Poézia

Poďme si pomôcť Aristotelom a jeho krátkym dielom Poetika (špeciálne kapitola 4), v ktorom nám ponúka priamu a výstižnú apológiu poézie odpovedaním na otázku, prečo vzniklo básnictvo? 

Aristotelovou jednoduchou odpoveďou je, že poézia (a básnictvo) je pre nás prirodzená lebo je ľudská. Poézia podľa neho pramení v dvoch príčinách a obe vychádzajú z hĺbky našej prirodzenosti. Týmito príčinami sú naše základné inštinkty – inštinkt pre napodobňovanie a inštinkt pre melódiu a rytmus. 

Človek miluje napodobňovanie. Zo všetkých živých bytostí na zemi človek imituje najviac. Už od ranného detstva vidíme deti pozorovať svoje okolie a napodobňovať ho v pohyboch tela, mimike, v rozprávaní, formovaní myšlienok. Rodičia odhaľujúc toto jednoduché tajomstvo zostávajú niekedy v pozitívnom a niekedy aj v negatívnom pozastavení sa nad svojím vlastným živým zrkadlom. Človek vyriekne pár slov a ľahko vieme určiť jeho geografický či sociálny pôvod, prirodzene kopíruje ľudí, ktorými je obklopený. Vieme dokonca napodobniť zvuky zvierat či detailne napodobniť vyjadrenia iných – povedal si to presne ako Gandalf v Pánovi prsteňov.

Napodobňovanie je pre nás príjemnou aktivitou, ako aj priestorom pre učenie sa nových vecí. Bez tejto prirodzenosti a dalo by sa povedať aj túžby napodobňovať by sme sa toho veľa nenaučili. Niekedy dokonca imitujeme úkon s chybou, tak ako by sme ho bežne nespravili, aby sme naučili iných, ako to má byť správne a nesprávne.

No samotné napodobňovanie nestačí. Druhou nevyhnutnou súčasťou poézie je inštinkt pre melódiu a rytmus. Človek prirodzene a rád vytvára rytmus. Rytmické pulzovanie ceruzky o stôl pri práci, rytmické hmkanie si keď zamyslený jeme raňajky, rytmické zaklopanie na dvere stále rovnakým spôsobom. Aj naša reč dodržiava istý rytmus.

Imitácia a rytmus prirodzene vytvárajú priestor pre poéziu. V poézii sa tieto dva inštinkty snúbia napodobňovaním rytmu, ako aj opakovaním melódie. Napríklad pri združenom rýme sa snažíme o opakovanie záverečného zvuku verša podľa schémy AABB, čo voláme rýmovanie.

Poézia nielenže napodobňuje rytmus a melódiu, ale svojím obsahom napodobňuje aj život človeka. Dalo by sa povedať, že inštinkt napodobňovania využívame hneď dvakrát  – najprv pri jej samotnom vzniku, takpovediac z jej technického hľadiska a druhýkrát v jej samotnom obsahu, v ktorom imitujeme život človeka, jeho maniere, pocity, prežívanie, chyby a pády, ale aj opakovaný návod na to, ako znova povstať – veď o tom tú aj tie najväčšie diela spomínané v úvode.

Veď práve opakovanie je vraj matkou múdrosti.