Život a smrť

A predsa je táto realita konca natoľko dôležitá, že je v skutočnosti neoddeliteľnou súčasťou každej chvíle života. Realita smrti dodáva životu rozmer, bez ktorého by náš život bol niečím úplne iným. Výzva „Memento mori“ („Pamätaj, že zomrieš“) nie je iba pripomienkou toho, čo má prísť v neznámom budúcom momente smrti a po ňom. Je to výzva pre terajší moment.

Je zaujímavé, že hoci je naša smrteľnosť jednou z najistejších vecí v našom živote, predsa často žijeme tak, ako keby sme nikdy nemali zomrieť. Súčasná kultúra vytláča smrť čo najviac na okraj našej pozornosti. Kedysi telo mŕtveho zostalo niekoľko dní pred pohrebom v dome, kde žila jeho rodina. Dnes je hneď po smrti skryté pohrebnou službou v chladiacom boxe. Je to praktické riešenie. A zároveň symbol našej doby. Smrť nechceme mať pred očami. Stále viac ľudí zomiera osamote na anonymných a sterilných nemocničných izbách. Málokto v živote zažil umieranie. 

A tak často žijeme, ako keby sa nás smrť netýkala. Možno raz, niekedy v ďalekej budúcnosti sa ma to začne týkať. Ale dnes ešte nie. A predsa nám stará múdrosť, a dokonca aj moderné návody na úspešný život, hovoria – začni s myšlienkou na koniec. Každý projekt, ak má byť úspešný, musí začať s myšlienkou na koniec – musí byť jasné, čo má dosiahnuť a ako. Ak projekt nemá jasný cieľ, nemôže mať ani jasný priebeh a často je to strata času. 

Ľudský život sa v mnohom podobá na akýkoľvek iný projekt (a v mnohom nie). Čo má byť pravda o mne na konci tohto projektu? Čo by som chcel, aby o mne mohli pravdivo povedať na mojom pohrebe? Položiť si občas túto otázku môže byť užitočnou pomôckou pre každodenný život. Keď sa ju opýtate mladých ľudí, všetci vám povedia približne to isté. Nikto z nás nechce, aby bola pravda, že sme premrhali väčšinu dobrých príležitosti a ublížili sme pritom mnohým ďalším, že kvôli nám boli mnohí ľudia nešťastní a že bez nás im bude lepšie, aj keby bola pravda, že sme boli slávni, bohatí a mocní.

Pohľad na cieľ mi pomáha prijímať zmysluplné a harmonizujúce záväzky a priorizovať moje dnešné aktivity. Ak chcem dosiahnuť cieľ, musím preto niečo spraviť už dnes. Je nerozumné prežiť život zo dňa na deň bez akejkoľvek reflexie a skúmania, kam smerujem, ako aj sústrediť všetku svoju silu a pozornosť výlučne na nejaký praktický projekt. Čo z toho, že objavím liek na rakovinu, keď zomriem s chorou dušou? 

Oba tieto prístupy k životu sú chybné, keď si uvedomíme, že sme smrteľní a že túžime po skutočne naplnenom živote, ktorý inšpiruje, pomáha, tvorí dobré veci a ktorého hlavným a spokojným autorom sme my. Všetci po tomto konci túžime, ale nie všetci ho dosiahneme. Jeden z istých spôsobov, ako ho nedosiahnuť, je dlhodobo ignorovať fakt našej smrteľnosti. Ako hovoril Sokrates, nepreskúmaný život nie je hodný žitia. Súčasť poctivého skúmania nášho života je zobrať vážne do úvahy rámec, ktorý mu dáva smrť. Aj vďaka smrti tak náš život môže byť plnší a zmysluplnejší.