Boh

Odpoveď nájdeme veľmi jednoducho, keď sa pozrieme späť do antického Grécka. Stretávame sa tu s mnohými bohmi, ktorí sa navyše opisom vôbec nepodobajú konceptu boha, ako sme si ho práve charakterizovali. Bohovia žijú na hore Olymp, ktorá je súčasťou tohto sveta. Sú hašteriví, pomstychtiví a často snujú proti sebe plány, pričom človek je iba hračkou v ich rukách, vydaný na milosť a nemilosť ich svojvôli. Veď si len spomeňme na Odysea! A ak by sme zašli v histórii ešte ďalej, v Epose o Gilgamešovi sa dozvedáme, že potopu sveta na ľudí zoslal boh Enlil iba preto, že ho „hluk ľudstva znepokojil, jeho huk nedal mu spať“. A keď táto potopa prišla, „sami bohovia sa potopy zľakli, ušli a skryli sa“ a „ako psi schúlení krčili sa“ – a na konci príbehu všetci Enlilovi vynadali, ako si dovolil zoslať potopu bez ich súhlasu.

Takéto chápanie bohov bolo so stále sa prehlbujúcim filozofickým myslením neudržateľné. Už Platón v Ústave kritizoval básnikov za to, že vykresľujú bohov tak, akoby boli podobní ľuďom a mali rovnaké neresti. Spochybnil tiež, že by bohovia mohli byť podplatení či uprosení pomocou obetných darov a procesií. Navyše, ak sú bohovia naozaj bohmi, musia byť nielen dobrí, ale najlepší. Ako sa však to, čo už je najlepšie, môže meniť bez toho, že by sa to stalo horším? Akákoľvek zmena je teda pre boha neprijateľná – ako však potom môže boh vôbec reagovať na ľudské prosby, a aký zmysel má pre človeka ctiť si bohov, ak nemôžu trestať ani žehnať?

Aristoteles tento vývoj zavŕšil v jeho Metafyzike, keď si plne uvedomil, že boh musí byť večný, nemenný a dokonalý (hoci sa nevedel rozhodnúť, či existuje iba jeden alebo ich je mnoho). Umiestnil boha do vesmíru a spravil z neho zdroj všetkého pohybu: jeho Nehybný hýbateľ je dokonalý, a keďže všetky ostatné bytia túžia po dokonalosti, menia sa tak, aby mu boli podobné.

V Aristotelovej filozofii sa teda metafyzika spojila s konceptom boha a „očistila“ ho od mystiky a všetkých antropomorfizmov. Malo to však jeden háčik: „boh“ sa tým zároveň stal človeku vzdialeným. Od tohto momentu bolo „filozoficky preukázané“, že akékoľvek uctievanie bohov je jednoducho nerozumné a že vzťah s nimi je nemožný. A ako dokázal už samotný Aristoteles, dokonca ani bohovia nemohli poznať človeka – ako nič, čo je premenlivé –, pretože inak by sami podliehali zmene. Aristotelov boh sa stal bohom mysliacim iba sám na seba: možno dokonalým predmetom pre filozofické uvažovanie, no pre život človeka zbytočným.

A to by bol možno koniec boha, keby – keby do hry nevstúpilo kresťanstvo. Nemusíme osobne veriť kresťanskému Zjaveniu, aby sme mohli oceniť a priznať čisto historickú váhu tejto udalosti: podľa židovstva Boh o sebe odhalil, že je osobou a že stvoril a miluje všetko, čo existuje. Boh oslovil človeka, čím obnovil možnosť mať s ním vzťah. A keď v osobe Ježiša Krista sám prišiel ako človek, filozoficky vysvetlil podobnosť medzi človekom a Bohom: nie Boh je antropomorfizovaný, pretože si ho človek vymyslel – to človek je podobný Bohu, pretože ho Boh stvoril na svoj obraz.

Filozofia by nikdy nedokázala vysvetliť, ako by boh mohol mať s človekom vzťah a prečo by mal o neho záujem, ak je dokonalý a sám nič nepotrebuje. Bol potrebný „explanačný skok“: vysvetlenie, ktoré by odstránilo filozofickú prekážku viery v boha. Zjavenie nám dalo poznanie o Bohu, ku ktorému by sme s pomocou čistého rozumu nikdy neprišli, a vysvetlilo tak Boží záujem o nás: Boh je Láska a miluje človeka.

To, či tejto správe uveríme, mení mnohé: ak nie, nemôžeme dnes už veriť v boha, ibaže by sme ignorovali filozofické poznanie, ku ktorému dospeli už Platón a Aristoteles. Ale ak áno, ocitáme sa zrazu vo vzťahu lásky so samotným Bohom, o ktorom sa Aristotelovi nemohlo ani snívať.