Řeknu vám hádanku, a když ji uhádnete… Stačilo prvých pár tónov skladby a prítomní sa s radosťou v tvári dvíhali zo stoličiek, dokonca sa nechali vytrhnúť z hlbokých diskusií vedených na balkóne kaštieľa. Zrazu sa na poloprázdny parket nahrnuli všetci. Každý sa snažil vytvoriť dvojicu, nezáležalo na veku, sympatiách, ani na pohlaví. Každý chcel tancovať! A každý chcel tancovať nie sám, ako to často vidíme, ale s niekým. Už viete aká skladba to spôsobila a čo to bol za tanec? Poznáte odpoveď na moju hádanku?

V tej istej sále som v roku 2011 stretla filozofa Rogera Scrutona, ktorý navštívil Slovensko a pobudol chvíľu aj v Kolégiu. Vtedy som ešte nevedela oceniť veľkosť tohto človeka, a ani som poriadne nerozumela jeho povzbudeniu k tomu, aby sme viac tancovali. Jeho výrok, že dnešné tancovanie mladých na parkete, kedy netancujú v páre, ale iba nekoordinovane a samostatne jeden vedľa druhého, pripomína skôr masturbáciu na parkete, ako tanec, ma riadne pobúril. Odvtedy som sa nad týmto komentárom zamýšľala mnohokrát. Z čoho pramenil tento postoj anglickeho filozofa s veľkými sympatiami k Československu a špeciálne k Prahe?

Scruton vo svojej eseji Stratená láska k tancu (The lost love of dancing*) popisuje fenomén, ktorý som pri tejto zmene nálady na parkete viackrát zažila. Zrazu sa z prázdneho parketu stal plný. Zrazu všetci, ktorí sa tanec aspoň trochu chceli naučiť, tancovali. Zrazu to už nebolo iba o tancujúcich jednotlivcoch alebo o pároch, ale o celej skupine, ktorá tancovala spoločne, a ktorej hlavným cieľom v daný moment bolo odtancovať daný tanec pre tanec samotný. Zrazu zavládla radosť zo socializácie s druhými.

Všetky vyššie spomenuté črty popisujú podľa Scrutona starší spôsob tancovania, ktorý by sme podľa neho mali oprášiť, aby sme znovu nadobudli lásku k tancu. Zosumarizujme si teda jeho črty: „v prvom rade ho často sprevádza a pre jeho plný účinok môže dokonca vyžadovať – živá hudba, ktorú hrá kapela, ktorá je rovnako zapojená do pohybu ako tí, ktorí tancujú za jej hudby. Po druhé, zahŕňa formálne kroky, ktoré sa treba naučiť, aby sa ľudia mohli pohybovať koordinovane. Po tretie, zahŕňa určité partnerstvá alebo skupiny, ľudí, ktorí sa navzájom „vyčleňujú“, aby mohli spoločne vstúpiť do boja. Niekedy sa partneri môžu meniť…, a tak sa ocitnete pri tanci s cudzími ľuďmi, s ľuďmi rôzneho veku a niekedy dokonca s rovnakým pohlavím. Po štvrté, zahŕňa vzory, formácie, kolá, spôsoby vytvárania usporiadaného pohybu, ktorý je väčší ako pohyb jednotlivých častí. Nakoniec, takýto tanec môže mať, a zvyčajne aj má, záver: existuje bod, v ktorom sa vykonali všetky kolá, vymenili všetci partneri alebo prešli všetky premenné.“

Vedeli by ste uviesť príklad takéhoto tanca? Scruton uvádza napríklad škótsky Ceilidh tree alebo starý anglický tanec, ktorý môžeme vidieť napríklad vo filmoch natočených podľa románov Jane Austen. Nám je asi najznámejší tanec princa s Droběnou vo vianočnej klasike Tri oriešky pre Popolušku, ale hlavne tanečná formácia, ktorá nastane po náhlom úteku Popolušky z bálu.

A čo taký klasický valčík, polka, či foxtrot? Aj to by Scruton označil za nepravý tanec? Podľa neho síce „rozdrobujú spoločenstvo na tanečnom parkete na zhromaždenie párov”, no „zo starých tanečných foriem však zostalo dosť na to, aby tieto páry získali niečo z miznúcej zdvorilosti a elegancie” – napríklad vyžadujú poznanie krokov, riadia sa pravidlami a konvenciami, môžu si ich užívať ľudia každého veku bez ohľadu na intimitu. V závere eseje sa Scruton dokonca trochu umierni a uzná, že súčasný záujem napríklad o salsu ukazuje, že v ľuďoch sa záujem o spoločenské tance úplne nevytratil. „A nie je dôvod myslieť si, že mladí ľudia nenájdu iný spôsob, ako znovu objaviť ducha, ktorý by nenašli v kluboch.” Myslím, že Scruton by bol potešený, keby videl súčasný rastúci záujem o swing či tango. Tance, pri ktorých je potrebné poznanie krokov a pravidiel, často pri nich hrá živá hudba a môže ich tancovať každý s každým, čiže spĺňajú aj úlohu socializácie.

Ale prečo by sme vôbec mali tanec milovať a obnoviť si lásku k nemu? Prečo nemôžeme na socializáciu s druhými využiť iné prostriedky? Čo je také jedinečné na tanci a špeciálne na tomto „starom“ spôsobe tancovania, ktorý obhajuje Scruton?

Hovorí, že podmienkou slušnosti a dobrých vzťahov je brať ohľad na slobodu druhých a v tej istej chvíli prejavovať svoju vlastnú slobodu. Skĺbiť tieto dva aspekty je často náročné a práve v starých spôsoboch tanca si ich môžeme cvičiť a zažívať ich.

„Nepoznám vhodnejší obraz pre ideál krásnych vzťahov, ako je dobre zatancovaný a mnohorako zapletený anglický tanec. Divák vidí nespočetné množstvo pohybov, ktoré sa navzájom farebne križujú a svojvoľne menia smer, ale nikdy sa nestretávajú. Všetko je usporiadané tak, že prvý urobil miesto druhému ešte skôr, ako prišiel, všetko sa spája tak zručne a zároveň tak neumelo, že sa zdá, akoby obaja iba sledovali svoj vlastný rozum, pričom nikdy nebránia tomu druhému. Toto je najvhodnejší obraz zachovanej osobnej slobody, ktorá rešpektuje slobodu druhých.”

Spoločenské tance (špeciálne tie staré) zároveň pomáhajú nielen k budovaniu cnosti slobody a poriadku, ale dodržiavajú rovnosť, pretože každý sa môže naučiť kroky, každý sa môže zapojiť bez ohľadu na jeho obratnosť, vek či atraktivitu. Akékoľvek nové náhradné aktivity ako je šport, ktorý uvádza Scruton ako príklad, upriamujú pozornosť na mladosť, atletickosť a atraktívnosť, a tí, ktorí tieto atribúty nespĺňajú už nie sú súčasťou hry – strácajú svoju hodnotu. „Stratou lásky k tancu sme teda stratili hlavný zdroj našej lásky k sebe samým.” A to je ďalší dosť dobrý dôvod, aby sme ju znova našli.

Už viete odpoveď na moju úvodnú hádanku? Ak ste tipovali starý známy belgický tanec, trafili ste. Keď budete v tomto fašiangovom období na plese a zrazu ho začnú hrať, všimnite si zmenu atmosféry v miestnosti, ktorú so sebou tento starý tanec prinesie a snáď vám obnoví lásku nielen k tancu, ale aj k sebe samým.