Sloboda

No čo ak je to ináč? Čo ak Vaše rozhodnutie čítať tento text ako aj všetky ostatné doterajšie rozhodnutia boli vopred zapríčinené niečím iným ako Vaším úmyslom? Yuval Noah Harari, izraelský autor známych bestsellerov Sapiens a Homo Deus, by Vám povedal, že dnes už nie je možné jednoducho konštatovať, že tieto riadky čítate, pretože „ste sa tak rozhodli.“ Dnes by Vám genetici a neurovedci (dokonca údajne tí najlepší) povedali, že za Vaším rozhodnutím čítať tento text sú elektrochemické procesy v mozgu. Buď išlo o automatickú (deterministickú) reakciu mozgu na vonkajšie prostredie, alebo prinajlepšom o náhodu, či kombináciu oboch. Zaručene to však nebolo Vaše slobodné rozhodnutie. Všetko, čo sa deje vo svete, vrátane ľudského konania, je možné vysvetliť nejakou fyzickou príčinou.

Ak je však pravda, čo hovorí Harari, ani chladnokrvná vražda nie je slobodným rozhodnutím vraha. Jeho skutok je tiež len výsledkom biochemických procesov jeho mozgu. A teda akýkoľvek koncept morálnej zodpovednosti prestáva dávať zmysel. Skutok Maximilána Kolbeho, ktorý v koncentračnom tábore ponúkol seba ako obetu za otca rodiny, je z morálneho hľadiska rovnako irelevantný ako skutok Adolfa Hitlera, ktorý nechal usmrtiť milióny ľudí. Obe konania sú len výsledkom biochemických mechanizmov v mozgu. A preto ani o jednom z tých dvoch ľudí nie je správne hovoriť ako o morálne dobrom či zlom človekovi. Chemické procesy predsa nemôžeme hodnotiť ako morálne dobré či zlé. 

Asi väčšine z nás v tomto momente napadne, že toto je už naozaj absurdné tvrdenie. No nielen to. Je to aj veľmi nebezpečné tvrdenie. Ak sa totiž presvedčenie o neexistencii slobodnej vôle stane populárnym medzi ľuďmi, stane sa populárnym aj jeho dôsledok o neexistencii (ne)morálneho konania. Že to tak je už dnes ukazujú experimenty na skupinách ľudí, ktorým dali čítať texty o neexistencii slobodnej vôle. V nasledujúcom teste vykazovali títo ľudia vyššiu tendenciu k podvádzaniu oproti skupinám, ktorým dali čítať texty o tom, že slobodná vôľa existuje. 

Pokúsim sa teraz veľmi skratkovito načrtnúť prečo fyzický determinizmus nie je hodnoverná teória. Dôvodom je, že neexistuje dôkaz, ktorý by ukázal jeho platnosť. Ak taký dôkaz neexistuje, treba veriť tomu, čo sa javí ako pravdivé, a teda, že človek sa slobodne rozhoduje v tom, čo vykoná.

Determinizmus sa snažia neurovedci dokázať rôznymi pokusmi, pri ktorých napoja ľudí na prístroje, ktoré skenujú mozog. Následne im povedia, aby vykonali nejaký skutok (stlačili pravé alebo ľavé tlačidlo, či v nejakom momente zdvihli ruku) a tiež, aby zaznamenali, kedy sa rozhodli daný skutok vykonať. Prístroje namerali aktivitu mozgu ešte pred momentom, v ktorom skúmaní jednotlivci tvrdili, že formovali svoj úmysel skutok vykonať. To podľa deterministu dokazuje, že príčinou výberu nášho konania sú výlučne elektrochemické procesy v mozgu. 

Je viacero spôsobov ako možno takéto pokusy kritizovať. Zaujímavý spôsob predstavuje oxfordský filozof Richard Swinburne. Poukazuje na to, že všetky pokusy tohto charakteru predpokladajú existenciu mentálneho úmyslu u skúmajúceho jednotlivca. Ide totiž o to, že skúmaný jednotlivec má zaznamenať, kedy formoval úmysel urobiť daný skutok. Okrem toho, že nie je jasné ako skúmaní jednotlivci pochopili, čo to znamená „formovať si úmysel“, táto inštrukcia v sebe zahŕňa presvedčenie, že niečo také ako úmysel daný človek môže formovať. Preto každý takýto spôsob dokazovania determinizmu predpokladá existenciu mentálnej vôle, a teda je nekoherentný, a preto neplatný.

A tak sa zdá, že si môžete vydýchnuť. Tento text ste prečítali do konca preto, že ste sa tak rozhodli, nie preto, že je to tak naprogramované vo Vašej hlave.