Demokracia

Toto pomenúva už Platón: „[…] mesto vzniká, pretože nikto z nás nie je sebestačný […]“ (Štát, 369b). Aristoteles dokonca povie, že muž a žena „nemôžu žiť jeden bez druhého“ a preto „nevyhnutne tvoria pár“ (Politika, 1252a30). Inými slovami, človek je vo svojej podstate spoločenský tvor. Potrebuje druhého človeka a širšie spoločenstvo. A to nielen preto, aby si navzájom zabezpečili základné životné potreby, ale preto, aby žili naplnený život. 

Otázkou však je, ako najlepšie usporiadať naše vzájomné spolužitie? Je totiž zjavné, že koordinácia ľudí si vyžaduje nejaký systém usporiadania vzájomných vzťahov. Avšak menej zjavné je na čo dať dôraz, resp. čo by mal byť ten nosný princíp. Dejiny západnej civilizácie sú plné teoretických, ako aj praktických odpovedí na túto otázku. Dnes sa však zdá, že sme konečne dospeli k tomu dokonalému usporiadaniu: je ním demokracia. 

Tento svet je však vo svojej podstate krehký, a preto dokonalosť nie je charakteristika dosiahnuteľná na tomto svete. Už sv. Tomáš hovorí, že dokonalé šťastie človek nemôže dosiahnuť na tomto svete. (Summa teologická, I-II, q.3, a.2). Nedávno zosnulý emeritný pápež Benedikt XVI. opakovane vo svojich textoch prizvukuje, že rovnaký realizmus treba mať na pamäti aj v politickej sfére. Presvedčení hlásatelia utopistických návrhov lepších zajtrajškov ignorujú komplexitu a diverzitu ľudskej spoločnosti a najmä obmedzenia ľudskej prirodzenosti. Dokonalé politické zriadenie na tomto svete nie je možné. Ba čo viac, dejiny ukazujú, že sú to práve utopistické ideály, ktoré často vedú k totalite a útlaku. Výnimkou teda nemôže byť ani demokracia, akokoľvek sa dnes zdá, že je to najlepšie usporiadanie k akému ľudstvo prišlo.

Korene demokracie siahajú do antického Grécka. Obaja velikáni gréckeho myslenia, Platón aj Aristoteles, zaujímajú k „vláde ľudu“, ako nazývame demokraciu, kritické stanovisko. Čiastočne je to aj preto, že ich chápanie demokracie nie je úplné totožné s tým dnešným. No jednu z najprenikavejších a dodnes veľmi relevantných analýz demokracie ponúka v prvej polovici 19. storočia francúzsky politický filozof Alexis de Tocqueville. Tocqueville cestoval v roku 1831 do Ameriky, aby pozoroval a študoval silné a slabé stránky demokratického zriadenia v Amerike a tak ponúkol poučenia pre krajiny, ktoré tiež rozvíjali demokratické zriadenie, vrátane jeho rodného Francúzska.

To, čo najviac udrelo do očí tomuto mladému výskumníkovi v „Novom svete“ bola rovnosť podmienok. To píše v úvode svojej slávnej knihy Demokracia v Amerike. Rovnosť podmienok v demokracii mala podľa Tocquevilla „zázračný vplyv“ na chod spoločnosti. No jeho pozorovania odkryli aj nemalo úskalí tohto vplyvu. Konkrétne hovorí, že dôraz na rovnosť v demokracii vedie k dvom neblahým tendenciám: k anarchii a k otroctvu. 

Sklon demokracie k anarchii je zrejmý a o to lepšie sa mu dá brániť. Dôraz na rovnosť vedie k nezávislosti a rôznorodosti, ktorú musí ukočírovať štátna moc. V prípade, že štát začne zlyhávať, v nezávislej a rôznorodej spoločnosti vznikne veľký zmätok. Väčší ako v spoločnosti, ktorá je vzájomne prepojená a homogénna. Podľa Tocquevilla je však druhá tendencia (k otroctvu) horšia práve preto, že je viac skrytá a ľudia v demokracii sa ňou nechávajú strhnúť bez toho, aby si to uvedomili. Ako ju teda Tocqueville vysvetľuje?

Nezávislosť ľudí vedie k vzájomnej ľahostajnosti o druhého človeka, mimo rodiny a najbližších priateľov. To vedie k stále viac rastúcej závislosti izolovaného občana od štátnej moci. Občan v demokracii má síce slobodu voliť si svojho “pána”, avšak ten, viac ako feudálny pán, kráľ či iný absolútny panovník v minulosti, má v demokracii bezprecedentné možnosti zasahovať do každodenných detailov života občanov. Takýto nenápadný „mäkký“ despotizmus nevedie síce k takým výrazným zneužitiam moci ako to bolo v absolutistických zriadeniach, ale môže vyčerpať a udusiť duchovnú silu a tvorivosť občana, potrebnú pre napredovanie spoločnosti. Tak sa občan v demokracii ocitá v určitom paradoxe, má síce obrovskú právomoc vymeniť “vládnu garnitúru”, čo je zásadný vplyv na chod celého štátu, ale stále viac sa zrieka možnosti riadiť svoj život podľa vlastného uváženia. 

Ak sa zdá, že nie je jasné, či tento “mäkký” despotizmus hrozí aj našej spoločnosti, skúsme sa len zamyslieť, či máme napríklad slobodu ovplyvniť takú zásadnú vec akou je obsah a forma vzdelávania našich detí, ktoré v školách musia od šiestich rokov tráviť väčšinu svojho aktívneho času.