Otroctvo

MARTIN MIHALIK

Anglický matematik a filozof Alfred North Whitehead vo svojom diele charakterizoval Európsku filozofickú tradíciu ako „série poznámok k Platónovi” (Whitehead, Process and Reality, 1978, s 39). Whitehead pod takouto charakteristikou nemyslel, že by neskoršia Európska filozofia neprišla po Platónovi s ničím novým, predsa však označil tohto gréckeho filozofa za základné žriedlo filozofických ideí, ktoré boli neskorším myslením spracované. Dnes sa pozrieme akým dedičom je Európska filozofická tradícia voči svojmu domnelému otcovi pri otázke otroctva. 

Platón vo svojom „vlajkovom“ diele Ústava spomína otrokov, či otroctvo na viacerých miestach. Chlapci a muži majú byť synmi slobody a otroctva sa báť väčšmi ako smrti (387b). Slobodný človek sa nemá učiť otrockým spôsobom, lebo žiadna náuka, ktorá je vnútená, nie je trvalá (536e). Či neskôr farbisto poukazuje na skutočnosť, že prílišná sloboda sa zrejme nemení na nič iné ako na prílišné otroctvo (564a). Pre nás je však zaujímavé aj Platónovo striktné napomenutie, aby sa po vyhratých vojnách medzi Grékmi nebrali grécki bojovníci, či občania z miest, ktoré prehrali, do otroctva (469b). Platón v tomto odseku jasne vymedzuje rozdiel medzi Grékmi a barbarmi. Kým z barbarov sa otroci môžu stať, Grék by mal byť od takéhoto statusu vždy chránený.

Platón v danom diele nepodal etické zdôvodnenie otroctva, či nevyložil argumenty pre jeho odmietnutie. Z útržkovitých zmienok však môžeme rozpoznať jasné vyhranenie sa voči tomuto fenoménu. Pre Platóna je prijateľnejšia smrť, než upadnutie slobodného človeka do otroctva. Sloboda je teda cenená viac než život. Jasným imperatívom – nebrať Grékov do otroctva – zase svedčia o skutočnosti, že ani túžba po pomste voči dobitému mestu, či štátu, nesmie byť silnejšia ako základný rešpekt voči slobode Gréka. Možnosť upadnúť do otroctva z radov barbarov však Platón nespochybňuje. 

Keďže nie je možné sledovať celý dej Európskeho myslenia, pozrieme sa v krátkosti na troch vybraných mysliteľov, ktorí budú zastupovať dejiny Európskej filozofie: Platónovho žiaka Aristotela, kresťanského mysliteľa Augustína a filozofa moderného liberalizmu Johna Locka. Platónov žiak Aristoteles prichádza už s jasne vymedzeným morálnym problémom. V prvej knihe Politiky predstavuje argument, v ktorom sa tvrdí, že otroctvo je nespravodlivé, lebo je proti prírode. Táto morálna dilema je však Aristotelom následne spochybnená. Otrok je časť domáceho majetku a podľa svojej prirodzenosti nepatrí takýto človek sebe, ale pánovi. (I.4) 

Augustín však vzniesol voči takémuto tvrdeniu námietku. Človek od prirodzenosti nie je nikdy otrokom druhého človeka. Otroctvo nie je chyba prírody, ale dôsledok hriechu. Augustín pritom zaujímavo poznamenáva, že je akoby čestnejšie byť otrokom človeka ako otrokom žiadostivosti, ktorá sa stáva najhorším tyranom (Boží štát, IXX, 15). Kresťanská filozofia Augustína sa zakladá na chápaní človeka ako stvoreného na obraz Boží. Až prostredníctvom dedičného hriechu, ktorý kriví pôvodný Boží zámer, vstupuje do sveta zlo a zotročenie.  

Kontroverzia ohľadom témy otroctva je typická aj pre tretieho predstaviteľa Európskeho myslenia, pri ktorom sa krátko zastavíme. John Locke je považovaný za jedného z ústredných „otcov“ politického a filozofického liberalizmu. Jeho teória prirodzeného stavu predpokladá, že ľudská prirodzenosť je v základe rozumná a nasmerovaná k tolerancii. Ľudské subjekty sú pôvodne nezávislé a navzájom rovné (Dve pojednania o vláde). Občianska spoločnosť, ktorá vzniká (minimálne hypotetickou) vôľou nezávislých subjektov, by mala tento základný predpoklad slobody aspoň do určitej miery rešpektovať. Takto zdôvodnený nárok jednotlivca na slobodu je však podľa mnohých v rozpore s Lockovou úlohou pri tvorbe Základných ústavných článkov Karolíny, ktoré povoľovali absolútnu dispozíciu majiteľa otrokov nad týmito bytosťami, či jeho zaangažovaním sa v Kráľovskej Africkej spoločnosti, ktorá zase obchod s otrokmi prevádzkovala. Dielo Johna Locka tak môžeme vidieť na pozadí rozorvanosti doby, ktorej teoretické predstavy a ideály ešte nekorešpondujú so všetkými praktickými témami daných dní. 

Ako teda môžeme sledovať dedičstvo Platónovej filozofie v neskorších dejinách? Otroctvo môže byť chápané vo filozofii ako dôsledok prirodzeného stavu vecí, ale aj naopak, ako narušenie pôvodného prirodzeného poriadku ustanoveného Stvoriteľom. Nárok na slobodu jednotlivca môže vychádzať z dôstojnosti osoby stvorenej na obraz Boží, či ako požiadavka, ktorú predkladá rozum politickému diskurzu. V takejto rôznorodosti spracovania filozofického problému môže byť Platón vnímaný ako „otec idey“ len vo veľmi prenesenom význame. Filozofická idea a jej morálne uchopenie nemôžu byť vytrhnuté z mnohých predpokladov, ktoré tvárnia jej obsahový charakter. Či otroctvo daný autor hodnotí ako morálne prípustné tak závisí od mnohých skutočností, medzi ktoré nevyhnutne patria: chápanie človeka, jeho pôvod, či vzťah k sebe samému.

Martin Mihalik

Martin Mihalik

Je tomu už viac než dvadsať rokov, odkedy premýšľal nad dôvodom, prečo by mal kvôli spáse človeka zomrieť všemohúci Boh a nemohol vtedy nájsť dostatočnú odpoveď na všetky s tým súvisiace otázky. Hľadanie príčin Božieho konania ho neskôr priviedlo k štúdiu teológie a skúmanie ľudských ciest zase k štúdiu práva.

Teológiu študoval na Trnavskej univerzite a KU Leuven, počas doktorandského štúdia skúmal metódu, akou myslí a postupuje katolícka dogmatická teológia na Univerzite Komenského. Počas štúdia práva zase objavoval metodologické postupy islamského práva a jeho vzťah ku kresťanstvu a židovstvu. V súčasnosti pracuje na spletitých cestách pedagogiky a učiteľstva. V jarnom trimestri bude moderovať kurzy o katolíckej liturgii a islame.

Ilustračná fotografia: Hussain Badshah

Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.

Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.