Menu
Katarína Dudová: Citlivejšími a vnímavejšími na emócie a prežívanie toho druhého môžeme byť už hneď
KATARÍNA ADAMČÁKOVÁ
Svoju cestu nemala celkom jasne vytýčenú, skôr ju objavovala popri tom, ako po nej kráčala. Pochádza z Babieho na východe Slovenska, špecializuje sa na zdravotníctvo, študovala na King’s College London, v Kolégiu Antona Neuwirtha, v Innsbrucku aj Bologni. V roku 2020 bola vôbec prvou slovenskou mládežníckou delegátkou pri Svetovej zdravotníckej organizácii a svoj mandát venovala duševnému zdraviu a zvyšovaniu povedomia o jeho dôležitosti medzi mladými ľuďmi. S Katkou Dudovou sme sa rozprávali o jej štúdiu aj o téme duševného zdravia.
Aká bola tvoja cesta z dedinky Babie na východe Slovenska do sveta?
Som štvrtá z piatich súrodencov, takže už som mala pred sebou vzory súrodencov, ktorí išli do zahraničia buď na Erazmus, alebo na celé štúdium. Najdôležitejšiu úlohu v tom zohrávali naši rodičia. Vo všetkom nás veľmi podporovali a povzbudzovali nás, aby sme sa nebáli, aby sme videli svet. Okrem toho som študovala na Bilingválnom gymnáziu v Prešove, kde bolo tiež podporujúce prostredie.
Na vysokú školu som plánovala ísť niekam do Škótska. Pôvodne som sa zameriavala na biológiu, a keď som si dávala prihlášku, vybrala som si štyri odbory zamerané na biológiu na rôznych univerzitách. Mala som ešte jednu možnosť navyše a trochu náhodne mi tam vyskočil odbor Global Health and Social Medicine na King’s College v Londýne, tak som si ho do počtu pridala.
Prečo si sa napokon rozhodla pre tento odbor? Čo ťa k nemu priviedlo?
Biológia ma bavila, no chýbal mi tam sociálny rozmer. Ten som objavila až v tomto odbore. Nebola to medicína, bolo to viac sociálne zamerané a zároveň tam bol kus bioetiky, filozofie a mnoho ďalšieho. Bol to celkom nový odbor, my sme boli prvý ročník, všetko sa ešte nastavovalo, čo bolo veľmi fajn, lebo vedúci odboru a profesori si pýtali a brali vážne našu spätnú väzbu.
Zároveň, a to ma vedelo vždy pobaviť, som prvé dva roky každou hodinou trochu objavovala, čo všetko to globálne zdravotníctvo vlastne je.
Aké to bolo študovať v Anglicku?
Bola som úplne užasnutá z tej školy a jej prostredia. Okrem predmetov spojených s mojím odborom sme mali v škole každý deň mnoho podujatí a debát na rôznorodé témy. Človek mohol po skončení svojich prednášok ísť na ďalšie dobrovoľné prednášky, čo bolo veľmi podnetné.
Na našom odbore Globálneho zdravotníctva a sociálnej medicíny nás síce nebolo veľa, no boli tam ľudia z mnohých kultúr a krajín. Naše zdieľanie na hodinách bolo veľmi prínosné, každý prinášal to svoje.
Ďalšia super vec, ktorú som v Londýne objavila, bola slovenská misia – slovenský kostol so slovenským kňazom. Tam sme si rozbehli študentské stretká, na ktoré chodili slovenskí študenti z rôznych odborov, čo bolo obohacujúce. V ťažkých chvíľach nás to držalo nad vodou, hlavne keď sme mali skúšky. Bola to naša podpora aj závan domova.
Čo ťa priviedlo do Kolégia? Ako si sa s ním spoznala?
Moja sestra bola v úplne prvom ročníku vysokoškolského programu. Po jeho skončení išla so spolužiakmi na púť do Santiaga de Compostela a pozvala ma, aby som sa k nim pridala. Mala som vtedy pätnásť rokov, oni mali dvadsať a vyššie, takže som riešila trochu iné témy než oni. Bol pre mňa mierny šok zrazu sa stretnúť s tým, že niekto rieši, čo je objektívna pravda, alebo či je morálne, ak si pútnik odtrhne čerešne zo stromu, popri ktorom prechádza. Tie otázky, ktoré riešili, však vo mne ostali a rezonovali.
Keď som prišla zo Santiaga, bola som rozhodnutá, že do Kolégia nepôjdem, no ono sa to potom striedalo, boli to také obdobia. Napokon rozhodla moja túžba poznať viac. Študovala som síce sociálnu medicínu, mali sme tam trochu bioetiky aj filozofie, no nestačilo to. A mala som okrem toho túžbu vrátiť sa domov. No a na to nadviazalo Kolégium.
