Menu
Kristína Ostatníková: Sorela je svedectvom doby, ak ju vnímame kriticky, povie nám pravdu
JÁN BARČIAK
V umeleckých dielach mnohí hľadáme krásu, obohatenie zmyslov a estetický ideál. Ale môže byť umenie aj zdrojom pravdy? A môže byť pravdivé, keď bolo v čase svojho vzniku podriadené nejakej ideológii? S absolventkou Kolégia a čerstvou kunsthistoričkou Kristínou Ostatníkovou sme sa rozprávali o vzťahu estetického a vedeckého pohľadu na umenie, o socialistickom realizme a umelej inteligencii. Hovorila ale aj o tom, ako ju čas v Kolégiu utvrdil v rozhodnutí študovať odbor, v ktorom je ťažké nájsť uplatnenie.
Po bakalárskom štúdiu dejín umenia a ochrany technických pamiatok v Ostrave absolvovala Kristína ročný program Kolégia Antona Neuwirtha. V rokoch 2020-2022 študovala magisterský odbor dejín umenia na Utrechtskej univerzite v Holandsku. Výskumne sa venovala stredovekej slovenskej tabuľovej maľbe a socialistickému realizmu. Aktuálne pracuje v Národnom osvetovom centre, kde píše blogy o umení, spravuje sociálne siete a šíri povedomie o slovenskom kultúrnom dedičstve medzi širokou verejnosťou. Okrem toho vedie pre vysokoškolský program KAN v rámci kurzu umenia seminár o socialistickom realizme.
O dejinách umenia sa zvykne úsmevne hovoriť, že roky štúdia sú iste pekné, no potom príde tvrdá realita pracovného trhu a ty zistíš, že sa nevieš uplatniť. Neodrádzala ťa táto námietka, keď si sa hlásila na vysokú školu?
Keď som sa rozhodovala, na akú vysokú školu pôjdem, mala som 17 rokov a nemala som tušenie, čo chcem v živote robiť. Hlásila som sa na sedem odborov na siedmich rôznych vysokých školách a dostala som sa – dnes to už vnímam ako Božie riadenie – iba na dejiny umenia v Ostrave. Všetky ostatné mi unikli asi o bod. Keďže som mala vždy blízko k umeniu, povedala som si, že to skúsim.
Moji rodičia boli vždy skôr prakticky založení a tomuto rozhodnutiu najskôr nerozumeli, no vždy ma plne podporovali. Je tiež pravda, že odmalička ma prihlasovali na rôzne umelecké aktivity, takže ťah za umením som mala silný. Po prvom roku som v štúdiu našla ohromné zanietenie a rozhodla som sa v ňom pokračovať. Čím hlbšie som sa dostávala, tým väčší zmysel mi dávalo.
V bakalárskom ročníku som však mala veľkú osobnostnú krízu. Nevedela som, či chcem dejiny umenia študovať ďalej. Hrali v tom rolu aj obavy z tvrdej reality pracovného trhu (úsmev). Vtedy som sa rozhodla, že si dám ročnú pauzu a pôjdem do Kolégia, aby som zistila, čo vlastne chcem. A v Kolégiu som pochopila, že naozaj chcem poznávať umenie.
Prečo ťa to ťahalo do Kolégia? Videla si na ňom niečo, čím by ti mohlo pomôcť? Alebo si si len chcela dať prestávku od umenia?
Moja kríza spočívala najmä v tom, že dejiny umenia sú teoretický odbor a ja som sa pýtala seba samej, či tá teória dáva zmysel a má pre svet význam. Uvažovala som, či by som nemala začať študovať niečo praktickejšie, napríklad architektúru, na ktorú som sa predtým už hlásila.
Do Kolégia som teda išla s tým, že chcem vedieť, prečo sú teória a filozofovanie v živote dôležité. A keďže Kolégium je postavené práve na hľadaní odpovedí na takéto otázky, našla som v tom opäť hlbší zmysel a rozhodla som sa dejiny umenia študovať ďalej. Navyše som aj v Kolégiu videla, že umenie ma naozaj baví. Celý čas som bola najviac zapálená práve pre semináre z umenia.
Podala som si teda prihlášku na Utrechtskú univerzitu, kde som po dvoch rokoch ukončila magisterský program dejín umenia. Tam sme sa venovali hlavne výskumu, v ktorom som našla svoje skutočné povolanie.
