Zmena

Všetko, čo je okolo nás, sa neustále mení – a dnes vďaka fyzike vieme, že táto jednoduchá veta je ešte oveľa pravdivejšia, než sa na prvý pohľad zdá. Zmena však fascinovala ľudí už od nepamäti, a keď Táles povedal, že princípom všetkého, čiže „pralátkou“ (arché) je Voda, pravdepodobne ho k tomu neviedla iba zdanlivá nekonečnosť oceánu, ale predovšetkým neustála premena vody vo svete. Prvým, kto systematicky vypracoval teóriu zmeny, bol Aristoteles. Podľa Aristotelovej Fyziky (II.1) je zmena „prechod od potenciality k aktualite“ v subjekte. Čo však táto náročná veta znamená?

V prvom rade nám Aristoteles hovorí, že každá zmena znamená rozdiel v subjekte. Inak povedané, niečo, čo sme o danej veci až doteraz povedať nemohli, o nej po zmene už tvrdiť môžeme. Napríklad o sediacom Sokratovi nemôžeme pravdivo povedať, že stojí. No keď dôjde ku zmene a on sa postaví, tento výrok zrazu začne platiť. Zdá sa však, že Aristotelova filozofia sa tu rozchádza s modernou vedou: predsa vieme, že všetko je tvorené atómami, elektrónmi a ešte menšími časticami, ktoré sa neustále hýbu. Teda aj ľudské telo je v neustálej zmene a hovoriť o tom, že ku zmene došlo napríklad tým, že Sokrates sa rozhodol postaviť sa, je nielen nepresné, ale aj zbytočné. Filozofia nielenže ignoruje všetky tieto malé zmeny, ale aj tú jednu veľkú opisuje nesprávne.

Protirečenie medzi vedou a filozofiou je však iba zdanlivé: už Herakleitos z Efezu takmer storočie pred Platónom tvrdil, že „všetko plynie“ (panta rhei). Platón mu pripisuje výrok, že „človek nevstúpi dvakrát do tej istej rieky“ – čím sa myslí nielen to, že tok rieky neustále plynie, ale predovšetkým to, že človek sám sa neustále mení, takže ten istý Sokrates je o moment neskôr vždy iný – a to bez ohľadu na to, o ako malý časový úsek pôjde. Moderná fyzika tak potvrdila a vedecky preskúmala to, čo filozofia intuitívne predpokladala už v antickej dobe: že za veľkými a viditeľnými zmenami stoja tie menšie, neviditeľné – a to je dobre, pretože práve empirické skúmanie sveta je úlohou prírodných vied.

Ďalej môžeme z Aristotelovej definície vyčítať, že hoci sa všetko okolo nás neustále mení, všetko podlieha zmene iba predom určenými spôsobmi. Inak povedané, aby sa zmena udiala, subjekt musí byť danej zmeny „schopný“ – mať k nej potenciál, ktorý je práve touto zmenou „aktualizovaný“. Príklad? O Odysseovi môžeme povedať, že sa stal počas svojej cesty statočným. Vyhlásiť rovnaké tvrdenie o škatuľke zápaliek na mojom stole však nemá význam, pretože… – prečo vlastne? Aristoteles odpovedá: pretože zápalková škatuľka nie je typ predmetu, ktorý by mohol byť statočný. Inak povedané: nemá statočnosť v potencii. Statočný môže byť iba človek, pretože je to tvor schopný reflexívne racionálneho uvažovania, majúci vôľu a rozum. Každý človek je teda potenciálne statočný, hoci aktuálne statočnými sa stanú iba máloktorí. Z toho vyplýva, že každá konkrétna vec má istý „súbor“ potencialít, ktoré môžu byť aktualizované – a tento súbor tak predstavuje zároveň aj zoznam zmien, ktoré je daná vec „schopná“ podstúpiť. Nie každý žaluď sa raz naozaj stane dubom, no zo žiadneho žaluďa sa nikdy nestane jabloň.

Možno k tomuto filozofickému postrehu dokážeme (a možno nie) nájsť presné prírodovedné vysvetlenie. Isté však je, že filozofia tento záver urobila ešte predtým, než sa akékoľvek vedecké vysvetlenie ukázalo byť prijateľným. Ako je to možné? Ukazuje sa nám, že filozofické tvrdenia nie sú závislé na konkrétnych vedeckých vysvetleniach – hoci nikdy nemôžu ísť proti nim. Dôkazom toho je práve fakt, že aj keď sa vedecké vysvetlenie zmeny behom storočí menilo, filozofický opis, ktorý nám poskytol Aristoteles, ostáva použiteľný aj dnes. Hoci teda môže byť filozofické vysvetlenie zmeny pre človeka v špeciálnej úlohe vedca nedostatočné (hoci nie nepravdivé), pre človeka ako človeka ostáva použiteľné ako relevantnejší popis reality aj dnes.