Aký pre teba bol návrat naspäť na Slovensko?
Bolo to veľmi inšpiratívne kvôli ľuďom, ktorých som stretla. V Kolégiu boli vzťahy a komunitný rozmer veľmi silné a intenzívne. Často som zažívala momenty, keď som žasla nad krásou spoločenstva.
Značný problém som mala s tým, že po štyroch rokoch voľnosti a samostatnosti pri organizovaní svojho času aj priorít som zrazu mala daný program a to, čo mám kedy robiť. Po čase, keď som sa spoliehala sama na seba, tu zrazu bol niekto, kto mi hovoril, čo mám robiť a smeroval ma. Bolo pre mňa celkom náročné to prijať.
Na druhej strane som si mnohokrát povedala: „Kiežby som išla najprv do Kolégia až potom do Londýna.“ Kolégium mi pomohlo sa zastabilizovať, nájsť si svoje presvedčenie aj zázemie v tom, z čoho vychádzam ako kresťan. Na seminároch som si často hovorila: „Keby som toto vedela predtým, pomohlo by mi to pri všetkých tých diskusiách o bioetike a podobných témach.“
Pristavila by som sa pri menšej slobode v organizovaní si času. Ako si sa s tým vyrovnala?
Do Kolégia som prišla z Londýna spolu s Majkou, ktorú som spoznala priamo na King’s College. Pomáhalo mi vedomie, že ma niekto chápe a že sa mám o tom s kým porozprávať. Veľakrát, aj keď som sa snažila artikulovať to, čo mi vadí, som narazila na to, že ma nie každý v komunite chápal. Rozumela som, že keď niekto prišiel po strednej škole, má to so systémom učenia inak nastavené. Bolo to náročné, no zároveň vnímam, že to bolo dobré na okresávanie hrán, na zastanie si seba samej, ale aj na učenie sa myslieť aj na väčšie dobro, pre ktoré upustím z toho vlastného.
Spomínala si, že ťa v Kolégiu veľmi oslovil komunitný rozmer. Ako si ho prežívala?
Keď som po strednej škole odchádzala do Anglicka, niektorí ľudia mi vraveli, že zanechávam vzťahy, ktoré tu mám. Pre mňa osobne to vtedy nebol kľúčový faktor pri rozhodovaní sa. Silu priateľstva som začala objavovať v Londýne a ešte intenzívnejšie v Kolégiu. Moji priatelia už zohrávali väčšiu rolu v tom, či som sa rozhodla ísť alebo ostať. Vzťahy, ktoré sme si tam vybudovali, boli a sú silné.
Na čom sa tieto vzťahy budovali?
Určite spoločne stráveným časom a tým, že sme mali všetci rovnaké úlohy, s ktorými sme sa pasovali. Blízkosť miesta nás viedla k blízkosti vo vzťahoch, aj keď to nebolo vždy príjemné. Vidím v tom proces rastu, ktorý spočíval v tom, že sme boli spolu, aj keď nám bolo ťažko, aj keď sme si liezli na nervy. Museli sme tomu, čo sme prežívali, čeliť spolu. To nás viedlo k vzájomnej dôvere a zdieľaniu sa o tom, čo naozaj prežívame. Svoju rolu v tom zohráva aj to, že sme boli rovnako formovaní, a tak sme si ľahšie rozumeli.
Čo si si napokon z Kolégia po roku intenzívneho štúdia odnášala?
Odnášala som si väčšiu poctivosť v štúdiu aj túžbu ísť viac do hĺbky. Povedala som si, že keď pôjdem na magisterské štúdium, tak sa doňho chcem viac ponoriť. Popri bakalárovi som som brigádovala a venovala sa aj iným aktivitám. No až v Kolégiu som pochopila, ako to častokrát išlo na úkor štúdia.
V rámci komunity som si odnášala uvedomenie, že hoci sú niektoré vzťahy na diaľku, stojí za to ich budovať a udržiavať. Zároveň mi to pomohlo lepšie si usporiadať, do čoho investujem čas a do čoho nie. Pochopila som, že priateľstvo si vyžaduje čas.
Po duchovnej stránke to bolo tiež obohacujúce. Objavila som krásu spoločného prežívania duchovna a veľmi ma fascinovalo, že hoci každý prichádzal z iného prostredia, snažili sme sa nájsť prieniky a spoločnú cestu.
Vieru si prežívala aj pred tým, spomínala si slovenskú misiu v Londýne. V čom bolo Kolégium iné a v čom nadviazalo?