Tvojou odpoveďou na pracovný trh teda bolo ešte väčšie zahĺbenie sa do teórie?
Dá sa to tak povedať – mojou odpoveďou na pracovný trh bolo snažiť sa byť skutočne dobrou v tom, čo chcem robiť a čo ma baví. Počas pracovného pohovoru som dostala otázku, čo pre mňa znamená kultúra. Povedala som, že na svete je veľa praktických vecí, bez ktorých by sme nemohli žiť. Ale kultúra z nás robí viac ľudí. Je to niečo presahujúce praktické potreby. Dá sa bez nej žiť, ale podľa môjho názoru je to menej naplnený život. Krása nie je v živote povinná, ale s ňou je život omnoho lepší.
Aktuálne pracuješ. Nedobehli ťa tie obavy z nepraktickosti druhýkrát, keď si si po škole zháňala prácu?
Mala som pred tým veľký rešpekt. Hneď po návrate z Holandska som plánovala nastúpiť na doktorandské štúdium, no slovenská prijímacia komisia zasadala ešte predtým, ako som odovzdala diplomovú prácu v Holandsku. Preto som sa o doktorandské štúdium nemohla uchádzať.
Priamo v deň odovzdania záverečnej práce som však natrafila na inzerát Národného osvetového centra s pracovnou ponukou. Prihlásila som sa a túto prácu som dostala. Mala som šťastie, že som si zamestnanie našla rýchlo, lebo podmienky na Slovensku sú tvrdé, keďže kultúre sa venuje málo pozornosti a financií.
Momentálne je mojou úlohou približovať slovenské kultúrne dedičstvo čo možno najširšej verejnosti. Svoju prácu mám rada a verím, že aj o desať či dvadsať rokov budem pre tieto veci rovnako zapálená.
Hovorila si o tom, že krása z nás robí plnších ľudí, lebo nás obohacuje inak ako praktické veci. Po skončení štúdia v Utrechte si však napísala, že ťa v Holandsku naučili robiť výskum. Nebije sa trošku teoretizovanie a vedecký prístup k umeniu s tým, že umenie vyhľadávame kvôli kráse, ktorá nás obohacuje?
Štúdium a výskum dejín umenia sú skôr o pravde než o kráse. Osobne mám veľmi rada debaty o tom, čo je krása, či umenie musí byť krásne alebo či existuje nejaké objektívne meradlo krásy. Ale moje štúdium bolo o systematickom objavovaní pravdy. A teraz poviem veľké klišé, ale v pravde je aj krása.
Nesmierne ma napĺňalo, keď som dlhé hodiny sedela nad knihami a hľadala maličký kúsok poznania, ktorý bude zaujímať možno iba pár kunsthistorikov. Napokon som ho našla – a to je podľa mňa krásne.
Keď som sa do umenia takto zahĺbila, aj ja som si našla preferované umelecké štýly, v ktorých subjektívne vidím krásu. Keď niečo do detailov spoznáš – obrazy, autá, literatúru – vytvoríš si k tomu vzťah a môžeš to považovať za krásne. V dejinách umenia teda nehovoríme len o estetickej kráse, ale o pravde, v ktorej je krása.
V diplomovej práci si skúmala socialistický realizmus. Aký kus pravdy má v sebe toto umenie? Na Slovensku sa o sorele takmer nerozprávame, prípadne hovoríme, že je produktom obdobia, ktoré dokázalo svojim ideologickým cieľom podriadiť všetko vrátane umenia. Je toto celá pravda o socialistickom realizme, alebo si objavila ešte niečo iné, zaujímavejšie?
Chvalabohu, aj vďaka súčasnej riaditeľke Slovenskej národnej galérie Alexandre Kusej sa o totalitnom umení začína viac rozprávať. Zoberme si samotnú rekonštruovanú budovu SNG – brutalistickú stavbu, ktorú mnohí nemajú radi práve preto, že bola postavená za minulého režimu. Niektoré témy sa teda vynárajú.
Pokiaľ ide o socialistický realizmus, súhlasím že väčšinou sa o ňom rozpráva veľmi plošne a zovšeobecnene ako o niečom negatívnom a útlakovom. Hovorí sa, že všetci umelci boli nútení pracovať v tejto metóde iba podľa vzoru Sovietskeho zväzu, a že invencia nebola dovolená. Keď si to však rozoberieme a pozrieme sa na maličké kúsky skladačky, zistíme, že to nie je úplne pravda.
