Jezuita Pavol Solčány: V Kolégiu prežívam najkrajšie kňazské roky

JÁN BARČIAK

Cíti sa ako človek, ktorý okopáva záhradu a príde domov unavený, ale zároveň má radosť z práce, ktorú urobil. Aj vo svojich 76 rokoch jezuita Pavol Solčány slúži omše, spovedá a duchovne vedie študentov vysokoškolského programu Kolégia Antona Neuwirtha, a navyše káže deťom z Citadely. Páterko – ako ho familiárne volajú študenti – v rozhovore opisuje nielen svoju službu, ale hovorí aj o celoživotnej vášni k šachu a organovej hudbe.

Ako sa cítite po rokoch služby pre Kolégium? Vítate u seba študentov, robíte duchovného sprievodcu… Čo vám to dáva?

Za 52 rokov, čo som kňazom, som mal viaceré pekné obdobia. Ale tuná prežívam svoj kňazský život najkrajšie. Mám okolo seba veľa inteligentných a dobrých ľudí, navyše aj pekne zbožných. Je radosť s nimi pracovať. Ja tu pri nich mladnem.

Všetci sú totiž dobrí. Každý má svoju povahu a ani ja nemusím každému vyhovovať, ale s nikým nemám napäté vzťahy – so všetkými som si blízky. Väčšinu študentov aj spovedám alebo ku mne chodia na rozhovory. Som teda veľmi vďačný Pánu Bohu, že ma sem poslal.

Komu vďačíte za to, že dôchodok trávite v Kolégiu?

To, že som tu, vôbec nebol zámer Spoločnosti Ježišovej. Na predchádzajúcom pôsobisku som býval občas chorľavý a mal som už 70 rokov. Páter provinciál s pátrom Emilom Vánim (predstaveným ivanského jezuitského seniorátu, pozn. red.) si povedali – preložíme Palka, aby o neho bolo postarané.

Na akom mieste ste vtedy pôsobili?

Bol som v Bukovej – skoro 20 rokov. Predtým som dlhé roky bol v Obyciach, celkovo som pôsobil na ôsmich miestach.

Ako ste sa dozvedeli, že vás preložili do Ivanky?

Poviem to žartovne.

Páter Emil mi volal: „Palko, sedíš?“ Odpovedal som: „Stojím.“

Oznámil mi: „Palko – sadni si! Prekladáme ťa!“

Vravel som: „Ale čo, a kam?“ „No kam – do Ivanky! Tu sa o teba postaráme,“ povedal páter.

„Páter Emil, ale ja mám problém,“ zapochyboval som. „A aký?“ spýtal sa.

„Páter Emil, ja mám dva organy.“ Bolo ticho. Potom mi povedal: „Palko – dones!“

Nechcel som sa dať presvedčiť, vravel som: „Ale ja mám aj veľa iných vecí – musel by som najskôr niečo darovať a rozdať.“

Ani páter Emil sa nedal: „Palko, dáme ti dve izby!“ (Smiech.)

Keď po mojom príchode videl, že som ešte schopný prijímať návštevy, dal mi jednu izbu na bývanie a druhú na prijímanie návštev. Ešte stále som nevedel, že tu bude miesto na šach a organ.

Slúžili ste študentom Kolégia hneď po príchode?

Vtedy k nim ešte chodil Jožko Fekete. Ja som sa s niektorými študentmi stretával – najmä s tými, ktorí hrali šach. Potom Jožko odišiel do Viedne a pán rektor sa rozprával s predstavenými. Dali mi povolenie, že môžem medzi študentov Kolégia chodiť, a ak budem vládať, môžem robiť to, čo robil Jožko.

Na začiatku mojej služby som niektorých ľudí požiadal, aby sa za mňa modlili. A týchto ľudí prosím, aby sa modlili aj za študentov, na ktorých vidím, že potrebujú pomoc – napríklad majú zábranu ísť na svätú spoveď.

