Ústava

To su ústavné otázky, o ktorých vedú ústavní právnici vášnivé diskusie predtým a často aj potom ako rozhodne Ústavný súd. Bežný aj vzdelaný človek často vníma tieto diskusie ako príliš abstraktné, technické a dosť vzdialené od jeho života. A predsa sa v pojme „ústava“ skrýva takmer všetko, čo sa od čias Platóna urobilo, povedalo a napísalo o tom, ako majú ľudia spolu žiť. Ústava v najplnšom slova zmysle nie je iba dokument prijatý ústavodarným zborom, ale vyjadrenie, písané aj nepísané, nášho spôsobu života v spoločnosti.

Prijatím dokumentu s názvom „ústava“ sa nezačína ani nekončí diskusia o ústave danej spoločnosti. Totiž už samotný fakt, že nejaký dokument, ktorý nazveme „ústavou“, budeme považovať za najzaväzujúcejší dokument v danom spoločenstve, stojí na hlbšej ústave – zdieľanom presvedčení, že toto je dobrý spôsob ako nastaviť pravidlá spoločného života v istom politickom spoločenstve. A taký dokument teda ani teoreticky nemôže zachytiť všetko, čo je dôležité pre dané spoločenstvo. A sú to práve tieto zdieľané písané aj nepísané, ale hlavne žité hodnoty, ktoré vytvárajú kontext pre interpretáciu aj „ústavného dokumentu“.

Aristoteles slávne rozdelil typy ústav do dvoch hlavných kategórií – dobré a zlé ústavy, kde rozdeľujúcim kritériom je to, či daná vláda sleduje svoje vlastné dobro alebo spoločné dobro všetkých. Perverziou najlepšej ústavy – monarchie, t. j. vlády jedného osvieteného vládcu, ktorý vládne v prospech všetkých – je tyrania, t. j. vláda jedného, ktorý vládne vo svoj prospech. Zaujímavé na tom je to, že na papieri môžu tieto ústavy vyzerať rovnako, ale v praxi je medzi nimi radikálny rozdiel.

Akú ústavu máme dnes my? Nestačí sa pozrieť do dokumentu s názvom „Ústava Slovenskej republiky“. A nestačí sa pozrieť ani na to, ako fungujú samotní vládcovia. Ak chceme našu ústavu zhodnotiť komplexne, potrebujeme sa pozrieť aj na to, ako žijú členovia tohto politického spoločenstva. Čo je pre nás dôležité, čomu veríme, prečo žijeme, ako chápeme samy seba a naše spolužitie?

Mnohí dnes považujú za samozrejmé, že ideál, o ktorý sa máme snažiť, je liberálna demokracia. Je otázne, čo presne si kto predstavuje pod tým ideálom, ale každý kto by spochybnil, že toto je ideál, by bol dnešnými elitami odsúdený ako extrémista. Toto odsúdenie je samozrejme predčasné a neoprávnené. Alternatívou k liberálnej demokracii totiž nemusí byť fašizmus, klerikalizmus či komunizmus, ale napríklad aj kresťanská demokracia. Nálepky však veľmi nepomáhajú. Väčší zmysel má rozprávať sa o konkrétnych aspektoch nášho spoločného života, ktoré chceme zmeniť a prečo.

Tvorba ústavy je neustály a nikdy nekončiaci sa proces v každom politickom spoločenstve. Vytváranie dobrej ústavy si vyžaduje, aby sa všetci členovia spoločenstva, či už sú alebo nie sú poverení vládnutím, usilovali o spravodlivosť, slobodu, subsidiaritu a spoločné dobro. Toto sú ideály, ku ktorým sa vždy budeme iba približovať a nikdy sa nám nepodarí ich úplne dosiahnuť, ale práve preto sú to ideály, o ktoré sa musí každá nová generácia nanovo usilovať. Akonáhle si niekto povie, že v tejto oblasti už je vyhraté a všetko vyriešené, začína prehrávať. Život v spoločenstve – a obzvlášť život v politickom spoločenstve – je každodenný zápas s ľudským slabosťami, nedokonalosťami, hriechom v prospech vytvárania takých podmienok, aby každý jeden člen spoločenstva mohol žiť život naplno.