Náhoda

Takáto pluralita názorov na náhodu mimovoľne vyvoláva otázku, čo náhoda vlastne je. Udalosť bez príčiny? Takéto chápanie náhody majú asi tí, podľa ktorých náhoda neexistuje. Nevykopávajú však otvorené dvere? Málokto asi tvrdí, že nejaké udalosti nemajú žiadnu príčinu. Alebo je náhodou neočakávaná udalosť? Pri takomto chápaní náhody sa zdá neudržateľné aj popieranie akejkoľvek náhody aj tvrdenie, že všetko je náhoda. Sú predsa situácie, ktoré nás prekvapujú, a zároveň asi nikto nie je taký, že by ho prekvapovalo úplne všetko.

Filozofickej analýze náhody sa medzi prvými venoval Aristoteles. Náhodou sa zaoberá v kontexte definovania účelu v prírode. Čo je teda náhoda podľa Aristotela? Udalosť, ktorej príčiny nie sú jasné alebo zámerné, ale pre toho, komu sa stane, je dobrá alebo zlá. Pre objasnenie tohto tajomného vymedzenia sa Aristoteles opakovane vracia k príkladu človeka, ktorý išiel na trhovisko a bez toho, aby to čakal alebo plánoval, stretol svojho dlžníka a inkasoval od neho peniaze. Nevedel, že tam dlžník bude, a teda sa s ním nešiel zámerne stretnúť. Stretnutie bolo – náhodné – a náhoda to bola šťastná.

Naopak, ako príklad nešťastnej náhody Aristotelovi slúži situácia, ktorú použil aj Lewis Wallace v románe Ben Hur (bola to zámerná výpožička? bola to náhoda?): človek sa nič netušiac oprie o chatrnú stenu a tehla z nej spadne niekomu rovno na hlavu. Opäť: neoprel sa preto, aby tomu druhému ublížil, a keby sa oprel o chvíľu skôr či neskôr, pravdepodobne by ho minul a nikto by si nič nevšimol – možno ani majiteľ steny. Všetko sa však – náhodou – zbehlo tak, že to akurát trafilo nešťastníka do hlavy. Stalo sa nešťastie, ktoré žiadny z jeho aktérov nezamýšľal, nepredvídal ani nechcel. Nešťastná náhoda.

Toto chápanie náhody možno ešte lepšie objasní pojem účelu, ktorý sa v Aristotelovej analýze nachádza v susedstve náhody. Účel alebo zámer je dosť jasný u človeka: človek vie, aký má účel, cieľ či zámer: je to nejaké dobro, ktoré chce dosiahnuť. Cieľ či zámer dokážeme u človeka zistiť, dokonca ho aj dokázať, napríklad na súde.

Jestvuje však nejaký účel v prírode? A ak áno, ako ho spoznať či dokázať? Podľa Aristotela je aj v prírode účelom akési dobro, akýsi prospech – ale dobro či prospech, ktoré sa dosahujú pravidelne, Aristotelovými slovami „vždy alebo väčšinou“, lebo berie do úvahy, že obvyklý beh prírody môže byť občas narušený vonkajšími okolnosťami. Medzi Aristotelove príklady účelnosti v prírode patrí usporiadanie zubov, ako ľuďom väčšinou narastú – vpredu ostré na hryzenie, vzadu široké stoličky na drvenie potravy – či fakt, že korene majú rastliny väčšinou pod zemou a listy nad zemou. Pre darwinistov teda poznamenajme, že nejde ani tak o účelnosť vo vývoji nových druhov, ako o účelné usporiadanie jednotlicov v rámci druhov. Účelnosť je teda pravidelné dosahovanie určitého dobra s viac-menej známymi príčinami, kým náhoda je jednorazové dosahovanie určitého dobra (alebo zla) s nejasnými či niekedy dokonca neznámymi príčinami.

Teraz možno čitateľ povie, že to všetko je veľmi pekné, ale pri tvrdeniach o neexistencii či univerzálnosti náhody predsa ide o Boha a jeho riadenie sveta. Keď sa hovorí, že nič nie je náhoda, znamená to, že Boh všetko riadi a nič sa nám nedeje „len tak“. No aj Aristotelovo rozlíšenie medzi účelnosťou a náhodou nám ukazuje, že veci, ktoré nám Boh pripravuje, nie sú rovnaké. Jedny sú pravidelné a predvídateľné, iné nečakané a jedinečné. Ak sa vrátime k Aristotelovmu príkladu s vrátením peňazí: aj keby dlžník čakal na veriteľa na trhu, veriteľ by dlžníka stretol náhodou (nečakal ho, nešiel za ním), hoci aj dlžník veriteľa nie.

Naopak, keď sa hovorí, že všetko riadi náhoda, myslí sa tým, že udalosti na svete neriadi žiadna vyššia sila, žiadny Boh. Možno aj v tomto prípade poslúži Aristotelovo rozlíšenie medzi náhodou a učelnosťou: že totiž môžu jestvovať aj spoločne. Znakom účelnosti je podľa Aristotela opakované dosahovanie nejakého dobra vždy alebo väčšinou. Pravidelnosť v dosahovaní dobra sa teda môže občas náhodou narušiť, často k zlému, ale niekedy aj k dobrému. Účelnosť v prírode v Aristotelovom chápaní tak nie je protikladom evolučnej teórie, ale jej predpokladom, aby bolo čo mutovať. A práve o takejto účelnosti hovorí Tomáš Akvinský vo svojom piatok argumente v prospech Božieho jestvovania.

Napokon vidíme, že o náhode môžeme hovoriť iba v kontexte účelnosti. Náhodu by sme si nevšimli, keby v prírode nebola pravidelnosť a účelnosť – a aj na tie nás upozorní občasná priaznivá či nepriaznivá náhodná „chyba v systéme“.