Podľa jej slov však stačil jeden moment na to, aby sa všetko zmenilo: „Dátum si nepamätám, ale viem, že bol piatok. Išla som sa pozrieť na Facebook, ako je na tom náš spevácky zbor, keďže konečne uvoľnili pandemické opatrenia a my sme mohli mať nácvik. A ako to pri nerestiach býva, neodolala som pokušeniu prezrieť si všetky príspevky, ktoré pribudli za ostatný čas.“ V jednom z príspevkov Kresťanskodemokratická mládež Slovenska odporúčala štúdium v KAN. Vtedy už začala pracovať zvedavosť a Slávka sa preklikla na webstránku Kolégia. „Najskôr som zistila, že je to študijný program pre vysokoškolákov, a vzápätí som uvidela sympatickú fotku dobre oblečených ľudí v parku nejakého kaštieľa,“ vraví s úsmevom.

Internetovú stránku Kolégia v ten piatok už neopustila, o možnosti formovať sa štúdiom a životom v komunite chcela vedieť viac. „Zistila som, že dresscode je tam povinný len dvakrát do týždňa, že študenti sa spolu môžu každý deň modliť, spoločne varia a upratujú. Ďalej ma prekvapilo, že Anton Neuwirth bol okrem iného politický väzeň, ktorého za minulého režimu zavreli rovnako ako nášho uja Alberta,“ spomína si Slávka.

Po zistení, že prihlasovanie končí už v nedeľu o polnoci, vypla počítač. „Zaspávala som s vedomím, že by som na takom mieste rada študovala. Nevedela som však, ako to poviem rodičom. Celý doterajší život som básnila iba o medicíne, a zrazu mám za nimi prísť s tým, že by som chcela čítať nejaké filozofické texty? Veď je to smiešne,“ hovorí. Podľa vlastných slov nie je typ, ktorý by pre také veci nevedel zaspať, ale pokojná neostala. „Nakoniec som to odovzdala Bohu, že ak chce, nech s tým niečo urobí.“