Krása

Poďme rovno ku kráse. 

Krása by vraj „nemala existovať“ , zamýšľa sa Milosz, „napriek tomu nepochybne je a líši sa od škaredosti“. Autor ponúka jej dôkazy a miesta, kde ju vieme nájsť – „hlasy vtákov“, „broskyňová obloha“, „štíhlosť stĺpa korunovaného zeleňou“. Zaujímavé je, že vôbec nepoužije príklad ľudského tela, ktorého krásu a ideál dnes v online svete žijeme. Na krásu a jej bytie poukazuje v prírode.

Namiesto toho, aby opisoval a dokazoval, čo je krásne a čo už nie, nám ukazuje jej existenciu, ktorá je „tajomstvom odhaleným v jednom okamihu“. 

„To všetko, či to nebolo vyvolávané po stáročia
Ako tajomstvo, ktoré sa v jednom okamihu náhle odhalí?“ 

Aj keď ju vieme odhaliť v jednom okamihu, predsa je tajomstvom, ktorý sa snaží zachytiť nejeden umelec, niekedy aj celý svoj život. Priam prosí ešte o jeden deň, aby to ešte raz mohol skúsiť. Ešte jeden deň a dotkne sa tohto tajomstva, vyjadrí ho, namaľuje, napíše, zachytí. Vstúpi do jadra, tak jednoducho, ako sa vstupuje do kvetu. Ale ako sa vstupuje do kvetu? Dá sa doň vôbec vstúpiť? Nezničím kvet, keď doň vstúpim? Nie je to práve to tajomstvo, ktoré sa snaží odhaliť po celý svoj život?

„A starý umelec si myslí, že celý život len cvičil ruku.
Ešte jeden deň a vstúpi do jadra, ako sa vstupuje do kvetu.“

Milosz ani tak nehľadá odpoveď na otázku „čo je krása?“, lebo vie že je to tajomstvo, ktoré nevie popísať. Skôr sa zameriava na jej funkciu v našom živote, ktorá je priam, ako by povedal Dostojevskij – „spásonosná“ (Dostojevskij v Idiotovi – Krása spasí svet). Ale prečo? Spasí snáď krása svet? Je v nej taká sila? Milosz ponúka pozitívnu odpoveď. „Krása je“, podľa neho, „veľmi silná“. Dobro je oproti zlu (Milosz ho v básni nazýva aj „nebytie“) veľmi slabé, lebo zlo má silu rozpínať sa nad dobrom svojím maskovaním a imitáciou, tvári sa ako niečo dobré a krásne, ale v skutočnosti je to celé faloš. Ale tak ako ma lož krátke nohy, tak zlo prezradí jeho škaredosť. 

A hoci dobro je slabé, krása je veľmi silná.
Nebytie sa rozťahuje, všade sa mení na popol v celej rozlohe bytia,
Maskuje sa tvarmi a farbami, ktoré imitujú existenciu
A nikto by to nespoznal, keby nevedel, že je to škaredé.

A hlavnú pointu už netreba prerozprávať, lebo je, ako dobrá detektívka, v rozuzlení jasne jasná:

A keď ľudia prestanú veriť, že existuje dobro a zlo
Len krása ich povolá a zachráni ich
Aby ešte vedeli povedať: toto je pravda a tamto je lož.

V týchto posledných veršoch zaznieva dôkaz o spásonosnej sile krásy. Nevieme čo krása je, vieme len, že má silu prehovárať k nám, aj keby sme na všetko podstatné zabudli. Nanovo vie prebudiť našu dušu, v ktorej drieme predispozícia poznať pravdu. A tu sa už navraciame k samotnému úvodu básne, kde jej autor hovorí, že pochopiť dobro a zlo je dané v prúdení krvi, čiže je v nás zakódované a prirodzené ako prúdenie krvi, ktoré si ani neuvedomujeme, ale je podstatné pre naše bytie. Pochopenie dobra a zla je dané v samotnom žití. V každodennom objatí, obavách, zaľúbeniach. Krása je tá, ktorá sa v nich zrkadlí a prebúdza nás.

Pochopenie dobra a zla je dané v prúdení krvi.
V dieťa túliacom sa k matke, ona je bezpečie a teplo,
V nočných obavách, keď sme malí, v strachu z tesákov šelmy a v hrôze tmavých izieb,
V mladíckych zaľúbeniach, kde detská rozkoš nachádza svoje naplnenie.

Páči sa mi, ako Milosz v celej básni používa pozitívnu interpretáciu ľudstva a verí, že každý sme schopní vnímať krásu, oceniť ju a nechať sa ňou zachrániť. Čo medzi riadkami našepkáva ďalší jej atribút – nájditeľná. Niekedy sme však ako starí umelci a potrebujeme viac času, možno ešte jeden deň?