Boli umelci, pre ktorých socialistický realizmus predstavoval po druhej svetovej vojne dobré riešenie. Uverili socializmu a komunizmu ako myšlienkam a hľadali cestu, ako sa k nim dostať. Preto prijali teóriu, prax a hlavne ideológiu socialistického realizmu, tvorili podľa nej a vyučovali ju na školách. Do nejakého času boli pre ňu naozaj zapálení, potom prišlo znechutenie, neskôr sa k propagande znovu vracali. Je to komplexná doba, ku ktorej už vyšlo niekoľko štúdií, no na Slovensku by si aj tak zaslúžila viac pozornosti. Či sa nám to páči alebo nie, je súčasťou našej histórie a musíme ju spoznať, aby sme sa s ňou mohli vyrovnať, aby sa neopakovala.
Má socialistický realizmus miesto napríklad v Slovenskej národnej galérii? Mali by sme sa na také obrazy vedieť pozerať rovnako ako na barokové diela alebo modernu?
Jednoznačne áno. Ako národná inštitúcia by SNG určite mala prezentovať čo najkompletnejšie dejiny slovenského umenia a socialistický realizmus je ich súčasťou. SNG má vynikajúcich kurátorov, verím, že na sorelu nezanevrú.
Hlavne po roku 1989 totiž veľa odborníkov pri písaní dejín umenia chcelo zdôrazniť neoficiálne prúdy, ktoré sa snažili vymaniť spod ideológie komunizmu. Na oficiálnu tvorbu sa často zabúda, a to je škoda. Neoficiálne umenie odkazuje na slobodu a voľnosť umeleckého prejavu, čo je dôležité, ale práve oficiálne diela a autori do veľkej miery definovali vtedajšiu dobu, a sú teda veľkým svedectvom o minulosti.
Preto si myslím, že aj socialistický realizmus má miesto v našich dejinách a mali by sme sa oň zaujímať rovnako ako o barokové či modernistické diela.
Ďalšou otázkou však je, či okrem tejto pravdy v nich môžeme vidieť aj estetickú krásu. Môžeme mať z diel socialistického realizmu rovnaký umelecký zážitok, ako povedzme zo starších obrazov?
To je veľmi ťažká otázka. Keby som chcela odpovedať objektívne, musím povedať, že veľa umeleckých diel, ktoré vznikli v tej dobe na Slovensku, nebolo kvalitných, pretože vznikli narýchlo.
Doktrína socialistického realizmu bola oficiálne prijatá v roku 1949. Najtvrdší socialistický realizmus bol u nás hlavne medzi rokmi 1950 a 1953, publikácie označujú za koniec tejto éry rok 1956. To je štyri až sedem rokov, počas ktorých bola umelcom predstavená teória socialistického realizmu, oni sa ju snažili pochopiť a prakticky začať tvoriť – niektorí nútene, iní dobrovoľne. Veľakrát napodobňovali diela a symboliku, ktoré k nám prichádzali zo Sovietskeho zväzu ako vzory. Nemôžeme teda o nich plošne povedať, že sú kvalitnými umeleckými dielami – často sú technicky nezvládnuté, lebo museli byť vytvorené rýchlo, aby naplnili socialistické kvóty.
Ak ale krásu definuješ ako niečo, čo ťa povznáša, tak sme jednak v doméne subjektivity, no najmä je to omnoho komplexnejšie. Tie diela sa totiž snažili povznášať, pretože chceli prezentovať utopický svet budúcnosti a „krásnu“ komunistickú víziu – polia zaliate svetlom, traktory a továrne, usmievajúcich sa robotníkov a robotníčky… Keď sa však pozrieme na dobový kontext, v ktorom toto umenie vznikalo, veľa vzletného a krásneho v ňom nenájdeme.
Ja si ale myslím, že tu sa opäť ukazuje krása pravdy. Tieto obrazy sú svedectvom doby, v ktorej vznikli a sú propagandou, ale ak ich vnímame kriticky, vypovedajú o nej pravdu. Každého zaujme iné dielo, každému sa niečo iné javí ako krásne a pristaví sa pri inom obraze. Ak sa pri sorele nepristaví, je to v poriadku – je asi málo ľudí, ktorým sa skutočne páči a hľadajú v nej „povznesenie krásou“.
