Menu
Najlepší obraz na svete
MIROSLAVA DURANKOVÁ
Tento príbeh som už viackrát priniesla; mohli ste sa s ním stretnúť v študentskom newslettri Akadémie veľkých diel alebo na našich sociálnych sieťach. Dnes vám však porozprávam trochu viac o tom, prečo ma tento príbeh fascinuje.
Ako vojak zachránil „najlepší obraz na svete“
Pod týmto názvom sme tento obraz predstavovali, a stále je aktuálny. Už pri samotnom názve poctivý čitateľ spozornie a začne sa pýtať. Aký vojak? Prečo práve vojak? Prečo ten obraz zachránil a ako ho zachránil? Odkiaľ to ten vojak vedel? Kto povedal, že je to najlepší obraz na svete? Vieme vôbec označiť nejaký obraz za najlepší obraz? Nie je to nemožné a dokonca hlúpe?
Takto by sme mohli pokračovať vo filozofických úvahách. Pokúsim sa však postupne odpovedať, a to najprv príbehom záchrany, ktorý nám veľa odhalí.
Počas druhej svetovej vojny bolo talianske mestečko Sansepolcro* okupované nemeckou armádou a opozičné sily vydali rozkaz mesto bombardovať. Zabránil tomu vojak Tony Clark**, ktorý si pamätal, že v eseji od Aldousa Huxleyho, anglického spisovateľa a filozofa, čítal o tomto meste, že je síce malé, ale skrýva v sebe „najlepší obraz na svete“. Myslel tým fresku na stene vtedajšej radnice od renesančného maliara Piera della Francesca s názvom Vzkriesenie z roku 1470.
Tony Clark pozastavil bombardovanie a keďže nemecké vojská napokon aj tak ustúpili, k bombardovaniu neskôr nedošlo a mesto aj táto freska boli zachránené. Udialo sa tak iba preto, že jeden, (zrejme sčítaný) vojak zasiahol a prihovoril sa, aby zachránil krásu, mesto a ľudí.
Prvú polovicu otázok sme si zodpovedali. Ale kto bol Aldous Huxley? Ako mohol povedať, že je to najlepší obraz na svete? A kde to povedal? Ach, tento sled myšlienok je nezastaviteľný! Huxley je čitateľom známy najmä svojou knihou Brave New World (1932), v slovenčine známou ako Prekrásny nový svet (2015). Ak ste ju ešte nečítali, veľmi odporúčam – aj po deväťdesiatich rokoch je to stále aktuálny román – napokon, ako všetky veľké diela.
O tom, že Pierovo Vzkriesenie je „najlepší obraz na svete” píše vo svojej eseji The Best Picture (1925, Najlepší obrázok). Obhajuje, že tento obraz je „absolútne skvelý, pretože muž, ktorý ho namaľoval bol skutočne ušľachtilý aj talentovaný. Pre mňa osobne je to najdojemnejší obraz, pretože jeho autor ovládal viac ako ktorýkoľvek iný maliar, tie charakterové kvality, ktoré najviac obdivujem a pretože jeho čisto estetické záujmy sú toho druhu, ktorému od prírody najlepšie rozumiem. Prirodzenosť, spontánnosť a nenáročná vznešenosť, to sú hlavné črty celej Pierovej tvorby. Je majestátny bez akéhokoľvek napätia… majestátnosť dosahuje prirodzene s každým gestom, ktoré robí, nikdy sa pre ňu vedome nenamáha.”***
Súhlasíte s Huxleym? Prečo áno a prečo nie? Čo by ste ešte potrebovali vedieť, aby ste s ním mohli súhlasiť?
Mne sa na Huxleyho prístupe páči to, že nielen vyjaví, že toto je podľa neho najlepší obraz na svete, ale nám aj vysvetlí svoje dôvody. Vecne obhajuje svoj názor a keby ste si prečítali celú jeho esej (inak je celkom krátka) videli by ste, že obhajuje aj ďalšie Pierove obrazy. Sám podstúpil namáhavú cestu mnohými nedostupnými talianskymi mestami, aby ich na vlastné oči uvidel. Totiž, mnohé sú, podobne ako Vzkriesenie, maľované ako fresky a nevisia v lepšie dostupných galériách. Okrem toho Huxley pozná aj iných renesančných súčasníkov Piera della Francesca a ich tvorbu porovnáva. Huxleyho vnímam ako človeka, ktorý predtým ako vynesie rýchly estetický súd typu páči/nepáči (skoro ako margaretkovské ľúbi/neľúbi), poctivo zatiahne na hlbinu a študuje, skúma, porovnáva, vytvára si svoj vlastný vkus.