Svätá omša počas otváracieho ceremoniálu ak. roka 2023/2024

Zmestili ste sa teda do Ivanky aj s vašimi záľubami – najmä digitálnymi organmi?

Keď som sem prišiel, páter Emil mi vravel, že som rehoľník, a preto by som nemal kupovať toľké organy. Ja som mu vtedy povedal, že som do toho tak zabehnutý, že neviem, či sa mi podarí toho zbaviť. Dostal som odpoveď: „Palko, snaž sa!“

Za ten čas, čo som tu, sme ešte kúpili tri organy. (Smiech.)

Bola to veľmi výhodná kúpa. Za 10-tisíc eur som kúpil dva organy, z ktorých každý stojí 10-tisíc eur. Nedávno bol na jednom z nich už druhý organový koncert.

Máte teda od predstavených výnimku na takéto nákupy?

Postupne mi štyria provinciáli dovoľovali, že peniaze ušetrené alebo darované na organovú hudbu nemusím hlásiť predstaveným, ale podľa svojho svedomia ich môžem použiť.

Keď sme teda chodievali na kňazské rekolekcie, sledoval som, v ktorej farnosti majú pokazený alebo rozladený organ, a ponúkol som svoju pomoc. Takto som sa doteraz podieľal na kúpe dvadsiatich šiestich digitálnych organov.

Táto záľuba je spojená s veľkými požehnaniami – kupoval som napríklad organ v hodnote vyše 18-tisíc eur a výrobca mi ho predal za pätnásť. Je to trojmanuálový digitálny organ, má šesťdesiatpäť registrov.

Neskôr sa mi ozvali známi z nitrianskeho konzervatória, že chcú kúpiť organ, no nemajú naň peniaze – tak som im tento predal na splátky za 10-tisíc. Aj dnes sa na ňom stále učia študenti a mne tie peniaze vôbec nechýbajú.

Aký najdrahší organ sa vám podarilo získať?

Do našej komunitnej kaplnky tu v Ivanke som kupoval organ za 33-tisíc. Je to špička – aj zvukovo, aj na pohľad. Oni mi ho predali za 27-tisíc. Pri dnešných cenách by nový stál 42-tisíc.

Tento holandský výrobca mi vravel, že som taký nepísaný díler digitálnych organov. Dokonca mi sľúbili, že kým budem žiť, tak organy, pri ktorých sa spomína moje meno, budú opravovať zadarmo. Všetci sa teda za mňa modlia, aby som ešte žil – a to je veľká výhoda. (Smiech.)

Výhodou je, samozrejme, aj byť v nebi, ale to už podľa toho, ako Pán Boh dá.

Okrem organov máte aj ďalšiu veľkú záľubu – šach. Ktorá je vám bližšia?

Šach. Venujem sa mu od piatej triedy. Hrať ma naučil spolužiak Lojzko Rakús, ktorý sa neskôr stal ministrom zdravotníctva. Odvtedy ma to chytilo.

Prvú šachovnicu som si sám nakreslil, namiesto figúrok som mal gombíky, na ktoré som nalepil leukoplast a napísal V ako veža, K ako kráľ…

Neskôr som si nasporil 23 korún a kúpil si prvý magnetický šach, na ktorom som začal hrávať. Pokračovalo to tak, že dnes mám zbierku šachových počítačov od najstarších až po najmodernejšie. Je ich sedem a mal by som ich viac, keby som niektoré nepredal.

Načo ich toľko máte?

Ľudia, ktorých zaujíma, ako sa šachové počítače vyvíjali, sa na ne môžu prísť pozrieť. Väčšinou sú to dobrí šachisti. Keď sem niekoho takého dostanem, najskôr mu ukážem počítače, no potom sa prejaví to, že som kňaz. (Úsmev.)

Neostáva to iba pri šachu. Niekto ešte nemá pokrstené dieťa, a tak mu poradím, čo by sa dalo podniknúť. Neskôr príde znova a na tretiu návštevu zavolá aj manželku… Takto sa dokážem skamarátiť aj s veľmi zdatnými medzinárodnými majstrami šachistami.

