V tom momente vás premkne ešte väčšia bázeň pred tým, čo ste práve mali možnosť prežiť. Prečo je to tak? Prečo nás vedomie skutočnosti vie pohltiť silnejšie? Myslím si, že je to preto, že krása je mocnejšia, keď je skutočná.

Vo filme Skrytý život od Terrenca Malicka (A Hidden Life, 2019) sa priam podkýnate o krásu, je totiž prítomná v každej jednej scéne. Ponárate sa do šumu horského vodopádu, cítite vôňu hliny, rukou pohládzate vlniace sa klasy na poli, zatiaľ čo vás hory objímajú svojou majestátnosťou. Hľadíte do detských očí a počujete ich smiech. Na tvári vás hladí vietor, keď na motorke pretínate horizont preplnený žiarou slnka. Filmový kritik Owen Gleiberman nazval film „katedrálou zmyslov”.

Krása, ktorú nám Malick v scénach prezentuje je skutočná, nič neprikrášľuje. Stačia však krásne a skutočné scény, dokonalá kamera a všetko podčiarkujúca filmová hudba pozostávajúca prevažne z klasickej hudby na to, aby sa film dotkol nášho srdca a premenil nás?

FIlm prezentuje skutočný príbeh Franza Jägerstättera, obyčajného rakúskeho farmára, ktorý je počas druhej svetovej vojny povolaný brániť svoju vlasť, no odmietne sľúbiť vernosť Hitlerovi, čo vtedy museli urobiť všetci povolaní civilisti. Odmieta sľubovať, odmieta bojovať. Je považovaný za vlastizradcu nielen tamojšou vládou, ale aj svojimi susedmi v rodnej dedine, či niektorými rodinnými príslušníkmi. Príbeh je aj príbehom jeho ženy Fani a ich troch malých detí. Oni zažívajú odcudzenie rodákov a ťažkosti života rodiny bez otca.

Máme sa postaviť zlu, aj keď naše konanie skoro nikto nikdy neuvidí a nepochopí? Aj keď je to len v skrytosti nášho bežného obyčajného života? Nie je hlúpe kvôli jednému sľubu zomrieť a nechať napospas ťažkému životu svoju rodinu, svoje deti?

Franz vydáva svedectvo v skrytosti, podobne ako Sokrates či Silvester Krčméry. Vo filme hovorí „Nemôžem robiť to, čo verím, že je zlé”.

Krása tohto príbehu (a filmu) podľa mňa spočíva v skutočnom hľadaní pravdy oboch hlavných postáv – Franza a Fani. V ich skutočnom strachu, v ich skutočných obavách. No nielen to! Ich krása charakteru a cností, ktoré žili, prežiaruje vlákna filmu ako šedé vlasy prežiarujú hlavy starších, keď na nich zasvieti slnko. Ich príbeh je pre mňa svedectvom toho, aké je dôležité vedieť, že v kľúčových momentoch rozhodovania nie ste sami. Ak máte vedomie, že existuje aspoň jeden človek na zemi, ktorí vás miluje a podporuje, aj keď tým stráca všetko. Tým bola Fani pre Franza.

Jeden by si povedal, že človek obklopený takou prírodnou nádherou, v akej žili títo manželia, nemôže konať inak, iba cnostne. No oni boli v menšine. Celý vtedajší svet, či už na dedine alebo v meste, bol ponorený do „života v klamstve”, do pseudoživota, ako by ho nazval Václav Havel o pár rokov neskôr v inom zvrátenom režime. Podľa Havla je najväčšou mocou týchto „bezmocných” práve opak, a to „život v pravde”, aj keď iba v skrytosti. Lebo na skutočnú, pravdivú Krásu nestačí len hľadieť, treba ju aj naozaj vidieť a konať podľa nej.

Keď sme tento skoro trojhodinový film s priateľmi dopozerali, nepokračovali sme v búrlivej diskusii o filme, ako to zvyčajne robíme. Ostali sme v tichu a v tichu sme si zapriali dobrú noc. Nebolo potrebné už nič viac povedať.

Franz Jägerstätter bol 26. októbra 2007 blahorečený za prítomnosti jeho detí a vtedy ešte žijúcej manželky Fani.