Nechcem povedať, že socialistický realizmus je krásny, to by znelo príliš odvážne (smiech). Mne sa však tie obrazy páčia. Myslím si, že ak také dielo vnímaš kriticky, teda vo svetle toho, ako bolo vytvorené, čo predstavovalo, ako ho vnímali ľudia a čo historicky znamenalo, tak je to pravdivé, a teda aj dôležité a krásne. Som v tom celom však mierne zaujatá (úsmev).
Rozprávali sme sa o sorele. Natrafil som však aj na pojem karela – katolícky realizmus – a to tiež v negatívnom zmysle. Má ísť o napodobeniny, lacné a továrensky vyrábané diela bez umeleckej hodnoty, ktoré často vídame v kostoloch. Chybu vraj robí Cirkev, ktorá nezdôrazňuje tak silno ako kedysi, že Bohu patrí to najlepšie, a preto máme karely plné kostoly. Dá sa s touto kritikou súhlasiť? Pretože pravdou je aj to, že Cirkev nemá jeden preferovaný umelecký štýl.
S pojmom karela som sa ešte nestretla. Ale problém, na ktorý poukazuje, je tu už dlho. Osobne mi príde zaujímavé, že odkedy sa významnou súčasťou našich životov stali technológie a sociálne siete, všade citeľne narastá masovosť.
Dnes mám pocit, že je všetkého veľmi veľa. Na jednej strane to nesie isté pozitíva, na druhej strane sa v tejto masovosti vyskytuje množstvo nepekného a nekvalitného. Týka sa to v niečom aj umenia. A tu narážame aj na karelu, ktorú si spomínal. Tieto masovo produkované “diela” pomáhajú zbožnosti, čo je fajn, ale myslím si, že by sme z toho nemali vynechať kvalitu. Účel predsa nesvätí prostriedok.
Nepovedala by som však, že Cirkev by mala takéto masové umenie zakazovať – úplná kontrola umeleckej tvorby nikdy nedopadla dobre. Navyše, ako som spomínala, nie je to len problém náboženských predmetov. Zdá sa mi, že tu, v postsocialistických krajinách nie sme vedení k vnímaniu krásy, ale k slepému konzumu. Mne napríklad v škole nikto nehovoril o estetike a dejinách umenia, čo je veľká škoda. Ľudia potom nemajú vzťah k tomu, čo je kvalitné a krásne, a prijímajú lacné náhrady. Namiesto zakazovania by sme teda mali ľudí odmalička viesť k tomu, aby sa zaujímali o pravé hodnoty, teda aj krásu.
Ďalším aktuálnym problémom v umení je umelá inteligencia. Ja som sa už stretol s vygenerovaným obrazom Zvestovania v štýle Jacksona Pollocka a priznám sa, že keby visel v kostole, nenapadlo by mi hneď, že ho nevytvoril človek. Čo si o umelej inteligencii myslíš ty? Je pre umenie príležitosťou alebo hrozbou?
Zrovna v štýle Jacksona Pollocka? Zaujímavé, veď to bol abstraktný expresionista (smiech). Je to ale veľmi ťažká otázka, no ešte ju v sebe nemám celkom vyriešenú. Rýchla odpoveď je, že s tým nie som stotožnená. Umenie je aj preto umením, že ho vytvoril človek v plnosti svojho bytia, ako osobnosť s emóciami, skúsenosťami či prežívaním sveta. Aj táto ľudskosť je tým, čo nás k umeniu ťahá. Umelá inteligencia toto podľa mňa nedokáže nahradiť.
Na druhej strane je pravda, že podobne ako teória socialistického realizmu definovala stalinistické časy, dnešok definuje práve umelá inteligencia a digitálne umenie.
Faktom tiež je, že keď sa tieto programy začali „učiť“ na dielach, ktoré už boli vytvorené, niektorí umelci sa ozvali, že ide o vykrádanie ich tvorby s cieľom, aby počítač vedel maľovať ako oni. Je tu teda aj etický problém.
Rozhovor pripravil Ján Barčiak.
Fotografie v texte: archív Kristíny O.
Ilustračný obrázok: Pyotr Petrovič Končalovskij – Zo žatvy (1948)
Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.
Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.