Zbierka šachových počítačov teda nerobí dobre len mne. Keď je mi ťažšie, pomodlím sa, zahrám si partiu a po trištvrtehodine sa dokážem pozrieť na problém z nadhľadu. Krásny vzťah mám aj so študentmi, ktorí ku mne chodia hrávať a relaxujeme spolu. Navyše mám po každej partii vo zvyku sa s hosťami chvíľku modliť.

Je to teda z vašej strany snaha o evanjelizáciu?

Áno – aj šach, aj organ.

Na začiatku kňazského pôsobenia som totiž hľadal spôsob, ako dostať na faru ďalšie skupiny ľudí. Skúšal som najskôr gitaru – tú mi však zakázali, lebo za socializmu za takéto aktivity s mládežou udávali kňazov. Počas pôsobenia v Piešťanoch mi biskup Gábriš povedal, že môžem spovedať, pochovávať, pekne kázať – ale gitare mám dať pokoj.

Neskôr som v inej farnosti natrafil na mladého človeka, ktorý vedel pekne hrať na organ. Kúpil som si teda prvý digitálny nástroj a začal pozývať ľudí, aby na ňom hrali.

Počas môjho pôsobenia vo farnostiach vedelo 25 ľudí hrať na organ. Mnohých som naučil hrať ľavou rukou akordy a pravou melódiu – keď chýbal skúsený organista, ktokoľvek z nich vedel zahrať omšu. Viem, že ešte dnes dve panie z tejto skupiny hrávajú.

Vašu záľubu v šachu a organoch spája svätý Jozef…

…áno, je to môj pokladník. (Úsmev.)

O čo všetko ste už prosili? Aký máte k tomuto svätému vzťah?

Mám viacero svätých, ku ktorým sa modlím. Keď mám osobné ťažkosti a lezie na mňa depka, tak sa modlím k Panne Márii. Veľmi si vážim aj svojho patróna sv. Pavla. Vo veľkej úcte mám aj Benedikta XVI., ktorý ešte nebol svätorečený, ale z môjho pohľadu je úžasný.

K sv. Jozefovi ako patrónovi Cirkvi som sa začal modliť ešte pred rokmi. Potreboval som peniaze na opravu kostolov vo farnostiach, kde som pôsobil. Menili sme krov na veži a medenú strechu, robili sme kúrenie, kupovali sme nový zvon, lebo starý praskol, a veľa ďalších vecí.

A nikdy sme si nič nepožičali – ani od obce, ani z biskupského úradu, ani z banky. Farníci mi hovorili – pán farár, vy sa chodievajte modliť, aby nikto z nás nemal úraz, a vymodlite nám voľačo. O niektorých „sponzoroch“ som ani nevedel.

Raz robotníci sami kúpili fľašu slivovice, aby ju dali šoférovi, ktorý nám doviezol palety na výrobu lešenia. Ten šofér nechcel vziať peniaze – vraj aby mal schodík do neba za pomoc na kostole. Takéto veci som ani nemohol zaviesť do účtovníctva. (Úsmev).

Hovorili ste, že študenti Kolégia k vám chodia hrávať šach. Láka ich aj hra na organe?

Každý rok sú študenti iní. Tento rok asi polovica komunity hrá na nejaký hudobný nástroj. Máme tu klaviristku, minimálne dve expertky na gitaru, ďalší hrajú na zobcovú aj priečnu flautu. V kaštieli počuť aj klarinet a saxofón. Nemajú toľko času cvičiť spolu, no radi hrávajú nové mládežnícke piesne. Spievajú dvojhlasne a možno sa naučia aj trojhlas. (Smiech.)

Bol by som veľmi rád, keby sa mladí ľudia učili spievať aj piesne z Jednotného katolíckeho spevníka. Je hriech nevedieť zaspievať Ježišu, Kráľu alebo Ajhľa, skvie sa či Ó, Mária, Prímluvnica naša, alebo Tichú noc.

páter Pavol počas prechádzky v kaštieľnej záhrade v rozhovore s deťmi z Citadely

V Kolégiu podľa vlastných slov mladnete. Nie je pre vás však náročné byť stále k dispozícii?