Slovenská misia v Londýne mi prinášala sociálny aj duchovný rozmer. Je veľmi fajn prísť do kostola a stretnúť tam Slovákov, ľudí, ktorí sú ti blízki a ktorí ťa chápu. Mali sme stretká, no viac ako teologický obsah sme potrebovali kúsok domova a pocit blízkosti. Rozoberali sme tam spolu mnoho tém, no neboli to primárne intelektuálne diskusie, skôr rozhovory zamerané na zdieľanie vlastných skúseností. Až v Kolégiu sme spolu prežívali vieru omnoho intenzívnejšie, mali blízko kaplnku a zároveň si našu vieru upevňovali a prehlbovali štúdiom.
Po štúdiu v Kolégiu si rok stážovala pre Kolégium. Aký to bol rok?
Ako mnoho vecí v mojom živote, aj toto ku mne prišlo samo. Koncom leta som sa rozhodla, že ešte nepôjdem študovať a trochu si privyrobím. Vtedy vypadol akademický stážista a moja spolužiačka z Kolégia Maruška ma zavolala práve na túto pozíciu. Povedala som si, že by som popri práci brala ešte nejakú službu, a tak som sa na to dala. Bolo pre mňa veľmi obohacujúce nahliadnuť do tímu, vidieť ako veci reflektujú a snažia sa ich zlepšovať.
Po tomto roku si sa rozhodla pokračovať ďalej v štúdiu. O čo išlo?
Prihlásila som sa na európske magisterské štúdium v odbore Ekonómia a manažment v zdravotníctve, ktoré je tvorené štyrmi univerzitami. Študenti si následne môže nakombinovať kde a akému zameraniu sa chcú počas štúdia venovať. Pre mňa to bola kombinácia Innsbrucku a Bologne.
Darilo sa ti ísť v štúdiu viac do hĺbky, tak ako si si po Kolégiu predsavzala?
Veľmi mi pomohlo byť prítomná – na hodinách aj v príprave. Uvedomila som si, že príprava je základ na to, aby človek mohol načerpať čo najviac. Ďalšia vec z Kolégia, ktorá mi veľmi pomohla bolo písanie esejí. Prvý rok na magisterskom štúdiu sme išli presne týmto štýlom – po seminári sme písali eseje. Tam som si uvedomila, že mi to zaberá oveľa menej času ako kedysi, lebo som už mala v hlave štruktúru, vedela som, čo chcem povedať aj ako. Videla som na sebe aj väčšiu poctivosť – nerobila som veci len preto, aby boli hotové, ale aj preto, aby som sa z nich mala čo najviac.
Okrem práce, stáže a štúdia si stihla byť aj prvou slovenskou mládežníckou delegátkou pri Svetovej zdravotníckej organizácii (WHO). Ako si sa k tomu dostala a aké to bolo?
Je to celkom milý príbeh. Počas toho, ako som v Bratislave pracovala, vyšla výzva, že otvárajú nový program pre mládežníckeho delegáta pri WHO. Na moje narodeniny mi traja na sebe nezávislí ľudia preposlali túto ponuku so slovami, že to je presne pre mňa. Dala som tomu šancu, prešla prijímacím procesom a napokon ma vybrali. Vďaka tomu som robila rôzne workshopy o duševnom zdraví na slovenských stredných školách. Okrem toho som pomáhala slovenskému tímu pri WHO s ich agendou. Mohla som teda nahliadnuť do kuchyne WHO, ako to vlastne vyzerá, čo to obnáša a podobne. Aj vďaka tejto skúsenosti, som následne dostala ponuku na letnú stáž do Švajčiarska, na Inštitút tropickej medicíny a verejného zdravotníctva“, kde momentálne pracujem ako výskumný pracovník. Tešila som sa, že po magistrovi prídem domov, no ešte neprišiel ten čas (úsmev).
Ako to vyzeralo v kuchyni slovenskej delegácie pri WHO? Čo bolo tvojou úlohou?
WHO ma mnoho zasadnutí, ktoré sme pokrývali. Jedna z mojích úloh bolo napríklad monitorovať situáciu okolo COVID-19, spracovávala som týždenné aktualizácie, potom sme to posúvali na slovenské ministerstvo. Bolo to zaujímavé v rôznych oblastiach. Stretla som tam aj praktizujúcich veriacich ľudí, čo sa odrážalo v ich prístupe k práci, ostatným ľuďom aj ku mne samej. Bola som hrdá na to, že máme takýchto ľudí v týchto funkciách. Bolo to pre mňa veľmi povzbudivé.
Z toho celého ma najviac bavili workshopy, ktoré som viedla na základných a stredných školách. Mali dobrú dynamiku, síce boli online, no podarilo sa nám mať so študentmi celkom zaujímavé diskusie. Snažila som sa im priblížiť tému starostlivosti o duševné zdravie, vysvetliť im, prečo by sme sa o tom mali rozprávať, a aj to, aká je na Slovensku dostupná pomoc. Bolo vidno, že ich to veľmi zaujíma a že sa ich to týka – ak aj nie ich osobne, tak niekoho blízkeho v ich okolí.
