Vláda

JÁN TOMAŠTÍK 

Slovo „vláda“ často zanecháva v ústach horkú pachuť a zdá sa, že na to môže existovať niekoľko rôznych dôvodov.

Možno naši favoriti nezvíťazili vo voľbách a namiesto nich sú tam arcinepriatelia toho, čo chceme vidieť v spoločnosti. Možno každú vládu vnímame len ako nutné zlo. Možno vnímame súčasnú politiku len ako nechutnú a  rozdeľujúcu šou. Snáď nie všetky, ale mnohé z týchto javov môžeme zhrnúť do jedného širokého problému: korupcia. Netreba si pod tým predstaviť len úplatky alebo zneužívanie moci, ale aj všeobecné riziko toho, že moc a nutnosť ťažkých rozhodnutí môže zlomiť ľudský charakter. Na snahu správne nastaviť fungovanie vlády v politickom spoločenstve sa tak môžeme pozrieť ako na snahu zabezpečiť dobré spravovanie verejných záležitostí, ale aj obmedzenia korupcie.

Snáď malou záplatou na našu bolesť z pohľadu na korupciu je to, že sa ňou museli zaoberať veľkí myslitelia počas celých dejín. Nie je to teda iba náš problém lokálny, ani problém výhradne demokratický, ani post-komunistický. V starovekom Grécku Platón navrhoval vládu filozofa-kráľa, pretože ten cez poznanie najvyššieho Dobra dokáže vidieť aj všetky ostatné veci tak, ako naozaj sú. Dokáže tak politickú obec riadiť správne a bez toho, aby mu úsudok zahmlievali domnienky alebo vášne. Navyše filozof pozná lepší život ako politiku, teda kontempláciu dobra a hľadanie múdrosti, a preto nie je na politický život naviazaný. V skutočnosti ho musia donútiť, aby išiel vládnuť. Odpoveďou na hrozbu korupcie a tyranie je teda život poznania a odpútanosti, pretože vládca, ktorého politický život v porovnaní s intelektuálnym životom takmer nezaujíma, nie je korumpovateľný.

Radikálne odlišnú predstavu o vláde mal v Anglicku 17. storočia Thomas Hobbes. Reagujúc na občiansku vojnu a náboženské nepokoje, videl najlepšiu alternatívu vo absolútnej vláde suveréna, ktorý by zabezpečil jednotu a stabilitu. Aj keď sa takýto model podobá na ideu o filozofovi-kráľovi, je to tak len na prvý pohľad. Hobbes odmietal existenciu nejakého najvyššieho dobra, videl iba najhoršie zlo – chaos a smrť. Základom politickej autority sa tak stal strach a túžba po sebazáchove. Hobbesov suverén sa preto morálnymi a intelektuálnymi kvalitami nemusel nijako líšiť od bežných obyvateľov, snáď okrem nutnosti poznania Hobbesovej (ako inak) teórie. To, čo malo dať suverénovi váhu, nemala byť neobyčajná múdrosť ani neochvejný charakter, ale fakt jeho postavenia. Suverén bol inštitúciou a mal tak právomoc určovať všetky zákony podľa svojej ľubovôle v záujme spoločenskej jednoty a bezpečia.

Realita je však často skôr nejakou syntézou Platóna a Hobbesa, než skutočnou aplikáciou ich teórií. Ak chceme ďalej postupovať chronologicky, môžeme jednu takúto syntézu nájsť v založení USA v 18. storočí. Názory „otcov zakladateľov“ sa v mnohom líšili, ale niektoré základné črty môžeme nájsť u Johna Adamsa. Ten jednoznačne odmietol Hobbesovu myšlienku, že by dobrá politická autorita mohla byť postavená na strachu. Strach je nízkou vášňou, ktorá robí ľudí „hlúpymi a úbohými“. Odmietol však aj čistý dôraz na charakter vládcu a názor, že nezáleží na forme, iba na kvalite spravovania. Niektoré formy vlády sú podľa Adamsa vhodnejšie na dobré spravovanie, ako iné. Žiadny konkrétny človek nie je nekorumpovateľným filozofom-kráľom. Pre slobodnú spoločnosť tak museli existovať inštitúcie založené na cnostiach, ktoré sú cieľom a šťastím každého človeka. Ale inštitúcie neprežijú, ak samotní vládcovia a jednotliví ľudia nebudú cnostní. Podľa Adamsa tak ústava USA predpokladala morálnych a nábožných ľudí, keďže bez týchto kvalít by vášne a neresti rozožrali aj tie najlepšie inštitúcie.

Zdalo by sa teda, že novovek a úspech demokracie priniesol viac rovnosti a odsunul filozofa-kráľa (alebo suveréna-tyrana) preč z diskusie o vláde. No rovnosť a demokracia vzbudzuje v mnohých oprávnené obavy a vyťahuje filozofa z odpadiska politického myslenia znovu do popredia, ale v novom šate. Problém poznania a politického rozhodovania je naďalej pálčivý. Liberál 19. storočia J.S. Mill sa obával pohltenia kompetentnej elity v nevzdelanej mase. Navrhoval preto dať kompetentným ľuďom viac hlasov a nevzdelaným ponechať jeden. Myšlienky na takéto riešenia však neboli úspešne zahnané všeobecným rozvojom vzdelania. Napríklad súčasný autor Jason Brennan má na obmedzenie volebného práva podobný argument, ako J.S. Mill. Český politológ Josef Mlejnek vidí zvýšenie postavenia expertov pri spravovaní krajiny na úkor demokratických prvkov ako jediný spôsob vládnutia v podmienkach konzumnej spoločnosti, v ktorej už bežný človek nedokáže kvôli všadeprítomnému marketingu (vrátane politického) a stále komplexnejším problémom rozlíšiť, čo je pre neho dobré.

Je veľkou otázkou našej doby, ako sa v komplikovanom svete, náročnom na spracovávanie informácii a rôznych podnetov, vyrovnáme s myšlienkou „experta-kráľa“. Expert nie je filozofom, nedefinuje ho cnosť a kontemplatívne poznanie, ale efektívne a technicky dokonalé riešenia. Ani v našej dobe sa tak nevyhneme premýšľaniu o tom, či nás takáto alebo iná syntéza posunie správnym smerom pri riešení otázky, ako má vyzerať dobrá vláda s čo najmenšou mierou korupcie.

Ján Tomaštík

Ján Tomaštík

Narodil sa v Košiciach, je saleziánsky odchovanec, v Brne na Masarykovej univerzite študoval politológiu so zameraním na demokratizáciu a ľudské práva, diplomovku písal o vzťahu katolíckeho politického myslenia a liberálnej demokracie. Rok pôsobil ako Veritas Scholar v ADF International, právnickej organizácii, ktorá sa venuje obhajobe základných ľudských práv, práva na život, slobode prejavu, náboženskej slobode, manželstvu a rodine. V súčasnosti si na Masarykovej univerzite robí doktorát z politickej filozofie a pracuje v štátnej správe.

Ilustračná fotografia: Michal Matlon

Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.

Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.