Je to náročné. Párkrát som si k osobným poznámkam dopísal veľkými písmenami – spomaliť. Už sem nepozývam toľko ľudí z Bratislavy, ťažiskom mojej práce sú študenti Kolégia. Kedysi ku mne chodievali veriaci z Ivanky aj Bratislavy, ale dnes by toho bolo už veľa.

Ani šachistov nepozývam toľko, čo predtým. Bavilo by ma to, ale čas pritom utečie veľmi rýchlo a ja sa už musím uskromniť a ďakovať Pánu Bohu za to, čo ešte môžem. Chodievam teda na prechádzky a radujem sa z toho, čo ešte zvládnem.

Raz som veľmi zoslabol a cítil som, že musím spomaliť. Aj študenti, ktorí chodili za mnou, videli, že som bol slabý. Študentka medicíny mi dokonca povedala – páter, ja by som vám to dala aj úradne s pečiatkou, aby ste spomalili.

A poslúchli ste?

Začas. (Úsmev.)

Horšie a lepšie obdobia sa u mňa striedajú. Teraz sa cítim veľmi dobre, ale musím na seba dávať pozor. Roky neoklameš.

Je to však pekná únava. Ako keď ľudia okopávajú záhradu, prídu domov a sú unavení, ale majú radosť, že to spravili. Alebo mamina doma navarí, za pár minút sa to zje, ale ona je šťastná, že rodina bola pospolu.

Aj študentom som pri svätých omšiach viackrát povedal, že možno ani nevedia, koľko mi toho dávajú. Každý večer sa modlím za jednotlivcov, o ktorých viem, že potrebujú ešte viac pomoci ako ja – zvlášť keď je niekto chorý, má finančné problémy alebo je po rozchode. Som unavený, ale šťastný.

Vidíte teda, že vaše poslanie v Kolégiu má zmysel?

Áno. Je naozaj Božie riadenie, že som sa sem dostal. Mohol som totiž skončiť u nejakej rodiny alebo v zariadení, kde by sa o mňa starali.

Narodil som sa ako veľmi slabý. Maminka mi vtedy vymodlila dve veci – aby som sa stal kňazom a k tomu aj jezuitom. To, že som dnes tu, je úžasné pre moju psychiku, lebo viem, že sa nemusím starať o to, čo bude, ale môžem ešte slúžiť.

Na odpočinok sa teda nechystáte?

Páter Emil mi povedal, že síce je roboty dosť, ale keď budem odpočívať, nikto mi to nebude vyčítať. Bol som už päťkrát operovaný a zaopatrený, ale Pán Ježiš povedal – polepšiť a uvidíme!

Pred rokom som tak ochorel, že som si myslel, že apoštolovať budem len obetovaním choroby. Sestrička, ktorá mi raz doniesla obed, mi vravela: „Keď sa pomodlíte a obetujete svoju chorobu za tých študentov, môže to byť viac ako keď ste medzi nimi.“

Ohromná myšlienka! Ja som to vedel, ale keď mi to povedala aj ona, ešte silnejšie som si uvedomil, že študentom Kolégia môžem pomáhať aj v takej situácii. Len Pán Boh vie, ako to zúročí.

Chceli by ste podporovateľom Kolégia odkázať, o čo majú prosiť počas tohtoročných Vianoc?

Sebe aj im by som chcel zaželať, že aj keď niečo v živote prekotíme, nikdy by sme sa nemali báť ísť k Pánovi Ježišovi a na svätú spoveď. Sme slabí ľudia – aj keby sme spravili neviemčo zlé, nikdy si nemyslime, že Pán Ježiš by nám nepomohol a neodpustil.

Želám si teda, aby sme sa nebáli svätej spovede.

Fotografie v texte: Ján Barčiak, archív Kolégia Antona Neuwirtha

Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.

Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.