Šťastie

MATÚŠ SITÁR

Štěstí! Co je štěstí?
Muška jenom zlatá,
která za večera
kol tvé hlavy chvátá;
oblétá ti skráně,
v kadeři se kryje,
v dlaně hlavu skládáš,
ruka utlačí je.

Štěstí jako rosa
na květech se skvěje,
ale bludná noha
náhle zašlápne je;
zašlápnuto vzdechne,
v oblacích se tratí,
snad se jinovatkou
na tvou kadeř vrátí…

Fanúšikovia filmov pre pamätníkov (Príklad I., Príklad II.) určite poznajú aspoň prvé dva verše tejto krásnej básne Adolfa Heyduka (mimochodom veľkého milovníka a obhajcu Slovákov). Báseň vyjadruje základnú skúsenosť gréckych filozofov: šťastie je prchavé a veľmi ľahko sa stratí. Čo robiť, aby človek bol (a zostal) šťastný po celý život?

Ako si nepokaziť život? Ako zabrániť strate majetku, zdravia, priateľov, cti, vlasti či dokonca života? Filozofi prišli s jednoduchým riešením: treba žiť rozumne. Potom sa nestane, že človek skončí chorý, chudobný, vo vyhnanstve alebo mŕtvy pre nejaké výstrelky či pre neuvážené počínanie vo vojne.

S rozumnosťou filozofi spojili aj tradičný koncept cnosti. Slovo cnosť sa po grécky povie arété a súvisí so slovom aristos, najlepší, vynikajúci nad všetkých. Arété je teda vlastnosť najlepšieho človeka, vynikajúceho nad všetkých. Tradične sa arété pripisovala vojenským hrdinom alebo veľkým štátnikom, ktorí prevyšovali svojich spoluobčanov slávnymi činmi vo svojom odbore. Keďže však vrcholné obdobie gréckej filozofie nastáva až počas úpadku gréckych mestských štátov po peloponézskej vojne, filozofi sa snažili nájsť východisko z vtedajšej krízy. Spravodlivosť a šťastie v gréckych mestských štátoch sa preto podľa Platóna dosiahne až vtedy, keď v nich, aj v ľudských srdciach, zavládne rozum. Aristoteles ide ešte ďalej. Žil v čase nástupu Alexandrovej ríše (sám bol Alexandrovým vychovávateľom), keď grécke mestské štáty boli už podrobené, a tak podľa Aristotela ešte väčšie šťastie než v politickej činnosti spočíva vo filozofickom skúmaní: ľudských záležitostí, prírody, ale najmä Boha a neviditeľných skutočností. Takto skúmajúci filozof je podľa Aristotela najcnostnejší, najvznešenejší a najšťastnejší z ľudí.

Koncept šťastia ako uvážlivého nakladania s materiálnymi dobrami a uprednostňovania dobier duchovných je zaiste použiteľný, ale skrýva aj určité úskalia. V prvom rade, ako má človek vedieť, čo je rozumné? Filozofi sa zhodujú na tom, že sám nemá veľmi ako. Potrebuje, aby ho to niekto naučil, niekto vzdelaný a skúsený, kto si v živote všeličo preskákal. Platón aj Aristoteles týmito slovami ukazovali na veľké postavy gréckej minulosti, ale akosi mimovoľne aj na seba. Obaja totiž mali ambície vychovávať vládcov: Platón sicílskeho tyrana Dionýza, Aristoteles spomínaného Alexandra Macedónskeho.

Druhý problém šťastia ako rozumnosti spočíva v tom, či rozumnosť stačí nato, aby bol človek šťastný. Aristoteles predstavuje trójskeho kráľa Priama: bol síce múdry a šľachetný, no mohli by sme povedať, že bol aj šťastný, keď videl na vlastné oči smrť svojich detí a zničenie celého kráľovstva? Podľa Aristotela skrátka nie, a hoci má človek vo svojej moci spraviť sa nešťastným, jeho šťastie nezávisí tak celkom iba od neho, ale aj od priaznivých okolností (možno je darom bohov). Šťastný tak podľa Aristotela nemôže byť každý, dokonca ani keď je dobrý. Podľa Platóna zasa trpiacemu spravodlivému „nie je čo závidieť“, kým úspešného zloducha podľa neho „treba ľutovať“. No i tak má podľa Platóna spravodlivý človek ťažší osud a nespravodlivý ľahší zväčša iba v prvej polovici života, kým v druhej sa šťastie spravodlivému „jinovatkou na jeho kadeř vrátí“.

Ani to však nie je vždy isté, a tak šťastie pre spravodlivých Platón definitívne odkazuje až na druhý svet. Aj tu je však otázka, či je naozaj šťastný taký život, ktorý je vlastne nešťastný, ale má nádej na šťastie niekedy v budúcnosti. Aspoň takto to vidí Nietzsche. A keď už spomíname moderných kritikov starovekej etiky, Kant sa pýta, či vôbec čakanie na budúcu odmenu za dobré konanie nezbavuje toto konanie hodnoty a nerobí z neho vypočítavé a kupecké niečo za niečo. Inak povedané, je dôstojné morálneho človeka chcieť byť šťastný?

Ako odpovedať na zostávajúcom priestore? Človek môže chcieť aspoň NEbyť NEšťastný, lebo nešťastie je plodom zlého, škodlivého konania. A dobre konať môže skôr kvôli osobným vzťahom s ľuďmi, s Bohom – tie sú azda vyššou a aj spoľahlivejšou motiváciou pre dobré konanie ako iba „mať sa dobre“. No a v núdzi – poznáš priateľa. A keby sa aj všetci otočili chrbtom, ako hovorí svätý Augustín v Božom štáte, vždy je tu ten, ktorý pozýva: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení.“

Matúš Sitár

Matúš Sitár

Na strednej škole podľahol reklamnému sloganu „poďte rozumom reflektovať pravdy viery“ a išiel študovať kresťanskú filozofiu. Diplomovku (neod)písal o semiotike a dizertačnú prácu o vzťahu filozofie a teológie u Jána Dunsa Scota.

Vždy ho zaujímalo myslenie Sokrata, Platóna a Aristotela a na vysokej škole sa zaľúbil aj do (nielen klasických) jazykov a po sprvu komplikovanom vzťahu aj do Starého zákona. Už desať rokov prekladá Akvinského zbierku komentárov cirkevných otcov k evanjeliám. V Kolégiu Antona Neuwirtha učí teológiu.

Ilustračná fotografia: Hudson Hintze

Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.

Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.