Boli nejaké otázky, čo sa opakovali?
Mnohí mladí sa pýtali na to, ako vysvetliť, že niekto má problém, rodičom alebo staršej generácii. Zdá sa mi, že sa často stretávali s tým, že starší túto tému zhadzovali. Druhá veľmi častá otázka bola zameraná na nejaké konkrétne duševné ťažkosti a zaujímalo ich aj to, ako pomôcť svojim kamarátom.
Ako to vnímaš, je problém komunikovať duševné problémy medzi generáciami?
Zdá sa mi, že sú to veci, ktoré sa až teraz viac otvárajú a spoločnosť ich začína riešiť. Nie sme preto až takí citliví na to, čo kto potrebuje. Starší, aspoň v mojom okolí, to majú tendenciu zľahčovať tým, že sme krehkejšia generácia, no podľa mňa sa tento pohľad mení cez príbehy reálnych ľudí. Keď vidíš niekoho, kto má fakt problém, ktorý mu negatívne ovplyvňuje každodenný život, tak sa na to pozrieš ako na niečo, čo naozaj treba riešiť.
Prečo si si ako tému svojho ambasádorovania vybrala duševné zdravie?
Bol to mix mnohých vecí. Bola som v blízkosti ľudí, ktorí túto tému osobne riešili. Okrem toho nás v tom istom roku opustil jeden náš bývalý spolužiak z Kolégia, takže tá téma vo mne veľmi rezonovala. Uvedomila som si, že o tom treba viac hovoriť. A, samozrejme, poňáňala ma aj skúsenosť zo zahraničia, kde človeka s psychickými problémami motivujú, sú mu k dispozícii a pomoc je veľmi dostupná. Viem, že mnohým ľuďom v mojom okolí to veľmi pomohlo. Niekedy stačí ponúknuť len takú prvú pomoc. Prišlo mi to teda ako veľmi dôležitá, no systémom trochu zanedbaná téma. A dnes vidíme, že sa z nej stala naozaj horúca téma.
Aké konkrétne veci by sme mohli na Slovensku v tejto oblasti zlepšiť?
Prevencia je najlepšia vec, ktorú by sme mohli začať hneď aplikovať. Už od škôlky by sme mohli deti učiť emočnú gramotnosť, vysvetľovať im, že ich emócie sú dobré, učiť ich s nimi pracovať. To veľmi chýbalo aj mne, keď som chodila do školy – skôr som bola za svoje emócie odsúdená ako vypočutá. Rovnako zaradiť tému duševného zdravia do vzdelávacieho kurikula by mohlo napomôcť žiakom a študentom naprieč našim vzdelávacím systémom.
V prípade, keď už človek potrebuje konkrétnu pomoc, máme dostupné rôzne skvelé linky, ktoré vedia človeka nasmerovať ďalej. Inštitucionálnou zmenou vhodnou pre nás by bolo skrátenie akreditačného obdobia pre psychológov, aby to neodrádzalo mladých, ktorí nad týmto odborom premýšľajú.
A, samozrejme, potrebujeme mať o duševnom zdraví dostatočné spoločenské povedomie. Citlivejšími a vnímavejšími na emócie a prežívanie toho druhého môžeme byť už hneď.
Čo dalo tebe osobne to, že si sa tejto téme venovala?
Prišla som z Anglicka, kde sa o duševnom zdraví vo veľkom hovorilo. Najprv som si myslela, že to na Slovensku máme dosť slabo pokryté. Taký „aha moment“ som zažila, keď som sa do toho viac ponorila a zrazu som si uvedomila, že veľa organizácií robí skvelú prácu, len o nich nie je až tak počuť. Bolo pre mňa povzbudzujúce vedieť, že sa na tom aj u nás pracuje, akurát to treba ešte viac zviditeľniť.
Máš niečo, čo by si chcela dodať?
Chcem pozvať mladých, aby sa nebáli žiť, ísť, skúsiť, vidieť. Človeka to posúva, otvára mu to nové horizonty. A samozrejme, je veľmi super nájsť si čas a priestor sa zastabilizovať, nájsť sa, vybudovať si dobrý základ na skale. A potom, aj keď prídu vetry, tak vieš, na čom stojíš. Vtedy už môžeš ísť do sveta, lebo si naň pripravený.
Rozhovor pripravila Katarína Adamčáková.
Fotografie v texte: archív Kataríny Dudovej, archív Kolégia Antona Neuwirtha
Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.
Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.
