Srdce, ktoré prežilo

MAGDALÉNA BORKOVÁ

Životy umeleckých diel bývajú málokedy pokojné. Prechádzajú od jedného majiteľa k druhému, niekedy ich ukradnú, inokedy sa o ne sporia. Počas vojny ich schovajú v podzemí, kde im škodí vlhkosť, počas mieru ich vystavia na svetlo, kde im škodí jas. Stane sa, že z nich niečo odpadne, inokedy sa zas niečo pridá. Záleží však na tom?

Mramorovú sochu L‘amitié au cœur (Srdečné priateľstvo) zhotovil v roku 1765 Étienne-Maurice Falconet. Námetom je žena držiaca srdce vo svojich dlaniach. Nie je úplne vzpriamená. V jej postoji sa odráža pokora a odovzdanosť, s ktorou akoby pristupovala k niekomu významnejšiemu, než je ona, či k niekomu, koho si hlboko váži. Z tohto stretnutia však nemá strach. Naopak, jej tvár je pokojná a radostná. Akoby vedela, ako ten druhý zareaguje. Akoby vedela, že to, čo dáva, je hodné prijatia.

Túto sochu si objednala Madame de Pompadour, niekdajšia milenka Ľudovíta XV., ako obraz premeny jej vzťahu s kráľom z milostného na priateľský. Madame de Pompadour sa vyspovedala, kajala a objednaním niekoľkých diel s podobným námetom (napr. socha Priateľstvo od sochára Jean-Baptiste Pigalle) verejne deklarovala, že svoje srdce ponúka kráľovi už len v priateľstve. Ľudovít XV. toto gesto prijal a Madame de Pompadour ostala jeho dôverníčkou až do smrti.

Avšak tak dnes socha už nevyzerá. Vyzerá takto. 

V roku 1940 bola totiž zhabaná nacistami a spoločne s inými ukradnutými umeleckými dielami skončila v Carinhalle – vidieckom sídle Hermanna Göringa. Ako sa však k nemu blížili sovietske vojská, Göring nechal Carinhall vyhodiť do vzduchu. Niektoré umelecké diela vojaci odviezli preč, iné zakopali do zeme a iné ponechali osudu. Mnohé sú už navždy stratené alebo čakajú na svoje objavenie podobne ako kedysi Srdečné priateľstvo.

V 90. rokoch totiž túto sochu objavil amatérsky pátrač v podzemnom bunkri. Hlava ani ruky sa nezachovali. Ostalo len telo skrvavené železom, ktoré sa pri výbuchu budovy roztavilo, a srdce. Dnes je socha vystavená v Židovskom múzeu v Berlíne, ktoré sa zameriava na rôzne aspekty života židov v Nemecku v minulosti i dnes.

Príbeh tejto sochy ma nesmierne zasiahol. Dlho som rozmýšľala, čo nám teraz hovorí. O čom je. Či sa z nej skutočne stal symbol únosu, straty, deštrukcie a nemožnosti plného obnovenia spravodlivosti, ktorý v nej vidia kurátori výstavy. Avšak môže dielo takto zmeniť význam? Nedezinterpretujeme ho tým?

Myslím, že by sme viac stratili ako získali, keby sa vo svojom chápaní sochy obmedzujeme len na verziu, v akej opustila Falconetov ateliér a neprihliadame aj na to, prečo dnes v múzeu vyzerá tak, ako vyzerá. Je predsa veľmi silné, že sa z nej zachovalo práve srdce. A že výbuch zničil jej tvár. Odňalo jej to síce totožnosť, no spravilo ju to stotožniteľnou. Teraz môže byť hocikým. Hocikým, kto riskuje a vydáva sa na milosť druhému človeku.

Poškodenie sochy len umocňuje jej pôvodný odkaz. Madame de Pompadour je príkladom šťastného konca. Ponúknuté srdce bolo prijaté. Avšak človek v momente darovania nevie, ako bude jeho dar prijatý a musí akceptovať aj možnosť, že ten druhý jeho srdce, to najcennejšie, čo môže dať, odhodí. No i odmietnuté srdce môže prežiť. To, že zostalo po výbuchu nedotknuté, nám pripomína, že aj keď naše ponuky priateľstva môžu byť odmietnuté alebo ignorované, našej láske i samotnému aktu darovania to na hodnote neuberá.

Fotografie: Martine Beck-Copolla a Roman März

Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.

Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.