Zdá sami to sympatické, inšpirujúce a osviežujúce, najmä v dobe, keď po sekundovom zhliadnutí čohokoľvek vieme vyniesť estetický súd bez zamyslenia (vedeli ste, že priemerne sa na obrazy v galérii pozeráme 1,4 sekundy?!). A to nemusíme ostávať iba pri estetike obrazov.
Ešte nám ostávajú dve otázky, na ktoré by sme skoro zabudli: Vieme vôbec označiť nejaký obraz za najlepší obraz? Nie je to nemožné a dokonca hlúpe? Sám Huxley vo svojej eseji priznáva, že označovať niečo za najlepšie a robiť si zoznamy TOP 10 najlepších maliarov či obrazov je smiešne, lebo koľko ľudí, toľko chutí. Ale napriek tomu si stojí za tým, že existuje „absolútny štandard umeleckej hodnoty“, a je to štandard morálny:
„Či je umelecké dielo dobré alebo zlé závisí výlučne od charakteru, ktorý sa v diele prezentuje. […] Táto cnosť je cnosťou integrity, čestnosti voči sebe samému.”
Tento morálny štandard a cnosť obhajuje u Piera ako maliara a človeka, a hovorí, že sa pretavuje aj v jeho tvorbe. No na to, aby sme poznali niekoho morálny štandard je v prvom rade potrebný čas a hĺbka, ako som už spomenula vyššie.
Vráťme sa ale ešte k nášmu záchrancovi Tonymu Clarkovi. Prečo mal dôvod veriť Huxleyho názoru? Domnievam sa, že to bolo z úcty k autorite. Huxleyho mohol vnímať ako človeka, ktorý sa touto témou viac zaoberal, preskúmal ju a lepšie jej rozumel. Clark sa teda rozhodol veriť Huxleymu, a veril mu až natoľko, že pozastavil bombardovanie mesta. On sám zrejme ako vojak tiež oplýval charakterovými vlastnosťami, ktoré by sa Huxleymu páčili – trpezlivosťou, múdrosťou a majestátnosťou ducha.
Ak si teda nie sme istí kvalitou nášho estetického cítenia a hodnotenia, mali by sme sa ho vzdať a nevytvárať si názor? Nie. Určite by sme si mali vytvárať svoj vlastný vkus, svoj vlastný názor, svoje vlastné estetické cítenie. No nezabudnime, že pred nami to už mnohí robili a môžu nám byť inšpiráciou a nasmerovaním, možno už len tým ako to robili. V tom by nás podporil aj Roger Scruton****, významný filozof krásy. Odmietať názor autority iba pre to, že práve dnes sa mi nepáči zelená, ktorú autor v obraze použil, je smiešne.
Ak sa nám niečo páči alebo nepáči, neostaňme iba pri 1,4 sekundovom zhodnotení, ale poctivo pomenujme naše dôvody a hľadajme pravdu. A nebojme sa veriť autorite – možno tiež raz zachránime obraz, ktorý pre nás nemusí byť najlepší, no môže byť kvalitný, hodnotný a hodný toho, aby sa uchoval.
*Názov mesta Sansepolcro znamená po taliansky “svätá hrobka”, legenda hovorí, že mesto bolo založené dvoma mužmi, ktorí z Jeruzalema doniesli relikvie svätého hrobu.
**Jeden zo zdrojov inšpirácie tohto článku: Video od Smarthistory: A Renaissance masterpiece nearly lost in war: Piero della Francesca, The Resurrection, Uverejnené 21.5.2020.
***The Best Picture, 1925, s.2
**** Roger Scruton, Beauty, 2009
Miroslava Duranková
Vyštudovala odbor Charakterové vzdelávanie na Univerzite v Birminghame a jej prvé vysokoškolské štúdiá boli venované ekonómii. Je spoluzakladateľkou a riaditeľkou Akadémie veľkých diel - vzdelávacieho programu pre žiakov základných škôl, stredoškolákov a učiteľov.
Vždy bola fascinovaná osobnostným rastom, preto aktívne pôsobila v rôznych osobnosť rozvíjajúcich organizáciách ako Junior Achievement, AIESEC, Nexteria či Kolégium Antona Neuwirtha. Je presvedčená, že to, čo naozaj rozhoduje, je náš charakter a mali by sme dbať o jeho rozvoj v každom veku.
Ilustračná fotografia: Steven Zucker
Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.
Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.
