Republika

Samozrejme, asi každý vie, že republika pochádza z latinského spojenia „res publica“, vec verejná. Rimania takto nazvali svoje štátne zriadenie potom, ako vyhnali kráľa – vláda v meste už nemala byť v rukách jedného človeka, mala to byť „vec verejná“. 

V podobnom zmysle sa chápal aj vznik „prvej republiky“ na našom území, Československej republiky. Hoci bola istý čas v hre myšlienka, že Československo bude monarchiou, a tak nadviaže na slávnu tradíciu stredovekého Českého kráľovstva, nakoniec vzniklo ako republika – bez kráľa. A to aj napriek tomu, že mnohí králi v 19. storočí (vrátane rakúsko-uhorského „c. a k.“ cisára a kráľa), a najmä po prvej svetovej vojne, disponovali stále menšou mocou a väčšinou mali už iba symbolickú funkciu.

Ako však ukázala aj prvá republika v antickom Ríme, „verejnosť“ „veci“ či vlády nezávisela iba od toho, že bola rozdelená medzi viacej ľudí. V Ríme bola vláda rozdelená medzi dvoch konzulov, ktorí smeli robiť rozhodnutia iba spoločne, a tým sa malo zamedziť svojvôli jednotlivca. Konzuli boli volení ročne, aby sa aj takto obmedzila ich vláda a k moci sa dostali viacerí. Konzulov síce volili všetci občania, ale voľby mali pevne v rukách patricijovia – bohatá rímska aristokracia. V dôsledku toho sa prijímali zákony a rozhodnutia vyhovujúce skôr vyšším vrstvám spoločnosti. 

Osobitný škandál spôsobilo, keď sa vrátil istý rímsky občan z dlhoročnej vojenskej služby vlasti, len aby zistil, že je žobrák – dom a majetok mu zhorel pri jednom obliehaní mesta a na jeho obnovenie a platenie daní si rodina požičiavala a požičiavala, až kým vinou úžerníkov neprišla o všetko. Dokonca musel byť ako dlžník väznený a verejne bitý. Napriek tomu však práve v tomto období istý konzul z aristokratického prostredia presadzoval prísnejšie väzenie pre dlžníkov.

Je známe, ako sa k tejto situácii postavil rímsky ľud: nevzbúril sa a bohatých nepovešal, ako to bolo dobrým zvykom v gréckych polis, ale naopak, odišiel z mesta na neďaleký mons sacer, posvätný vrch, čím nechal bohatých bez robotníkov a vojakov. Agrippa Menenius Lanatus síce ľud presvedčil k návratu známou bájkou o žalúdku, ale musel prihodiť aj odpustenie niektorých dlhov, zmiernenie zákonov pre dlžníkov a zavedenie úradu tribúna ľudu.

Týmto sa, samozrejme, všetky konflikty neodstránili a o necelých 50 rokov bol ľud už opäť na posvätnom vrchu. Celkovo bolo secesií až 5, v priebehu vyše 200 rokov. Až po týchto udalostiach mohol Cicero konštatovať, že rímsky štát je koncipovaný podľa Aristotelových princípov ideálneho štátu: má oligarchickú zložku, senát, aj demokratickú, ľudové zhromaždenie a tribúnov ľudu. Dokonca aj kvázimonarchických konzulov.

Proces analogický k starovekým secesiám môžeme už dlhší čas pozorovať aj v našej spoločnosti, nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Za posledných asi 10 rokov sa mnoho ľudí po celom svete „odsunulo“ z „mainstreamu“ do „alternatívneho“ či „konšpiračného“ tábora, či už politického alebo náboženského. Tento jav prudko narástol práve po poslednej hospodárskej kríze v roku 2008. Táto kríza (ale, samozrejme, nielen ona) predstavovala pre množstvo ľudí osobnú prehru a aj stratu nádeje niečo ovplyvniť, čo alternatívna alebo konšpiračná scéna dokázala dobre vysvetliť. Preto buď nevolia alebo volia protestne. Niektorí teoretici to považujú za problém liberalizmu, ale kritici establišmentu často odsudzujú nielen liberalizmus, ale demokraciu ako takú. Volajú po pevnej ruke a autoritárskom rozhodovaní, možno v nádeji, že táto silná autorita bude presadzovať práve ich videnie sveta. Tým sa kruh uzatvára a ocitáme sa späť v „predrepublikovom“ zriadení. 

Možno preto aj my dnes potrebujeme niečo, čo urobí z nášho štátu opäť „vec verejnú“ – otvorenú čo najväčšiemu množstvu ľudí, ktorí sa budú cítiť vypočutí, užitoční a ako nositelia moci schopní niečo ovplyvniť. Ako určité pokusy by sa možno dali vnímať participatívne rozpočty, ktoré sa rozbehli v niektorých samosprávach. Tie sa však nezriedka ukázali ako mimikry rozhodovania pre vopred vybrané alebo ideologicky správne projekty a pre nezáujem občanov sa od nich upustilo. Tridsať rokov po vzniku Slovenskej republiky je pre nás najnaliehavejšia výzva to, aby naša republika bola pre nás naozaj republikou: verejnou a spoločnou vecou.