Prirodzenosť

Možno to vyznie ako fráza, že žijeme v umelom svete, a preto strácame chápanie toho, čo je prirodzené. A možno na tom ani veľmi nezáleží, veď prirodzenosťou človeka je vraj tvoriť umelé veci. Na druhej strane môže neznalosť prirodzenosti predstavovať problém, ak má prirodzené a prirodzenosť predstavovať kritérium pre to, ako sa máme správať. Asi všetci rozumieme, že je zdravšie a lepšie používať prírodné potraviny a kozmetiku než umelé. No naozaj je napríklad vírus pochádzajúci z prírody lepší než umelý kĺb?

       V bežnom živote máme sklon chápať prirodzenosť práve cez takéto opaky. Týmto spôsobom chápal prirodzenosť už v 18. storočí skeptický filozof David Hume v diele Rozprava o ľudskej prirodzenosti. Podľa Huma má slovo prirodzenosť niekoľko významov. Prirodzené môže byť opakom zázraku alebo nadprirodzeného, opakom neobvyklého či opakom umelého. Je to celkom jasné, no na druhej strane je aj otázne, či je takéto vymedzenie prirodzeného a prirodzenosti primerané.

       Ostré rozlišovanie či vzájomné vylučovanie medzi prirodzeným a nadprirodzeným môžeme občas vidieť napríklad pri pripúšťaní biblických morálnych noriem vo verejnej diskusii. Keď sa nejaký príkaz či zákaz nachádza v Biblii, občas sa povie, že ide o čisto náboženský príkaz, a preto nesmie byť súčasťou zákonov sekulárneho štátu, ktorý nie je viazaný na žiadne náboženstvo. V Biblii sa však nachádzajú aj príkazy ako „Nezabiješ“ či „Nepokradneš“, ktoré by asi nikto nenazval čisto náboženskými a nevhodnými pre sekulárny štát. Zdá sa teda, že prirodzené a nadprirodzené sa ostro nevylučujú. Teológia skôr hovorí, že prirodzené je predpokladom nadprirodzeného alebo že nadprirodzené stavia na prirodzenom. Preto viera obsahuje jedno i druhé. A hoci v sekulárnom štáte nemôže byť nejaký príkaz povýšený na zákon iba preto, že je v Biblii, zároveň ho to ani automaticky nediskvalifikuje.

          Ako však toto prirodzené chápať? Aristoteles definuje prirodzené ako to, čo má v sebe počiatok alebo príčinu pohybu. Prirodzenosť by potom bola to, čo danú živú vec (nielen človeka, ale i živočícha či dokonca rastlinu) smeruje k určitému pre ňu typickému správaniu či konaniu.

          Tu sa hneď vynára pochybnosť: je každé vnútorné pudenie prirodzenosťou, ktorá je správna a morálne dobrá? Človeka to predsa ťahá nielen k ušľachtilým činom, ale aj (a možno aj oveľa viac) k rôznym väčším či menším podvodom a podfukom, k lajdáctvu, k zabíjaniu času a podobne, aby som spomenul len tie najľahšie. Ako teda môže byť vnútorné pudenie prirodzenosťou, ktorá by bola kritériom správnosti nášho správania?

           Dôležité je tu potom asi nezabúdať na to, čo sme zatiaľ iba letmo naznačili: že naše pudy a popudy sú dobré i zlé. Vlastne aj tie zlé idú za určitým dobrom, no pritom ignorujú iné, väčšinou väčšie a dôležitejšie dobrá. Prirodzenosť v plnom zmysle slova by potom bola súhrnom všetkých týchto pudov a popudov, no nielen ich mechanickým súhrnom, ale aj zosúladením do harmonického celku. Samozrejme, to nevyhnutne znamená, že občas je treba niektorý pud či popud nenaplniť či potlačiť, ak by bránil naplneniu nejakého vyššieho či dôležitejšieho dobra či dobru celého človeka.

           Toto zosúladenie vnútorných pudov a hnutí u človeka je úlohou rozumu, a preto sa aj slovo prirodzenosť – najmä u ľudí – občas chápe ako pohnútka či požiadavka rozumu. Samozrejme, ide o požiadavku rozumu, ktorý pozná hodnotu všetkého, čo vstupuje do nášho rozhodovania, a preto sa dokáže rozhodnúť správne. Tu však otvárame tému cnosti rozumnosti, ktorá si zaslúži samostatnú úvahu.

            Tá naša o prirodzenosti sa končí chápaním prirodzenosti ako zdroja našich žiadostí, ktoré ak majú byť morálnym kritériom, musia byť vo vzájomnom súlade. Takáto prirodzenosť je základom pre prijatie nadprirodzena. A občas si pre naplnenie svojich cieľov, túžob a potrieb musí vypomôcť aj niečím umelým.

Matúš Sitár

Matúš Sitár

Na strednej škole podľahol reklamnému sloganu „poďte rozumom reflektovať pravdy viery“ a išiel študovať kresťanskú filozofiu. Diplomovku (neod)písal o semiotike a dizertačnú prácu o vzťahu filozofie a teológie u Jána Dunsa Scota.

Vždy ho zaujímalo myslenie Sokrata, Platóna a Aristotela a na vysokej škole sa zaľúbil aj do (nielen klasických) jazykov a po sprvu komplikovanom vzťahu aj do Starého zákona. Už desať rokov prekladá Akvinského zbierku komentárov cirkevných otcov k evanjeliám. V Kolégiu Antona Neuwirtha učí teológiu.

Ilustračná fotografia: Michelangelo – Stvorenie Adama

Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.

Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.