Jazyk
MATÚŠ SITÁR
O obrate či príklone k jazyku sa hovorí až vo filozofii 20. storočia. Jazyk však vždy ľudí fascinoval a podnecoval k najrôznejším úvahám.
Jednou z najstarších otázok je, ako vznikol jazyk či aký je najstarší jazyk. Už otec dejepisu Herodotos rozpráva príbeh o tom, ako egyptský faraón Psamtik chcel spoznať najstarší jazyk. Dal pastierom vychovať deti bez toho, aby počuli jediné ľudské slovo. Deti mali vyrastať v opustenej chyži a len im mali doviesť kozy, aby im dali mlieka. Po asi dvoch rokoch si pastier všimol, že ho deti prosia o jedlo slovom „bekos“. Oznámil to faraónovi, ktorý prišiel k záveru, že najstarší jazyk je frýdžtina, lebo slovom bekos Frýgovia nazývajú chlieb.
Tento kuriózny experiment si podľa stredovekého mnícha Salimbena zopakoval aj cisár Fridrich II. Akurát mal pre zapojené deti o dosť tragickejší koniec, lebo vraj zomreli. (V súčasnosti sa vedci tiež pokúšajú nájsť pôvodný jazyk, ale robia to o dosť humánnejším spôsobom. Skúmajú zákonitosti, podľa ktorých v jazykoch prebiehajú hláskové zmeny, a na základe nich skúmajú, či sú jazyky sveta príbuzné, a rekonštruujú pôvodné slová. Samozrejme, takéto rekonštrukcie sú len konštrukcie a hypotézy.)
S otázkou pôvodného jazyka súvisí aj otázka vhodnosti vyjadrenia. Sú slová obsahujúce hlásky i, l či m milučké, maličké a celkovo príjemné, kým hlásky ako d, h, r či z nás hrdúsia hrôzou, až nás pritom zrádnik chytá? Takýmito úvahami sa hravým spôsobom zaoberal aj Platón, až kým nepomenoval oveľa zaujímavejšiu vlastnosť jazyka, ktorú v tom čase v značnej miere využívali sofisti – jeho dvojznačnosť. Slová či vyjadrenia majú viac ako jeden význam, a preto je veľmi dôležité identifikovať, v akom význame sa práve dané slovo používa. Preto sa u Platóna venuje toľko pozornosti definíciám. Zároveň si pozornejší čitateľ všimne, že niekedy aj samotný Platón svoj argument či svoju úvahu posunie ďalej tým, že nebadane posunie význam slova, ktorým sa zaoberá.
Filozofická reflexia sofistického záujmu o jazyk sa tak uberala dvoma smermi. Na jednej strane bolo používanie jazyka na presviedčanie rozumu, ktoré dostalo názov logika. A presviedčanie využívajúce emócie dostalo názov rétorika.
Každopádne však otázka primeraného slovného vyjadrenia pojmu ustúpila pred otázkou správneho a adekvátneho uchopenia pojmu. Nomina sunt ad libitum, hovorilo sa ešte v stredoveku, mená či pomenovania týchto pojmov sú už potom ľubovoľné.
Ľubovoľnosť vzťahu medzi pojmom a jeho slovným vyjadrením postavil na úplne novú úroveň otec lingvistiky Ferdinand de Saussure. Ten si všimol, že ľubovoľné je aj to, aké a koľko pojmov slová označujú. Napríklad anglické slovo wood prekladáme ako drevo, ale občas aj ako les. Slová drevo a les nie sú v slovenčine zameniteľné, ale v angličtine si pri oboch vystačíme so slovom wood. To je podľa de Saussura arbitrárnosť jazyka – je arbitrárne, aký rozsah pojmu či koľko pojmov bude v ktorom jazyku konkrétne slovo označovať. V inom to môže byť úplne inak.
Tento objav upozornil na to, že jazyky so sebou nesú charakteristický spôsob myslenia, života či histórie. Často sa upozorňuje na to, že Eskimáci majú takmer sto výrazov pre rozličné druhy snehu a ľadu, ktoré my v miernejších pásmach nemáme dôvod pomenúvať. Alebo že občas je správne preložiť z angličtiny April ako máj, lebo apríl sa spája s liahnutím vtákov a je časom lásky podobne ako pre nás máj. Keď však každý jazyk predstavuje svet sám pre seba, vzniká otázka, či je vôbec možné preložiť z jazyka do jazyka všetky nuansy, a či skôr nemá pravdu talianska slovná hračka traduttore, traditore – prekladateľ je zradca, lebo akokoľvek sa snaží, vždy v niečom zrádza originál. Štúdium nového jazyka sa tak nevyhnutne spája so štúdiom nového kultúrneho sveta. A aj naopak, hranice môjho jazyka sú hranicami môjho sveta, ako napísal Wittgenstein.
Jazyk však neslúži len na označovanie sveta či vecí vo svete. Oveľa častejšie ho používame na interakcie medzi ľuďmi bez toho, aby sme mali akúkoľvek ambíciu popisovať realitu. Nielen na pracovných poradách, ale aj pri nahováraní si príslušníka opačného pohlavia či prezentácii volebného programu. Jazykom nielen popisujeme skutočnosť, ale aj prosíme, presviedčame, pýtame sa, uhýbame pred odpoveďou, rozhodujeme sa, utešujeme alebo porážame v diskusii. A Jára Cimrman by dodal, že občas sa len jednoducho vykecávame. Používaním jazyka v interakciách medzi ľuďmi hráme rozličné jazykové hry. Tie nie sú o popisovaní sveta, aspoň nie priamo či v prvom rade, ale o hľadaní si vlastného miesta v ľudskom svete.
Situáciu môže ešte skomplikovať aj poukaz na to, koľko slov v našej bežnej reči je metaforickej povahy. Taká je väčšina náboženskej terminológie, ktorú prenášame z ľudského života: milosť, zákon či hriech (pôvodne chyba, omyl) sú náboženskými slovami iba odvodene, podobne ako má iba odvodene korunu strom či vírus.
Možno po tomto výpočte jazykových zvláštností si môžeme oprávnene položiť otázku, ako si vlastne dokážeme porozumieť. Zdá sa však, že práve v tom spočíva najväčšia záhada jazyka. Napriek dvojznačnostiam, arbitrárnostiam, hrám a metaforám… si stále ako-tak rozumieme. A možno si budeme aj lepšie, ak ich dokážeme identifikovať.
Matúš Sitár
Na strednej škole podľahol reklamnému sloganu „poďte rozumom reflektovať pravdy viery“ a išiel študovať kresťanskú filozofiu. Diplomovku (neod)písal o semiotike a dizertačnú prácu o vzťahu filozofie a teológie u Jána Dunsa Scota.
Vždy ho zaujímalo myslenie Sokrata, Platóna a Aristotela a na vysokej škole sa zaľúbil aj do (nielen klasických) jazykov a po sprvu komplikovanom vzťahu aj do Starého zákona. Už desať rokov prekladá Akvinského zbierku komentárov cirkevných otcov k evanjeliám. V Kolégiu Antona Neuwirtha učí teológiu.
Ilustračná fotografia: Amy-Leigh Barnard
Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.
Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.