Interpretácia

RÓBERT TOTH

Interpretácia textu má v západnej kultúre bohatú históriu. Kým dnes je hermeneutika samostatným vedným odborom zameraným na interpretáciu všetkých druhov textov, v predmoderných dobách bola rozvíjaná prakticky výlučne v rámci biblickej exegézy, ktorej cieľom bolo správne pochopenie Svätého Písma. Táto exkluzívna zameranosť má svoje opodstatnenie: ak je Biblia naozaj Božím slovom, čiže zapísaným Božím odkazom pre človeka, potom je jej správne pochopenie nielen otázkou života a smrti, ale predovšetkým spásy – a akákoľvek chyba v interpretácii tohto textu bude mať vždy obrovské následky.

Už Augustín vo svojom diele O kresťanskej náuke (De doctrina Christiana) rieši – vzhľadom k názvu diela celkom prekvapivo – najmä jazykový aspekt Svätého Písma: jazykové trópy a umelecké jazykové prostriedky, rôzne jazykové štýly a z nich vyplývajúce odlišné spôsoby interpretácie jednotlivých kníh. Augustín rozpracoval metodológiu interpretácie pri slovách a pasážach, ktoré sú nejasné (napríklad tým, že sú viacznačné či protichodné) a zdôrazňoval rozdiel medzi obrazným a doslovným čítaním textu.

Snahou biblickej exegézy bolo teda pochopiť, čo nám autor prostredníctvom kníh Písma odkazuje. Text bol chápaný (nielen, ale predovšetkým) ako médium, ktoré umožňuje prenos myšlienky od autora smerom k čitateľovi bez toho, že by sa títo dvaja museli stretnúť. V Kolégiu často hovoríme, že čítaním veľkých kníh západnej civilizácie sa dostávame do dialógu s najmúdrejšími ľuďmi, akí chodili po tejto zemi, hoci už nie sú medzi nami.

Moderná teória interpretácie však práve toto chápanie textu ako prostriedku komunikácie medzi autorom a čitateľom výrazne spochybnila. Podľa modernej hermeneutiky čítame text, nie autorove myšlienky, ktoré mal pri písaní v hlave. Interpretácia nemôže byť o úmysloch autora, pretože nech už boli akékoľvek, jediné, čo máme dostupné, je text samotný. Text buď hovorí alebo nehovorí to, čo autor zamýšľal – ale to nás nemusí a ani nesmie zaujímať, pretože autor tu nie je a text je pred nami. Interpretujeme teda text podľa toho, čo text samotný hovorí, a na autora nehľadíme. Ako trefne poznamenal Umberto Eco v jeho prednáške k interpretácii: „Text je tu a pôsobí sám.“ (Interpretácia a nadinterpretácia, s. 75).

Tu sme však zatiaľ iba na pol ceste k súčasnému stavu interpretácie. Po tom, čo sme sa úspešne zbavili čítania diela cez osobu či úmysly autora, sa totiž súčasná textová kritika nezastavila a povedala: text sám o sebe žiadny význam nemá – jediný, kto mu ho dáva, je čitateľ v procese jeho interpretácie. Je empirickým faktom, že každý čitateľ pochopí text trochu inak, čím vytvorí svoju vlastnú interpretáciu a dáva tak textu svoj vlastný význam. Z toho však vyplýva aj opačné pozorovanie, že interpretácia, ktorú nikto nevytvorí, jednoducho neexistuje. Doslova teda existujú iba tie významy textu, ktoré niekto vytvoril pri svojej interpretácii.

Neprekvapilo by, keby sa teraz čitateľovi zdalo, že takýto posun je už naozaj zvláštny. Ako však z toho von? Ak text nemá autora (resp. je autor pre účely interpretácie irelevantný), a ak zároveň platí, že jediným ďalším aktérom v procese je čitateľ, potom sa zdá záver modernej hermeneutiky nevyhnutný. „Smrť autora!“ – povedal v tejto súvislosti Roland Barthes (1968), ktorý tým však nemyslel iba to, že text máme čítať podľa významov, ktoré sám ukrýva, ale aj to, že predpokladať akýkoľvek význam textu už znamená, že v ňom ešte stále potajme hľadáme autora. Naopak, to čitateľ vytvára význam tým, že v texte nájde to, čo v ňom nájsť chce. Text je materiál, ktorý čaká na význam – podobne ako napadané lístie či oblaky na nebi, v ktorých síce môžeme vidieť obrysy zvierat či vecí, no je to v skutočnosti iba naša myseľ, ktorá ich vytvára. Interpretácia sama je tak nekonečným procesom, ktorý môže bujnieť od jednej interpretácie k druhej.

Proti tomuto sa bránil Umberto Eco vo svojich prednáškach tým, že sa snažil pomenovať jav nadinterpretácie, ktorý spočíva v tom, že niektoré interpretácie nie sú „ekonomické“ práve z pohľadu samotného textu – tvrdia viac, než je potrebné tvrdiť, aby text dával konzistentný význam.

Natíska sa tu však otázka, či nie je skutočným problémom modernej hermeneutiky skôr akási podinterpretácia, keď k textu pristupujeme, akoby bol nekonečne tvarovateľný podľa našich predstáv a akoby nemal žiadny význam rovnako, ako už spomínané napadané lístie. Faktom ostáva, že text je artefaktom – vedomým produktom človeka, ktorý mu istý význam vtlačil. Pristupovať k nemu ako k prírodnému úkazu, ktorý „čaká“ na svoj význam, je podobné, akoby sme sa rozhodli v konverzácii chápať každú vetu spoludiskutujúceho tak, ako sa nám práve hodí. Interpretácia naopak vyžaduje rešpekt a rozpoznanie toho, že vec predo mnou nie je nepopísaná tabula rasa, ale produkt ľudskej mysle, ktorému už bol význam udelený.

Róbert Toth
Róbert Toth

Po skončení inžinierskeho štúdia informatiky na Vysokom učení technickom v Brne študoval v Kolégiu Antona Neuwirtha a na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity. Pokračoval magisterským štúdiom filozofie na University of St Andrews vo Veľkej Británii. Neskôr získal doktorát na Trinity College Dublin v odbore filozofia. Vyučuje v Kolégiu Antona Neuwirtha.

Ilustračná fotografia: Debby Hudson Asvil

Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.

Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.