Forma

RÓBERT TOTH

Predstavme si dieťa, ktoré sedí v pieskovisku a hrá sa. Zaborí ruky do piesku, spýta sa nás, čo je to, a my intuitívne odpovieme, že piesok. Keď však potom pomocou formičiek vytvaruje z piesku veže a múry a znovu nám položí tú istú otázku, odpovieme už, že je to hrad. Zastavme sa na chvíľu a pouvažujme: čo sa to vlastne stalo, že sme odrazu svoju odpoveď zmenili?

       Keď sa nad tým zamyslíme, naša prvá odpoveď sa od druhej v niečom podstatnom líši. Pieskový hrad – to je niečo, čo si v mysli viem predstaviť. Bude mať konkrétny tvar, múry, nejaké veže. No keď sa budeme snažiť predstaviť si „piesok ako taký“, nepodarí sa nám to. V mysli sa nám objaví pieskovisko, prípadne presýpacie hodiny alebo dokonca už spomínaný pieskový hrad. Predstavíme si niečo, čo je z piesku – no piesok samotný to nebude. Hoci pritom budeme vedieť, že nám ide o ten piesok, z ktorého nejaká vec je, v mysli sa nám predsa objaví práve ona: tá vec z piesku.

     Prečo je to tak? A čo nám bráni v tom, aby sme si predstavili piesok samotný? Touto otázkou sa zaoberal už Aristoteles, ktorý si ako prvý všimol, že všetko to, čo okolo nás existuje, vnímame a aj nazývame dvoma veľmi odlišnými spôsobmi. Na jednej strane sú tu „veci“, ktoré si dokážeme predstaviť, pretože sú konkrétne a majú svoj tvar a mnohé iné charakteristiky. No a okrem nich dávame mená aj „materiálom“, ktoré sú beztvaré, do veľkej miery neurčité, a vieme si ich predstaviť práve iba pomocou vecí, ktoré z týchto materiálov sú.

    Aristotelovo riešenie preto spočívalo v definovaní dvoch vzájomne sa dopĺňajúcich pojmov matérie a formy. O matérii sme si už nedávno hovorili. Definovali sme ju jednoducho ako „to, z čoho je nejaká vec urobená“, a formy sme vtedy iba krátko spomenuli ako príčiny toho, že sa matéria mení. Najjednoduchšie a najvšeobecnejšie povedané, forma je „to, čo nejaká vec je“. Tým však nemyslíme iba jej „názov“, napríklad stôl, ale aj všetky jeho vlastnosti: jeho konkrétne rozmery, tvar, farbu, textúru či vôňu. Drevo, ktoré pred sebou vidíme, je teda stolom, pretože táto matéria dreva prácou stolára prijala formu stola, je štvorcový vďaka matematickej forme štvorca, podľa ktorej bol vyrezaný, a tmavohnedý preto, že nanášaním štetca získal formu tejto farby.

      Pôsobením foriem sa veci stávajú určitými: získavajú svoje meno a svoje vlastnosti. Každá forma formuje (latinsky informare) matériu, ktorá tak získava určitú charakteristiku. Forma je to, čo nám umožňuje veci okolo nás pomenovať a niečo o nich tvrdiť alebo popierať. Povedať, že toto drevo predo mnou nie je stolička, ale stôl, v skutočnosti znamená tvrdiť, že táto matéria má formu stola, a naopak jej chýba forma stoličky.

      Je však takýto koncept na niečo dobrý v dnešnej dobe, keď už vlastnosti a charakteristiky určitej veci dokážeme pomocou vedy vysvetliť tak, že sa pozrieme na usporiadanie jednotlivých chemických látok v nej? Opäť sme pri podobnej dileme, akej sme čelili už pri téme matérie, a aj tu sa zdá, že filozofický pojem formy je pre nás napriek úspechu prírodných vied predsa stále dôležitý. Ľudská myseľ je totiž fascinujúca v tom, že veci, ktoré cez zmysly vníma, neustále vyhodnocuje a snaží sa ich zaradiť a pomenovať. Automaticky si vytvára pojem toho, čo zmysly iba cítia, pretože kým zmysly pracujú s impulzmi prichádzajúcimi z okolia, myseľ dokáže uvažovať len pomocou svojich intelektuálnych pojmov. Myseľ tak ide takpovediac „ponad“ to, čo nám zmysly poskytujú, a vytvára niečo nové, vlastné.

   Dôkazom toho sú napríklad všetky matematické definície. Kto z nás kedy zmyslami vnímal dokonalý kruh? Nikto, a predsa si naše mysle zo stoviek nedokonalých, kruhom sa podobajúcich tvarov, vytvorili pojem kruhu, ktorý definujeme práve tak, že je bezchybne… no, kruhovitý :-). Ak by sme ostali na úrovni fyziky či chémie, získali by sme opisy kruhom podobných tvarov, no nikdy by sme sa nedostali ku kruhu. A podobne žiadne dve ľudské telá si nie sú také podobné, aby z nich fyzika či chémia dokázala vyvodiť, že ide o dvoch ľudí, ktorí sú v mnohom odlišní, no spája ich práve to, že na oboch môžeme ukázať a povedať: Hľa, človek!

Róbert Toth
Róbert Toth

Po skončení inžinierskeho štúdia informatiky na Vysokom učení technickom v Brne študoval v Kolégiu Antona Neuwirtha a na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity. Pokračoval magisterským štúdiom filozofie na University of St Andrews vo Veľkej Británii. Dokončuje doktorát na Trinity College Dublin v odbore filozofia. Vyučuje v Kolégiu Antona Neuwirtha.

Ilustračná fotografia: Shubham Dhage

Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.

Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.