. Všetky cnosti sú bytostne prepojené a pamäť, ktorá si pamätá veci tak, ako sa naozaj stali, je dôležitou súčasťou cnostného života.

         Rozumnosť predpokladá ďalšiu intelektuálnu cnosť – cnosť porozumenia prvým princípom. Existujú princípy, ktoré nemôžeme nevedieť. Sú vpísané do štruktúry nášho bytia, niekto by povedal „do srdca“. Každý vie, že napríklad ľudský život, priateľstvo, poznanie sú dobrá, ktoré sa oplatí nasledovať. Ide o axiomatické prvé princípy, ktoré sa nedajú priamo dokázať, a predsa bez nich nie je možné žiadne rozumné rozhodovanie. V aristotelovsko-tomistickej tradícii ide o prvé princípy prirodzeného zákona. Rozumný človek tieto princípy vidí jasne a vie ich aplikovať do konkrétnych situácií.

         Nerozumní ľudia sa ich snažia popierať alebo ich zle aplikujú v konkrétnej situácii. Ťažké je poprieť, že úmyselné zabitie nevinného človeka je vždy zlé (hoci nájdu sa sofistikovaní morálni filozofi, ktorí sa snažia poprieť aj to), a preto stačí zredukovať realitu ľudského života tak, že jeho začiatočnú embryonálnu fázu nenazveme ľudským životom – alebo aspoň ľudskou osobou – a prídeme k záveru, že je morálne v poriadku tu a teraz zabiť toto embryo.

         Ako sa dá rásť v rozumnosti? Určite nám môže pomôcť, keď sa zamyslíme nad správaním iných – predmety ako história alebo morálna filozofia môžu byť obzvlášť nápomocné. Pomôžu nám aj príklady životov cnostných ľudí, ktoré sa môžeme snažiť napodobňovať. Ale najdôležitejšia činnosť, ktorú potrebujeme zakomponovať do našich životov, je sebareflexia – každodenný pohľad späť na vlastné rozhodnutia a skutky: čo mnou dnes hýbalo a prečo; ako som sa rozhodoval a prečo? Takým spôsobom môžeme očisťovať svoju pamäť, prehlbovať schopnosť vnímať realitu takú, aká je, jasnosť vnímania prvých princípov a dôslednosť v ich aplikácii na konkrétnu situáciu.