Pokrok

Myšlienka postupného zhoršovania bola veľmi populárna a zažívala rozličné variácie. Podľa nej Platón modeloval neustále zhoršovanie sa politických režimov v dialógu Štát:  – od aristokracie cez timokraciu, oligarchiu, demokraciu až po tyraniu. Jednotlivé prvky tejto schémy však neboli inšpirované chronologicky idúcimi udalosťami. Pri timokracii Platón opísal stav vtedajšej Sparty po Peloponézskej vojne, kým vzorom tyrana mu bol aténsky politik Peisistratos, ktorý žil vyše sto rokov pred Platónom.

Aby to však nebolo až také depresívne, že svet smeruje od desiatich k piatim, časom sa vytvorilo presvedčenie, že po mnohých tisícročiach sa koleso dejín otočí dokola a zlatý vek sa znovu vráti. Takýto návrat zlatého veku ohlasoval Vergilius vo svojej dobe, keď sa za Augustovej vlády po storočnej občianskej vojne opäť vrátil do Ríma mier. Zaujímavé pritom je, že aj obdobie Vergíliovej tvorby sa považuje za zlatý vek rímskej literatúry a po Augustovej smrti prišiel vek strieborný. Koleso dejín sa neúprosne otáčalo ďalej.

Myšlienku zlatého veku nachádzame tiež v Biblii. V knihe proroka Daniela (podľa niektorých biblistov napísanej v 2. stor. pr. Kristom) nachádzame Nabuchodonozorov sen o soche, ktorá má zlatú hlavu, striebornú hruď až hlinené nohy a predstavuje stále slabšie kráľovstvá. Oproti pohanským mýtom je však na konci rozprávania kráľovstvo, „ktoré sa nikdy nerozpadne […]; rozdrúzga a zruší všetky tie kráľovstvá, ono však bude trvať naveky“ (Dan 2, 44; porov. aj Dan 7, 17 – 18.27).

Myšlienka nového ako lepšieho sa naplno rozvinula v Novom zákone, kde sa všetko dovtedajšie považovalo za prípravu, predobraz, nedokonalý tieň či predpoveď vtedajších udalostí. Zároveň dejiny smerovali k slávnemu zavŕšeniu na konci čias. Preto aj keď neskôr obyvatelia Západorímskej ríše považovali udalosti po dobytí Ríma Vandalmi za koniec sveta, ako ho poznali, podľa svätého Augustína pohroma postihla iba pozemské mesto, kým Božie mesto smeruje k svojmu slávnemu koncu.

Myšlienka pokroku aj na tejto zemi sa objavuje v 18. storočí v dielach osvietencov. Po storočí náboženských vojen mal prísť konečne nový a lepší vek rozumu. 19. storočie prinieslo historické schémy postupného zlepšovania všetkého až po koniec dejín. Podľa nemeckého filozofa Hegela koniec a vrchol dejín stelesňoval Pruský štát, ktorého bol tento filozof občanom. Podľa Heglovho žiaka Marxa je koniec dejín v budúcnosti, v komunizme (výrazne inšpirovanom Platónovým Štátom) a beztriednej spoločnosti. Z teológie dejín sa stala filozofia dejín.

V Spojených štátoch zasa myšlienku pokroku už pred vyše 100 rokmi presadzovalo progresívne hnutie. Jeho charakteristickou agendou bolo zlepšovanie podmienok pracujúcich a zákaz detskej práce, ale aj kontroverznejšie opatrenia ako eugenická sterilizácia, obmedzovanie volebného práva či prohibícia. 

Asi typický pre progresivizmus všetkých čias je ideál vlády technokratických odborníkov, bez ohľadu na vôľu prostého ľudu, a občas aj proti nej. Tak je vzťah progresivizmu k demokracii ambivalentný. Snaží sa skôr o „liberálnu demokraciu“, v ktorej sa zdôrazňujú a presadzujú práva a názory menšiny, často nielen znevýhodnenej, ale aj vzdelanej, bohatej a vplyvnej, podľa kritikov niekedy aj nad práva a názory väčšiny. Preto sa z progresívneho prostredia občas ozývajú hlasy, že by sa malo obmedziť volebné právo. Alebo sa požaduje odstránenie Boha a náboženstva z verejného priestoru a financovania, aby sa necítila urazená ateistická menšina.

Otázka však znie: je spoločenský a morálny pokrok vôbec možný? Zosnulý pápež Benedikt XVI. ešte ako kardinál často opakoval, že vo vedecko-technickej oblasti je pokrok nespochybniteľný, ale v morálnej si ho musí každá generácia vybojovať nanovo. Pravda, dnes už málokto pochybuje, že otroctvo či rasizmus sú zlé, a tak sme sa možno ako spoločnosť predsa len niekam posunuli. Udalosti spred necelých sto rokov nás však nabádajú k opatrnosti. Súčasný zápas o ľudské práva je urputný a neúprosný. Uvidíme, kto z neho vyjde ako víťaz a kto ako porazený a či to bude pre ľudstvo krok vpred alebo vzad.